Drahí bratia a sestry,

           

            dnes máme v našej farnosti slávnosť prvého svätého prijímania. Je veľmi dôležité usilovať sa o to, aby táto slávnosť nebola len slávnosťou rodín, ktorých deti idú na prvé sväté prijímanie, alebo úzkej skupiny príbuzných a známych, ale aby to bolo oslavou celej farnosti. A toto má platiť nielen  o prvom svätom prijímaní. Udalosťou celej farnosti ma byť aj vysluhovanie ostatných sviatostí, či je to sviatosť birmovania, ale aj krst a manželstvo. Prečo? Lebo nás k tomu pozýva Pán. Totiž, nikto nie je ostrov sám pre seba a nikto nebude zatratený sám a ani spasený sám. Jeden druhého ovplyvňujeme a navzájom si pomáhame v raste, alebo sme si príčinou pádu.

            Vieme, že život sám pre seba, nezávislý od druhých, je veľmi pohodlný. Všetko si môžem zariadiť tak, ako mi to vyhovuje, nedostávam sa s nikým do konfliktu a postupne sa uspokojujem s tým, že som dobrý človek. No stretnutie s druhým človekom je ako pohľad do zrkadla. Ten nemusí vždy potešiť, ale keď sa do zrkadla nepozrieme, nemáme šancu vidieť akí sme a nevieme sa ani upraviť. Nedávno som sa stretol s jednou osobou, ktorá prišla na púť. Predpokladám, že za normálnych okolností by bola milá, príjemná, prívetivá. No keďže niekde nastal nejaký omyl, za ktorý som nemohol ani ja ani ona (ona si však myslela, že ja za to môžem), tak ma dosť agresívne a hrubo postavila do pozoru. Pritom nešlo o žiadnu vážnu vec. No bola to vec, ktorá bola mimo jej zóny pohodlia a už bol oheň na streche. Prečo tá situácia nastala? Preto, aby sa mohla pozrieť do zrkadla ona a aby som sa mohol pozrieť do zrkadla aj ja, lebo žiaľ, ani ja som vtedy nemal síl odpovedať jej s láskou.

            Podobne, ísť na svätú omšu, kde nie je žiaden vyrušujúci vplyv, je veľmi pohodlné, ale nie vždy osožné, pretože nás to izoluje od ostatných skupín ľudí, ktoré žijú vo farnosti. A pritom sa navzájom potrebujeme. Žiaľ, v mnohých farnostiach je prítomné vzájomné poukazovanie: „tí mladí - akí sú, a čo tie babky - aké sú“. Pritom deti a mládež potrebujú tých starších. Potrebujú vzor. Potrebujú vidieť zrelé, skúsené osoby, ktoré sú nad vecou a ktoré dokážu vydať svedectvo o tom, čo znamená život s Bohom, čo znamená osobný vzťah s Kristom. Potrebujú osoby, ktoré ich dokážu s láskou napomenúť a usmerniť. Potrebujú osoby, ktoré sú príkladom toho, ako sa dá. Lebo pre mladého človeka sa môžu zdať nároky Evanjelia neuskutočniteľné. A práve osoba so zrelou vierou vie ukázať, že treba len dôverovať a Pán nás cestou života prevedie.

            Podobne tí starší potrebujú mladých. Lebo mladí dokážu provokovať, zobudiť, dokážu posunúť dopredu. Dokážu položiť otázky, ktoré nedovoľujú uspokojiť sa s tým, čo už poznáme a ktoré motivujú stále hľadať a prehlbovať vzťah s Bohom.

