Pravé otcovstvo

14. nedeľa cez rok C, 3.júl 2016

Iz 66, 10-14c; Gal 6, 14-18; Lk 10, 1-12

Drahí bratia a sestry,

            mám rád takéto časti z evanjelií, kde možno „spochybniť“ Boha. My máme často nejakú predstavu Boha, máme voči nemu nejaké očakávania a sme nahnevaní, ak sa Boh nespráva podľa toho. Lenže, ak si prečítame pozorne aj toto dnešné Evanjelium, núti nás to zastaviť sa a rozmýšľať. Zhoduje sa moja predstava Boha, moje očakávania od Boha so skutočnosťou?

            Vieme, že Boh je milujúci otec. Lenže ako sa tento otec správa? Zhoduje sa jeho správanie s našou predstavou lásky? Poďme sa nad tým zamyslieť. Pán si vyberie sedemdesiatich dvoch učeníkov a posiela ich pred sebou. Prvá informácia, ktorú im dáva je, že „žatva je veľká, ale robotníkov málo“. Ktorý otec by poslal svojho syna na splnenie úlohy, ktorá ďaleko prevyšuje jeho schopnosti? Skôr máme tendenciu všetko zabezpečiť a pripraviť, aby sa syn nemusel veľmi namáhať. Radšej nech trpím ja, radšej si zoberiem ťarchu na plecia ja a nenechám to na svojich deťoch.

            Ani ďalšia informácia, ktorú dostávajú sa nezhoduje s našou predstavou otcovstva: „Hľa posielam vás ako baránkov medzi vlkov“. Ktorý otec by vystavil svoje deti nebezpečenstvu? Skôr máme tendenciu odstraňovať prekážky z cesty tých, ktorých máme radi a nie ešte ich vedome posielať do rizika. Na dôvažok si na túto cestu nemajú zobrať nič a majú byť úplne odkázaní na ľudí, ku ktorým idú. Opäť naša túžba byť dobrým nám diktuje postarať sa, skontrolovať, nabaliť, zabezpečiť. „Máš so sebou všetko? Zbalil si si aj to? Na nič si nezabudol? Tu sú ešte peniaze. Keby si niečo potreboval, tak to kúp. A ak bude najmenší problém, zavolaj.“ Toto je naša predstava starostlivého otca, ktorý má veci pod kontrolou a vie, že urobil všetko preto, aby dieťa úlohu zvládlo a nič mu pri tom nechýbalo.

            Vieme ale aké sú toho dôsledky – nesamostatnosť, neschopnosť postarať sa sám o seba, nezodpovednosť, ľahostajnosť, pasivita, tendencia užívať si bez záväzkov a podobne. Neraz počuť od rodičov, čo majú nezodpovedné deti: „Veď sme im dali všetko, zabezpečili školu, prácu, našli bývanie. My sme mali ťažké detstvo. Všetko sme si museli zabezpečiť sami, rodičia na to nemali, aby nás podporovali. Bolo to veľmi ťažké a preto sme nechceli, aby naše deti museli začínať od nuly a prejsť si všetko to čo my. Preto sme im dali všetko“. Vieme dobre, že práve nároky motivujú človeka k rastu a predsa sa tak bojíme byť náročnými, lebo veď potom nás nebudú mať radi.

            Vráťme sa teraz k Bohu a jeho rozhodnutiu. Ja osobne nad ním práve dnes intenzívne uvažujem. Totiž, aj pred 11 rokmi padol 3. júl na nedeľu a čítalo sa presne toto Evanjelium. Ja som mal akurát primičnú svätú omšu. Teraz, po rokoch stojím nad tým istým Evanjeliom a uvažujem ako žiť svoje duchovné otcovstvo a ako byť božím dieťaťom. Rozum hovorí, že toto rozhodnutie je správne. Prečo sa potom tak ťažko žije? Často možno cítim, že ma Boh opustil, necháva ma osamote, zavaleného množstvom problémov a starostí. Prečo? Prečo nezasiahne, nepomôže? Prečo ma necháva samého? Nie náhodou pre to, aby som mu konečne dal priestor? Nie náhodou pre to, aby som si uvedomil, že nie ja mám vyriešiť, spasiť, zachrániť, ale mám nechať priestor jemu, aby on mohol cezo mňa konať? Opäť teóriu ovládam, tá je jasná a logická, prečo sa to potom tak ťažko žije v každodennostiach?

