Drahí bratia a sestry,

pri príprave na dnešné zamyslenie pre rodiny som sa inšpiroval knihou Richarda Rohra - Divý muž. Autor sa v tejto knihe zamýšľa nad tým, akí sú muži a prečo sú takí akí sú. Začína príbehom z Lukášovho evanjelia:

6 V inú sobotu vošiel Ježiš do synagógy a učil. Bol tam človek, ktorý mal vyschnutú pravú ruku. 7 A zákonníci s farizejmi naň striehli, či v sobotu uzdraví, aby ho mali z čoho obžalovať. 8 Ale on poznal ich myšlienky. Preto povedal človekovi, čo mal vyschnutú ruku: „Vstaň a postav sa do prostriedku!“ On vstal a postavil sa. 9 A tamtým Ježiš povedal: „Pýtam sa vás: Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo zničiť?“ 10 Popozeral sa po všetkých a povedal mu: „Vystri ruku!“ On to urobil a ruka mu ozdravela. 11 Ale oni, plní nerozumu radili sa, čo urobiť s Ježišom. (Lk 6,6-11)

           V tomto príbehu objavuje tri základné typy mužov. Prvým je muž s vyschnutou rukou. On tam je iba prítomný. Nič nerobí, iba je. Má ochrnutú pravú ruku, čo je ruka, ktorou sa koná. Lenže vyzerá to tak, že nielen jeho ruka je ochrnutá, ale že on celý je ochrnutý. Je pasívny, nevyvíja žiadnu iniciatívu. Nejde za Ježišom, nežiada o uzdravenie, tak ako ostatní, čo sa dávajú uzdraviť. Neďakuje, ani neodchádza chváliac Boha a vyrozprávajúc všetkým, čo sa s ním stalo. Nevzbudzuje v nás dojem muža, ktorý berie život do vlastných rúk a má nejaký cieľ. Iba reaguje. Keď mu Ježiš povie postav sa do stredu, tak sa postaví. Vystri ruku, tak ju vystrie. Nastane síce fyzické uzdravenie, ale je otázne, či sa ten človek naozaj uzdravil, či prejavil nejaký život.

Rorh objavuje v tomto človeku väčšinu mužov. Sú pasívni, iba reagujú. Hovorí: „skús mužovi zobrať peniaze, sex a moc a neostane mu nič, čo by ho motivovalo ku konaniu“. Žiaľ, je to tak. Väčšina mužov nemá víziu, iba reaguje na vonkajšie podnety a stimulujú ho veci spojené s peniazmi, sexom, alebo mocou.

Druhým typom muža sú farizeji a zákonníci. Majú myšlienky, majú predstavu, ale ju nevyjadrujú. Iba pozorujú, čo sa bude diať, aby mohli posúdiť. Sami sa boja prejaviť. Možno tiež zo strachu, aby neboli odsúdení. Svoju istotu a identitu nachádzajú v skupine. V nejakej klike. A aj tam si dávajú pozor, čo povedia, aby ich niekto neobvinil. Sú trojnásobní väzni – svojich myšlienok, svojho strachu a svojej skupiny. Chýba im samostatnosť, schopnosť rozhodovania a konania podľa vlastného svedomia.

Rohr poukazuje na to, že často sa takto správajú kňazi a ja to rozširujem všeobecne na veriacich. Veľa vecí vieme ako majú byť, poznáme ideál, ale nie sme to schopní žiť. Preto sa nevieme rozhodnúť, čo urobiť. Máme strach samostatne sa rozhodnúť a konať, lebo čo keď to bude hriech? Čo keď sa zatratím?

Tretím typom muža je Ježiš. Ide, učí, spoznáva, ide v ústrety obvineniu. Má presný plán. Presne vie, čo chce urobiť a aj to urobí. Bez ohľadu na dôsledok. Ježiš ukazuje cestu: „Postav sa, choď do stredu, vystri ruku.“ Pozerá sa všetkým do očí, neuhýba pohľadom. Znesie to, že sa spiknú proti nemu, vie trpieť bez toho, aby sa cítil urazený.

