Pozerať očami Boha

10. nedeľa cez rok C 5.6.2016

1 Kr 17, 17-24; Gal 1, 11-19; Lk 7, 11-17

Drahí bratia a sestry,

dnes máme možnosť hľadieť na Krista, ktorý kriesi mŕtvych. Je to asi najsilnejší dôkaz jeho Božskej moci, lebo jedine Boh je pánom života a smrti. Človek už síce dokáže liečiť všeličo, ale tajomstvo nesmrteľnosti nemá šancu objaviť.

Na túto udalosť sa môžeme pozrieť z dvoch rôznych uhlov. Prvým je úžas nad veľkosťou Božej moci a jeho dobroty. Všíma si potrebu človeka, je mu jej ľúto, zasahuje a vracia dieťa matke.

Druhý pohľad je pohľad hnevu. Ak má Kristus takúto moc, prečo s ňou tak šetrí? Veď v Evanjeliách máme 4 správy o vzkriesení: Lazár, Jairová dcéra, teraz počuté vzkriesenie Naimského mládenca a zmŕtvychvstanie Krista. V Starom zákone je prípad vdovy zo Sarepty, ktorej syna vzkriesi Eliáš (počuli sme o tom v prvom čítaní). Dva prípady sú ešte v Skutkoch apoštolov – Tabita, ktorej vracia život Peter a Eutychus, ktorý počas Pavlovho dlhého kázania tvrdo zaspal v okne na treťom poschodí, vypadol a zomrel. Pavol mu vracia život. Celkom 7 prípadov.

Môže nám to pripadať tak, ako keby mal niekto liek na rakovinu, ktorú môže hocikedy, hocikomu dať a on to dá len 7 ľuďom. Prečo? Takto to ešte viac hnevá – môže zasiahnuť, má moc a neurobí to. Prečo? Chce nás trápiť? Zahráva sa s nami? Alebo pomáha len svojim vyvolencom? Množstvo ľudí má problém veriť, lebo tvrdia: Ak Boh existuje, prečo dovolí toľké trápenia? Alebo: Ak existuje, tak isto nie je dobrý, keď to dopúšťa! Alebo: Keď je dobrý, tak sa o nás nezaujíma a je mu jedno čo sa s nami deje.

Je dôležité nezatvárať si oči pred týmito otázkami, lebo oni sa v rôznej forme môžu objaviť a aj objavujú aj u nás. Toľko som sa modlil a nič! Prečo Boh nezasiahol? Prečo neuzdravil? Prečo nezachránil manželstvo? Prečo dovolil to rozkrádanie, že som prišiel o prácu? Prečo neuchránil moje dieťa od zlej cesty? Prečo v týchto situáciách nebolo zmŕtvychvstanie? Neraz som počas rozhovorov počul od ľudí, čo chceli mať úprimný vzťah s Bohom, ale prežívali nejaké trápenie: Chcem tak veľa? Čo zlé je v tom, že túžim aspoň po troche vnútorného pokoja! Som ochotný prijať kríž, aj utrpenie, len chcem aby som ten kríž vedel niesť s pokojom! Je to tak veľa?

Nie je ľahké dať na tieto otázky odpoveď. Ani sa o to nechcem pokúšať. Chcem Vás skôr pozvať pozrieť sa na problematiku z iného zorného uhla. Začnime listom Hebrejom. Autor listu Hebrejom v 5 kapitole reflektuje o Ježišovej modlitbe v Getsemanskej záhrade. Vieme o posledných hodinách Ježišovho života. Pri poslednej večery dáva svojim učeníkom ešte jeden dôkaz lásky – ustanovuje Eucharistiu a kňazstvo, modlí sa za svojich a aj za nás. Potom ide do Getsemanskej záhrady. Tu si povoláva tých najbližších, aby sa s ním modlili. Ale oni zaspia. Ostáva teda úplne sám. V tejto samote zažíva strach a vieme, že strach z utrpenia vie byť omnoho silnejší, ako samotné utrpenie. Veľkosť stresu je vyjadrená aj potením sa krvou, ktorá skutočne môže vystúpiť na čele, ak človek prežíva obrovskú úzkosť. O tejto situácii autor listu Hebrejom hovorí: „On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti;

So silným výkrikom a so slzami, ... tomu čo ho mohol zachrániť... Čo myslíte? Bola vyslyšaná táto Kristova modlitba? Bola či nie? Ako odpovieme? Nuž Kristus zomrel. Zomrel tou najpotupnejšou smrťou. Smrť poistili prebodnutím boku, pochovali ho, hrob zapečatili a dali strážiť. Takže sa zdá, že nebola vypočutá. No napriek tomu autor listu pokračuje: „a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“. Ako? Veď zomrel! Áno zomrel, ale vstal z mŕtvych a teraz sedí po pravici Boha Otca a odtiaľ príde súdiť... Modlitba bola vyslyšaná, len inak. Prečo? Aj na toto dáva odpoveď autor listu Hebrejom hneď v ďalšej vete: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“. Kristus ako človek sa učí poslušnosti. On ako pravý Boh a pravý človek mal božskú a ľudskú vôľu. Tieto neboli totožné. Preto sa Kristus ako človek musí učiť zjednocovať sa s vôľou Boha.