            A teraz tá druhá otázka: ako žiť svoje duchovné otcovstvo? Kde nabrať odvahu správať sa podobne k ľuďom ako sa Boh správa k nám? Veď koľkokrát sa hnevám, na toto Božie rozhodnutie. A čo keď sa na mňa nahnevajú?

            Aby tých otázok nebolo málo, položme si teraz tú najťažšiu: čo teda znamená byť otcom, ak nie to, že som ten mocný, silný, čo všetko zabezpečí, všetkých ochráni, všetko pripraví, na ktorého sa vždy dá spoľahnúť a ktorý je vždy nad vecou? A ďalšia otázka: ako žiť svoje otcovstvo s tým vedomím, že nie som schopný zabezpečiť, uchrániť od zla, a musím svojich milovaných poslať do rizika?         

            Nie sú to ľahké otázky, oni sa totiž dotýkajú podstaty nášho bytia. Sme totiž schopní odpustiť si všetko iné, ale zlyhanie v tom, čo je nám najpodstatnejšie, len veľmi ťažko. Čo je to čo má dať otec – biologický, alebo duchovný svojim deťom? Presne to čo nám dáva náš nebeský Otec: blízkosť, podporu, porozumenie, pochopenie, prijatie, bezpodmienečnú lásku.

            Jeden z takých najsilnejších zážitkov z kňazstva, čo si pamätám je ten, keď som spravil chybu, pomerne školácku a otec arcibiskup sa o tom dozvedel. Chcel som mu vysvetliť okolnosti, ospravedlniť svoje rozhodnutie, ale on ma nenechal hovoriť. Úplne jasne a jednoznačne mi dal najavo, že mám právo urobiť chybu a teraz tu nie som na koberčeku, takže mu nič nemusím vysvetľovať. To bol otcovský prístup, po ktorom všetci túžime.

            Položme si teraz my muži otázku: koľkokrát sme zažili od vlastného otca, že nás objal? Koľkokrát nám položil ruky na plecia a povedal: som na teba hrdý? Nejeden otec je hrdý na svoje dieťa, ale nikdy mu to nepovie. Dieťa sa to možno niekedy okľukou dozvie, že sa otec jeho úspechmi chváli v robote. Alebo sa to ani nedozvie. Sme schopní dať svojim deťom zážitok toho, že si ich vážime? Nie preto, čo robia, ale preto, že sú? Zabezpečiť veci je omnoho ľahšie ako dať seba, dať svoje otcovstvo.  

            Na mnohých kurzoch sebaprijatia sú účastníci pozvaní nechať sa objať Bohom. Skúsiť sa vžiť do situácie, že sa k nám Boh približuje, kladie na nás svoju ruku, berie nás do náručia, dvíha nás, pričom strácame pevnú pôdu pod nohami. No nie je to niečo ponižujúce, alebo niečo, čo naháňa strach, lebo už nie ja rozhodujem o sebe, ale je to niečo príjemné. Nesmierny zážitok bezpečia, istoty a prijatia.

            Toto je to, čo nám náš nebeský Otec chce a vie dať a toto je to, čo v skutočnosti potrebujeme. Ak to objavíme, potom už nepotrebujeme nahrádzať nedostatok lásky iným, často hriešnym spôsobom. Potom si už nepotrebujeme nič dokazovať. Lebo máme istotu, že sme milovaní.

            Ešte jedna myšlienka na záver, ktorou ukončil svoj príhovor môj primičný kazateľ: „Boh nás síce posiela ako baránkov medzi vlkov, ale všetci čo sa trochu vyznajú v prírode vedia, že ohrozeným druhom nie je baránok, ale vlk“.