Iz 52, 13 – 53, 12; Hebr 4, 14-16; 5, 7-9; Jn 18, 1 – 19, 42

Včera sme mali možnosť byť prítomní na večeri. Uvedomili sme si v akom stave zasadáme za stôl s Kristom. Síce túžime po dobre, ale sme schopní aj zla. Vieme prekročiť svoj bezprostredný záujem, ale sme s ním napriek tomu zviazaní. Chcieť dobro je nám blízke, ale už robiť... (por. Rim 7,18). Sme presne takí, akí boli aj apoštoli. Pri večeri sme mali možnosť zakúsiť, že nás Ježiš neodsudzuje, neopúšťa, ale miluje. Miluje takých, akí sme. Miluje nás, lebo nevidí len to akí sme, ale vidí aj to akými sa môžeme stať.

Dnes máme možnosť sledovať cestu, ktorá vedie k znovuzrodeniu – k tomu akí by sme mohli byť. Kristus je tá cesta, On po nej kráča a povzbudzuje nás, aby sme išli za ním.

Po prosbách budeme mať dnes možnosť hľadieť na toho, ktorého prebodli. Budeme mať možnosť zakúsiť, čo povedal Kristus: „Keď budem vyzdvihnutý od zeme všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn, 12,32)

Je ale toto stretnutie také príťažlivé? Skutočne tam chcem byť? Veď rozjímať nad Kristovým Krížom znamená uvedomiť si svoju spoluvinu. Za mňa sa obetoval. On mal večnú blaženosť u Otca, ale vzdal sa jej. Prečo? Pre koho? Pre mňa. Mohol žiť tu na zemi v hojnosti ako kráľ, ale sa toho vzdal. Prečo? Pre koho? Pre mňa. Mohol žiť aspoň dôstojný jednoduchý život, ale vzdal sa toho. Zomrel ako zločinec. Prečo? Pre koho? Pre mňa. Unesiem vedomie toho, že som to ja spôsobil?

   Podobne rozjímať nad Kristovým Krížom znamená uvedomiť si, že on ma volá k svojmu nasledovaniu. Kráčať po tej istej ceste. Milovať tak ako on miloval nás (por. Jn15,12). Chcem to? Mám na to?

Stretnutie s Ukrižovaným nás privádza do dvojitej krízy. Pane, skutočne nebola iná cesta ako ma zachrániť? Pane, skutočne neexistuje iná cesta ako zachrániť druhých? Existuje iba cesta zástupnosti? Ty za mňa a ja za ostatných?

Prečo by som mal platiť viackrát aj za druhých? Veď sám by som si tak rád užil trocha slasti, ktorú prináša hriech! Aj ja by som si niekedy tak rád vyhodil s kopýtka, užíval si bez ohľadu na druhých, bez zodpovednosti sa seba a druhých. Dobre, neurobím to, lebo sa ti to, Pane, nepáči. Je to hriech! Ale hnevá ma to. Prečo všetko príjemné nazývaš hriechom? A teraz ešte odo mňa žiadaš, aby som platil cestovné za toho, čo si neviazane užíva? Prečo by som to mal robiť?

Ty neodpovedáš. Iba ideš touto cestou. Ideš a nepýtaš sa, či za to stojím, či si to budem vážiť, či ti za to poďakujem, či tvoju ponuku prijmem. Ty ma chceš iba spasiť. Túžiš po mojej prítomnosti v nebi. Nič iné ťa nezaujíma. Sám si zažil opustenosť od Otca a preto veľmi dobre vieš, aké je to utrpenie byť navždy mimo Otcovho domu. Nechceš, aby niekto toto utrpenie zažíval. Preto ideš v pred. Aj dnes o tebe platia slová proroka Izaiáša: „Kvôli Sionu neutíchnem, kvôli Jeruzalemu nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo jeho spravodlivosť, kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa.“ (Iz 62, 1). Ty nemáš pokoj, kým nebudem s tebou v raji. Nič iné neriešiš, nič iné ťa nezaujíma. Iba ja a moja spása. Toto je cesta, ktorou kráčaš.

Pohľad na kríž teda vyrušuje. Vidíme sa pri poslednej večeri, nehodní tvojej prítomnosti. Ty nás ale vidíš inak. Hovoríš to Petrovi: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.” (Lk 22, 31-32). Vidíš možnosť nášho obrátenia a obetuješ sa zaň. Teraz nás voláš kráčať po tej istej ceste.

Čo s tým urobíme? Je to skutočná výzva!