Neh 8, 2-4a. 5-6. 8-10; 1 Kor 12, 12-30; Lk 1, 1-4; 4, 14-21

Drahí bratia a sestry,

    sme na začiatku liturgického roku, kedy nám bohoslužba slova pripomína začiatky Ježišovho verejného účinkovania. Máme teda príležitosť rozjímať nad začiatkom nášho vzťahu s Bohom, nad základmi nášho duchovného života. Čím sa začína? Knihou. Bohoslužba slova nám dnes zdôrazňuje knihu. Z knihy Nehemiáša sme počuli úryvok, kedy zhromaždenému ľudu prečítali knihu Zákona. Stala sa totiž taká vec, že ľudia nielenže zabudli na Boží zákon, ale zabudli aj na to, že existuje. Nepoznali zákon. Počas prestavby chrámu ale našli v jeho stene zamurovaný zvitok zákona. Ten si prečítali a pochopili. Uvedomili si prečo sa nachádzajú tam, kde sú – nesplnili podmienky zmluvy, lebo ju ani nepoznali. Až tak sa vzdialili od Pána. Teraz plačú, ale Ezdráš ich povzbudzuje, aby skôr oslavovali, lebo teraz už knihu majú a už vedia ako žiť.
    Podobne aj v Evanjeliu u Lukáša čítame o naplnení Písma. Najprv sa zdôrazňuje to, že Lukáš všetko podrobne preskúmal a potom, že Kristus napĺňa slová Písma. Liturgia dnes zdôrazňuje Písmo. Presne takto zaraďuje aj religionistika (veda zaoberajúca sa náboženstvami) kresťanstvo. Je to náboženstvo knihy. My nasledujeme učenie. Nasledujeme niekoho, koho potrebujeme spoznať, objaviť, pochopiť.
    Čo objavujeme ako jednu z prvých a najzákladnejších vecí? Tajomnú výmenu. Ten, kto stvoril a je nesmrteľný sa stal stvorením a smrteľným, aby ten, čo bol stvorený a vybral si smrteľnosť, sa opäť stal nesmrteľným. Toto je základná pravda našej viery. Aké sú potom dôsledky tejto pravdy? Čo nám hovorí Kristus? Ak ja idem namiesto vás na kríž, tak vy choďte namiesto mňa a žite tak ako ja. A on kade chodil, dobre robil.
    Môžeme teda povedať, že krstom prijímame na seba základný záväzok rozmýšľať, hovoriť a konať ako Kristus. Obdobie, ktoré teraz žijeme sa nazýva mystatgógia. Je to obdobie, ktoré žijeme po tom, ako sme prijali iniciačné sviatosti – krst, birmovanie a Eucharistiu. Zmyslom tohto obdobia je osvojovať si spôsob života Ježiša Krista.
    Položme si teraz otázku: Prečo sme tu? Prečo sme dnes doobeda prišli do kostola? Je to vyvrcholenie nášho duchovného snaženia, odpoveď na túžbu po stretnutí sa s Pánom, túžba načerpať nové sily do každodenného života, lepšie spoznať Krista, chváliť ho, ďakovať mu a zmieriť sa s ním? Alebo je to jediný prejav nášho náboženského života? Po uponáhľanom týždni, kedy nebol čas na Boha, aspoň v nedeľu rýchlo vybaviť omšu, aby som potom mohol utekať do ďalších povinností, ktoré tlačia. Prídem teda do môjho kostola, na moje miesto, v mojom čase, aby som to mal rýchlo za sebou. Alebo si z pestrej ponuky svätých omší tu v Bratislave, vyberiem tú, ktorá najmenej naruší moje plány. A potom, som síce na omši, ale nepatrím nikam, lebo som vždy inde.