            Čo je ale k tomu potrebné, aby pozitíva vzájomného stretávania sa prevážili nad negatívami? Treba k tomu dve veci. Prvá vec je tá, aby prvoprijímajúce deti, mládež pripravujúca sa na prijatie sviatosti birmovania a ich rodičia neboli len občasníkmi, ktorí prichádzajú do kostola len vtedy a dovtedy, kým musia. Je potrebné, aby mali túžbu rásť ďalej, aby si uvedomili, že prijatá sviatosť je nová príležitosť ešte intenzívnejšie zažívať vzťah s Bohom. Druhou vecou, ktorá je potrebná, je to, aby tí, čo chodia pravidelne do kostola vytvárali atmosféru prijatia. Nevnímali prítomnosť detí na detskej sv. omši ako bremeno a aby nemali strach ísť na slávnosti vysluhovania sviatostí, aj keď je to možno dlhšie a náročnejšie.

            Položme si ešte dve otázky. Čo napomáha tomuto stretnutiu? A kde začať budovať toto spoločenstvo? Na obe je tá istá odpoveď – modlitba. Modlitba jedného za druhého. Boli sme teraz na farskej púti v Lurdoch. Počas púte som viackrát pozval k modlitbe a obetám za deti, ktoré pôjdu na prvé sväté prijímanie. Viem, že aj tu vo farnosti je množstvo ľudí, ktorí sa modlia za prvoprijímajúce deti, za birmovancov. A ovocie týchto modlitieb vidieť. Samozrejme, nechceme padnúť do nejakého „automatizmu“, kde pri svedectvách sa hovorí: „Modlil som sa a problém sa okamžite vyriešil“. No v každom prípade, teraz pred slávnosťou svätého prijímania som venoval niekoľko hodín spovedaniu rodičov prvoprijímajúcich. Nie je to ľahká úloha a priznám sa, vždy sa toho bojím. Totiž: dlhý rad, málo času, niekto príde po 10 rokoch k spovedi len pre to, lebo dieťa ide na prijímanie, ale okrem toho, že nebol v nedeľu v kostole a nemodlil sa viac hriechov nemá. Čo s tým? Ako to vysvetliť, že táto spoveď nie je platná, lebo je maximálne povrchná? Ako byť pravdivý a pritom neodradiť daného človeka, ktorý to môže myslieť aj úprimne, len nie je schopný urobiť viac? Tento rok som tento problém riešiť nemusel. No mal som to vyznamenanie asistovať pri množstve skutočne krásnych návratov k Otcovi.

            Otázne je, do akej miery to bude trvalé. My sa totiž nachádzame v takej zaujímavej situácii. Pri pohľade na podobenstvo o dobrom pastierovi, ovciach a ovčinci mi tak napadá jeden obraz. Zdá sa mi, že často náš životný priestor má zbúranú ohradu. Nemáme síl ani energiu na to, aby sme plátali diery a zamedzovali vstupu množstvu zlodejov, ktorí nás oberajú o pokoj, svätosť, o túžbu byť lepšími, zápal, vytrvalosť v modlitbe a ktorí nás nabádajú na zlo. Už sme niekde rezignovali a preto zlodej a zbojník nemá problém hocikedy vchádzať a vychádzať na naše územie. Keďže nevieme čo s tým robiť, tak sme sa s tým zmierili. No jednu istotu si zachovávame. Aspoň tú bránu chceme mať pevnú, aby aspoň cez ten hlavný vchod, čo je všetkým na očiach, nemohol hocikto vstúpiť. Aby aspoň odtiaľ vyzeral náš život ako pevná bašta. Čo je za bránou, to už nikto vidieť nemusí. No práve pred touto bránou stojí Kristus – Dobrý pastier, ktorý nechce preliezať plot, nechce znásilňovať našu slobodu, ale čaká pri bráne a rešpektuje nás, našu slobodu. Čaká, či ho pustíme. My sme za bránou a rozmýšľame – pustiť, nepustiť? Ak ho pustíme, môže urobiť vietor, môže sa pustiť do upratovania, môže nás žiadať opravovať plot. Chceme to? Nebude to ťažké? Preto rozmýšľame. Práve modlitba druhých nám môže dať odvahu túto bránu pre Krista otvoriť a nechať ju otvorenú.