Iz 42, 1-4. 6-7; Tít 2, 11-14; 3, 4-7; Lk 3, 15-16. 21-22

Drahí bratia a sestry,

     dnes, na sviatok krstu Krista Pána, máme možnosť zamyslieť sa nad ovocím krstu. Svätý Pavol nám v liste adresovanom Títovi pripomína aké to ovocie má byť: „Milovaný, zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne,...“ (Tit 2, 11-12). Zrieknuť sa bezbožnosti a svetských žiadostí, žiť trpezlivo, spravodlivo a nábožne. Otázka teraz znie: Ako sa premieňa náš život? Už sme prijali toľko sviatostí a aká zmena nastala? Žiaľ, často musíme pokorne konštatovať, že žiadna. Prečo? Málo sa usilujeme? Nemáme v sebe túžbu po zmene? Sme leniví? Nie. S týmto nemôžem súhlasiť. Podľa mňa, väčšina z nás čo sme tu máme úprimnú túžbu po zmene, aj sa o to usilujeme, len nejako to ovocie neprichádza. Prečo? Vnímam tu jeden kľúčový problém. My chceme robiť viac a nie inak. Chceme sa viac modliť, obetovať, viac času si nachádzať na čítanie Svätého písma, na rozjímanie, na seba a podobne. Ale stále pritom narážame na tlak okolia, ktoré nám v tom zabraňuje. No často netreba robiť viac, ale treba robiť veci inak.  
     Svätý Ján nás vo svojom liste upozorňuje, že „v láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach“ (1Jn 4,18). Toto upozornenie nás stavia pred neľahkú úlohu - porozmýšľať nad tým, čo robíme z lásky a čo zo strachu. Samozrejme, robíme mnoho dobrých vecí nezištne, obetavo, z lásky. No keď sa nad tým trochu zamyslíme, môžeme objaviť aj motivácie, ktoré sú skryté aj nám. Pozrime si pár príkladov:
     Pri výchove. Prečo vychovávame deti? Lebo ich máme radi, alebo preto, aby sme im neublížili, aby niekto nemohol povedať – aký si zlý rodič, alebo aby sme si nemuseli vyčítať, že sme niečo zanedbali, pokazili?
     Teraz, v období sviatkov, zvykneme navštevovať ľudí, ktorých v priebehu roka nejako nestíhame navštíviť. Prečo ideme ku nim na návštevu? Máme úprimne radi tých ľudí, ktorých ideme navštíviť, alebo to robíme iba preto, lebo chceme urobiť zadosť očakávaniam: veď sú to moji rodičia, starí rodičia, krstné deti, veriaci... A sú sviatky, tak sa patrí navštíviť ich aspoň raz za rok.
     Podobne si môžem položiť otázku aj ja: Prečo sa toľko snažím v kňazstve? Lebo mám úprimne rád svoje ovečky a chcem, aby boli spasené, alebo mám pred sebou ideál kňazstva, ktorý musím žiť, lebo inak nebudem dobrý kňaz a nezískam spásu?
     Prečo idem pomáhať? Z lásky? Alebo preto, lebo neviem povedať nie a bojím sa, že ak ja budem niečo potrebovať, tak mi bude nepríjemné ísť za niekým, ak ho teraz odmietnem?
     Prečo som na niekoho dobrý? Z lásky? Alebo si kompenzujem niečo, čo som nezvládol a aspoň takto to chcem napraviť?
     Prečo pristupujem k sviatostiam? Mám rád Krista a túžim byť svätý, alebo je to zvyk, ktorý som vždy praktizoval a už si ani neviem predstaviť, žeby som napríklad nešiel v nedeľu do kostola?
     Prečo sa modlím? Chcem sa rozprávať so svojím Priateľom, alebo potrebujem zadosťučiniť nejakej povinnosti, aby som nebol zatratený?
     Žiaľ, často sa bojíme. Bojíme sa zatratenia, bojíme sa, že niekoho pohoršíme, bojíme sa, že nás budú ohovárať, bojíme sa, že na nás niekto ukáže – nie si dobrý kňaz, rodič, manžel, manželka, otec, mama a pod. Najťažšie situácie sú tie, kde ten tlak na nás nie je vyvíjaný zvonka, ale pochádza z nášho vnútra. A sami sebe vieme byť najhoršími otrokármi.
     Aký je teda motív môjho konania? Úprimná láska k osobe, alebo aby som odpovedal na nejaké očakávanie, splnil nejakú úlohu, nemohol byť obvinený z toho, že nie som dostatočne dobrý, alebo som niečo nezvládol? Samozrejme zriedkavo je náš motív jednoznačný. Vždy je tam prímes rôznych vecí. No naša úloha je, aby sa to blížilo k tomu ideálu.
     Niekedy ovocie našej činnosti je najlepší indikátor našich motivácií. Lebo ovocím obety a lásky je pokoj, dôvera, odovzdanosť Pánovi, veľkodušnosť - aj k sebe - ak som niečo nezvládol. Ďalej je to pokora v prijatí výsledku. Ak je výsledok pozitívny, tak mi nestúpa sláva do hlavy – ó aký som úžasný a ako dobre som to zvládol! Ak je zas negatívny, tak sa neodsudzujem, neponižujem a pod. Aj keď môže byť človek unavený, ale nie je to pocit toho, že som vyžmýkaný ako citrón, alebo zbitý ako pes. Aj v únave ostáva pocit naplnenosti a vnútorná radosť z dobre vykonaného diela.
     Ak ale nie sme motivovaní láskou, ale niečím iným, tak ovocím je často stres, nepokoj, nervozita, úplná vyčerpanosť, smútok, odsudzovanie seba, hnev na druhých, že oni sú príčinou neúspechu, rezignácia a znechutenie ak som v niečom neuspel, pýcha, namyslenosť a spokojnosť sám so sebou, ak bola moja činnosť úspešná.
     Z povedaného vyplýva, že podstata obrátenia nespočíva v tom, že robím viac, intenzívnejšie, efektívnejšie a pod. Samozrejme, potrebujeme sa sústrediť aj na túto časť, ak chceme rásť. Lenže to už je proces zdokonaľovania sa, ak sme na správnej ceste. Ak ale nie sme na správnej ceste, tak čím viac sa namáhame a čím máme vyšší výkon, tým viac sa od cieľa vzďaľujeme. Obrátenie sa teda nie je o výkone, ale o spôsobe činnosti. Nepotrebujeme robiť viac, ani intenzívnejšie ani lepšie, ale v prvom rade potrebujeme robiť veci inak. Potrebujeme sa učiť očisťovať naše motivácie, učiť sa počúvať Boží hlas a plniť jeho vôľu a učiť sa spolupracovať s Bohom a s ostatnými ľuďmi dobrej vôle.