    Pravda bude asi niekde medzi tými dvoma krajnosťami. Ako teda skvalitniť môj duchovný život? Ako svojím životom nasledovať Krista? Žiť ako Kristus znamená vstúpiť do vzťahov. Usilovať sa o jednotu v rôznorodosti. Naša predstava nás tlačí do nasledovania seba, ako sa to mne páči, ako to mne vyhovuje, ako to v mojom kostole, na mojej omši, v mojom zbore, v mojom spoločenstve atď. Samozrejme, moja predstava nemusí byť nutne zlá a ani nie o to ide, aby som sa vždy zriekal svojej predstavy. Potom to skončí tým, že nikto nikdy nič nepovie, nikto nikdy nič nezačne, nikto sa nikdy k ničom nevyjadrí – veď ja sa prispôsobím, veď nie ja som dôležitý. Potrebujem mať predstavu, potrebujem mať myšlienku, plán. Len je dôležité nezakladať si na nej a učiť sa zosúladiť s plánom a predstavou tých druhých. Cieľom je pracovať pre druhých a pracovať s druhými. Zlý nám dovolí urobiť úžasné veci. Dovolí nám mať krásne pastoračné plány, dovolí nám mať krásny zbor, dovolí krásne spoločenstvo, ale pod jednou podmienkou – že vzniknú minimálne dva, ktoré si budú navzájom konkurovať. A potom to, čo by malo slúžiť na povznesenie, duchovný a osobnostný rast, je príležitosťou na roztržky, trenice, posudzovanie, odsudzovanie, porovnávanie atď. Preto je nutná spolupráca a spoločné hľadanie Božej vôle. Neznamená to uniformitu. Neznamená to, že existuje len jedna cesta, neznamená to, že môže byť len jeden spôsob. Znamená to, že tá mnohosť nie je o konkurencií, ale o vzájomnom dopĺňaní sa, motivovaní sa, ťahaní sa dopredu.
    Práve tieto úvahy o jednote sú aktuálne aj teraz, keď prebieha týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Lenže oni sú dôležité aj vtedy, keď sa usilujeme o jednotu farnosti. Priznám sa, že uplynulé Vianoce som mal veľké pokušenie. Zatúžil som po jednom veľkom spoločnom slávení sviatkov. Je to trochu zaujímavé, že vo farnosti máme 4 polnočné sväté omše, aby sme ulahodili všetkým. Úplne v poriadku to ale nie je. Chápem to, že cezročné nedele je človek rozcestovaný, chce ísť na výlet, na návštevy a preto mu raz vyhovuje sv. omša skoro ráno, inokedy neskoro večer. No nechápem, aký je dôvod, aby niekto na Vianoce a Veľkú noc si potreboval vybaviť svätú omšu skoro ráno alebo neskoro večer. Prečo aspoň tieto dni nemôže byť oslava Kristovho tajomstva centrom nášho dňa? Preto som tak uvažoval, čo by sa stalo, keby na Vianoce a Veľkú noc bola iba jedna slovenská a jedna maďarská svätá omša. Samozrejme, ak by sme sa z kapacitných dôvodov nezmestili, je to iná vec. Kiež by nás chodilo toľko, že kvôli množstvu ľudí musíme pridávať svätú omšu.
    Je to samozrejme zatiaľ len vízia. No vízia, kde treba hľadať naplnenie. A musí to byť spoločné hľadanie. Včera som bol na jednom kurze pre animátorov snúbeneckých príprav. Plán otca arcibiskupa je totiž taký, že v záujme skvalitnenia prípravy snúbencov, chce zaviesť povinnú náuku podľa materiálu, ktorý vydala KBS a ktorá pozostáva z deviatich stretnutí. Ten materiál je mimoriadne kvalitný. Teraz sa školia katechéti, ktorí by mohli kňazom pomáhať v tejto náuke.  Počas tohto kurzu vyvstala otázka: Môže sa kurzu snúbeneckých náuk zúčastniť aj jednotlivec? Osoba, čo plánuje sobáš, ale ešte nemá partnera, no chce rásť a chce sa viacej dozvedieť o sebe, o opačnom pohlaví, aby bol potom zrelší do vzťahu? Odpoveď je nie. Lebo cieľom náuky nie je získať vedomosti, ale spoločne hľadať naplnenie toho, k čomu nás Pán pozýva. Totiž vedomosti sú dobré len na to, aby som mal v rukách bič – vidíš, takýto si a takýto by si mal byť.
    Preto sa potrebujeme stretávať, spoznávať a spoločne hľadať ako rozmýšľať hovoriť a konať ako Ježiš Kristus.