Nechať sa nájsť

Najsvätejšie Srdce Ježišovo 3.6.2016

Ez 34, 11-16; Rim 5, 5b-11; Lk 15, 3-7

Drahí bratia a sestry,

dnes sme pozvaní uvažovať nad Ježišovým srdcom, ktoré bije z lásky k nám. Táto láska je vo Svätom písme vyjadrená mnohými obrazmi. Dnes sme v liturgických čítaniach počuli o obraze pastiera, ktorý sa stará o svoje ovce. Evanjelium nám prinieslo tú zaujímavú otázku: Nenechá pastier na pustatine 99 oviec, aby išiel hľadať tú jednu, ktorá sa stratila? Odpoveď zodpovedného pastiera je úplne opačná, ako tá, ktorú dáva Ježiš – Dobrý pastier. Nenechá. Veď kým by hľadal tú jednu čo sa stratila, zatiaľ by sa rozutekalo tých 99.

Karmelitán Vojtech Kodet nám na duchovných cvičeniach dal zaujímavú odpoveď prečo tak Kristus koná. Chce, aby si aj tých 99 oviec uvedomilo, že sú stratené a potrebujú sa nechať nájsť. Je to provokujúca myšlienka. Pri pohľade na podobenstvo o márnotratnom synovi sa zdá táto otázka namieste. Tam jeden syn odchádza – stráca sa. Druhý ostáva, ale pravdepodobne je doma len telom. Všetky svoje predstavy a plány o živote má mimo otcovho domu. Otcovi iba slúži.

Nie sme my náhodou tiež ovce, ktoré sa stratili? Alebo ovce, ktoré sme u Pána len telesne? Písmo hovorí, že strom možno poznať po ovocí. Aké ovocie prinášame? Ak si uvedomíme aké prisľúbenia dáva Pán svätej Margite Márie Alacoque a ako sa oni napĺňajú v našich životoch, tak sa môžeme zamyslieť. Pre ctiteľov Božského Srdca sľubuje napríklad pokoj rodinám, alebo pre kňazov milosť obrátiť aj zatvrdlivých hriešnikov. Deje sa to? Kde je potom problém? Boh nenapĺňa svoje prísľuby, alebo naša úcta a naša zbožnosť má niekde nedostatky? Kde je to miesto, kde sa ja potrebujem nechať nájsť Bohom a nežne zobrať na plecia?

Prvým problémom je uvedomiť si, že som stratený. Nie je to jednoduché. Keď sprevádzam na púťach a dám v nejakom meste rozchod, tak má mnoho ľudí strach, či sa nestratia. Preto radšej moc nevzďaľujú od miesta stretnutia a tým prichádzajú o možnosť vidieť niečo nové, zaujímavé. Majú strach, lebo je nepríjemné stratiť sa a zažiť to, že celá skupina na mňa čaká. Radšej nikam nejdú, ako sa opýtať na cestu, alebo osloviť niekoho a ísť s ním. V podobnej situácii som sa pristihol už aj ja, napríklad pri neplánovanom prechode so skupinou s jedného miesta na druhé. Keďže som nepoznal presne tie maličké uličky, cez ktoré sme prechádzali, tak som išiel podľa inštinktu – týmto smerom by to malo byť. Mapu som nemal a hrdosť mi nedovolila ísť za tým čo mapu mal, veď čo si pomyslia – sprievodca a nepozná cestu? Samozrejme do cieľa sme prišli, len sme si trochu nadišli.

Druhá ťažkosť je nechať sa nájsť. Opäť si to vyžaduje pokoru – sám nie som schopný riešiť svoju situáciu, preto potrebujem pomoc. Byť odkázaný na pomoc v tomto svete, kde sa ráta samostatnosť, originalita, tvorivosť a kde treba za všetko platiť, naháňa strach. Nechceme byť na niekom závislí a nechceme byť nikomu zaviazaní.

Tretia ťažkosť je nechať sa zobrať na plecia. Malé dieťa sa neustále pýta na ruky. Zažíva tam bezpečie, istotu, lásku, konečne je vyššie a nemusí sa na všetkých pozerať zdola a môže si tam v náručí oddýchnuť. My dospelí už máme z toho strach. Čo keď ma neudrží? Čo keď padneme? Čo keď si ublížim? Čo keď ma zoberie tam, kam nechcem? Kým stojíme pevne na zemi, máme istotu. Vieme sa odraziť, vieme sa brániť, vieme utiecť. Keď nás niekto dvihne, prichádzame o všetky tieto výhody. Môžeme sa síce metať, ale tým dosiahneme jedine to, že nás ten druhý neudrží a padneme.

Preto ak sa máme nechať Pánom dvihnúť musíme mu dôverovať. Je dosť silný na to, aby ma uniesol? Vie riešiť moje ťažkosti? Skutočne ma zoberie na to miesto, ktoré je pre mňa najlepšie?

Zahľaďme sa na logo roku milosrdenstva a kontemplujme Ježiša, ktorý nesie strateného človeka na svojich pleciach. Predstavme si, že aj nás chce takto zobrať na plecia a dovoľme mu to. Tie postupne blednúce farby naznačujú, že nás chce vyviesť z tmy hriechu do svetla. Dovoľme mu to.