Svätý otec František sa minulú stredu počas audiencie zaoberal práve touto otázkou. Prečo sa máme ustavične modliť? Je to preto, aby sme zmenili božiu vôľu? Nie, práve naopak, je to preto, aby sme v dialógu s Bohom počúvali Jeho vôľu a učili sa ju prijímať. Modlitba slúži na to, aby sme objavili, prijali a zjednotili sa s Božou vôľou. Pápež František rozoberal podobenstvo o sudcovi a vdove, kde sa sudca Boha nebojí a ľudí nehanbí, no nakoniec predsa sa rozhodne vyhovieť žiadosti vdovy, aby mal od nej pokoj. A preto sa Pán pýta: Ak toto spraví nespravodlivý sudca, či nevypočuje modlitby svojich detí nebeský Otec. Ale podobenstvo sa končí otázkou: Nájde Syn človeka vieru na zemi keď príde? Totiž, aby sme pochopili túto Božiu logiku ohľadne vypočutia modlitieb a zjednotením sa s jeho vôľou potrebujeme mať vieru.

Zahľaďme sa na ikonu, ktorá je v znaku Roku milosrdenstva. Čo tam vidíme? Krista, ktorý berie na plecia padnutého človeka. To, že sa človek nechá dvihnúť umožňuje, aby sa ich pohľady stretli. Na ikone máme dve tváre, ale koľko tam je očí? Iba 3. Jedno je totiž spoločné. Kristus a človek má spoločný pohľad. Toto naznačuje, že Boh sa chcem pozerať na nás našimi očami a mi zase pohľadom Boha.

Je to presne to isté ako v hociktorom vzťahu. Koľkokrát sme už boli nahnevaní na našich blížnych, že nekonajú tak ako od nich očakávame. Pritom náš pohľad sa nám zdal úplne jednoznačný, správny a jediný možný. Keď sme potom konečne nabrali síl a pozreli sa na situáciu z pohľadu nášho blížneho, tak sme pochopili, že existuje aj iný pohľad. Nemuseli sme s ním hneď súhlasiť, ale aspoň sme chápali prečo rozmýšľa a koná inak ako od neho očakávame. Preto sa neustále treba premáhať a vychádzať zo seba a učiť sa pozerať na veci aj z pohľadom druhého. Viac sa usilovať o to, aby som pochopil druhých, než aby oni chápali mňa.

Presne tu je potrebný ten krok viery. Povedal som, že sa máme viac usilovať chápať druhých ako byť chápaní. Podobne môžeme povedať, že sa máme viac usilovať o to, aby sme pochopili Boha, ako o to aby nás on chápal. Lenže v tejto analógii je len prvá veta pravdivá. Boh nás totiž chápe a chce naše šťastie omnoho viac ako my sami. Verím tomu? Verím tomu aj v tých ťažkých chvíľach? Učím sa v tých ťažkých chvíľach vychádzať z tohto predpokladu, že Boh o všetkom vie a nedopustí niečo čo by mohlo byť pre mňa z jeho pohľadu zlé? Učím sa pozerať na veci očami Boha? Pýtam sa skôr: Pane, čo ma chceš vďaka tejto situácii naučiť? Pane, kam ma chceš posunúť?

Osobne ako kňaz môžem povedať, že som už mnohokrát zažil to pokorujúce, ale veľmi potrebné spoznanie, že Boh mal pravdu. Zažil som množstvo vecí, ktoré boli ťažké a nechápal som prečo to je. No pri určitých rozhovoroch, keď som počúval životné osudy ľudí sa mi zrazu premietli pred očami moje skúsenosti. To mi pomohlo chápať druhého človeka a ostať pri ňom ako pozorný poslucháč. Vtedy sa mi rozjasnilo: to sa stalo pre to, aby si teraz mohol byť tomuto človeku nablízku.

Učme sa teda zjednocovať náš pohľad s pohľadom Boha.