Prečo dokáže byť iný? Vidíme to na tom ako príbeh pokračuje. Ježiš sa po tejto udalosti stiahne a ide sa modliť. Celú noc strávi v rozhovore s Otcom. Potrebuje prísť do styku so svojím Otcom, potrebuje načerpať.

Práve v tomto bode objavuje Richard Rohr problém dnešných mužov – chýbajúci otec. Poukazuje na to, že priemyselná revolúcia narušila množstvo vzťahov, ale vzťah medzi otcom a synom skoro úplne zničila. Pred tým bol chlapec súčasťou otcovho sveta. Bol si vedomý vlastnej dôležitosti a preto nebol donútený, aby si celý život dokazoval, že je niekým. Od počiatku jestvovalo také spoločenstvo, kde patril, kde cítil dôveru, kde ho uznávali, kde mohol prejaviť a rozvinúť svoje schopnosti.

Neviem, ako je to u iných mužov, ale ja som prežil presne opačné detstvo – kde som sa bál prejaviť, lebo som nechcel byť objektom výsmechu, odsúdenia, odsunutia. A žiaľ, skúsenosť je taká, že väčšina mladých dnes zdieľa skôr moju skúsenosť.

Autor knihy hovorí, že takto je tomu vo väčšine kultúr, ktoré pozná. Tvrdí, že najhoršie sú na tom v Japonsku. Tam muži odchádzajú z roboty 2 hodiny po odchode šéfa. Skôr si to nikto nedovolí. Ale nejdú domov, ale sa opäť spoločne stretávajú, idú na večeru, potom sa opijú a až neskoro v noci prichádzajú domov. Tam odovzdajú peniaze, lebo celý ich život mimo práce riadi žena. Muži majú svoj životný priestor iba v robote, tam si dokazujú veci, ale v iných oblastiach života nevedia čo so sebou.

Uvádza potom, že v latinskej Amerike dlhé stáročia nebolo možné povedať niečo o Bohu ako Otcovi a o Ježišovi tak, aby z toho niečo rozumeli. Ale k Márii majú veľmi vrúcny vzťah. Podobne je to aj v iných krajinách. Príčinu vidí v tom, že množstvo mužov na zemi je nedôverčivých voči láske muža, lebo nikdy nemohli zažiť to, že táto láska je hlboká, spoľahlivá a trvalá. Keď takémuto človeku niekto povie, že ho Pán miluje, sotva si vie pod tým niečo predstaviť. Boh je pre nich muž a jediné čo o svojom otcovi počuli bolo: „Veď uvidíš, keď sa tvoj otec vráti, dostaneš čo si zaslúžiš!“ Postava otca potom nie je pre nich nič iné ako vzdialený vykonávateľ rozsudkov. Obraz, ktorý dostali o svojom otcovi bol prefiltrovaný cez okuliare mamy. Ale cez tieto okuliare nevideli energiu, silu, rozhodnosť, ale videli skôr neschopnosť. Preto si nevedomky utvorili obraz otca ako neschopného a nemožného človeka.

Na základe týchto úvah Richard Rohr uvádza, že my muži sa potrebujeme omnoho viac emancipovať ako ženy.

Tento predostretý obraz vôbec nie je optimistický. No na druhej strane sa zdá, že celkom dobre vykresľuje realitu. No a k tomu, aby sme dokázali niečo zmeniť, musíme najprv pochopiť, čo a prečo sa deje. Väčšinu týchto vecí si totiž neuvedomujeme. Vnímame príznaky, vnímame napätie v našom živote, strach, neistotu, ale nechápeme odkiaľ sa berie. Autor dáva celkom zaujímavú odpoveď. Odporúčam prečítať si túto jeho knihu. Má tam síce aj mnohé veci s ktorými nedokážem súhlasiť, ale podstatné je, že so svojim pohľadom provokuje a mieri na podstatu.

Čo teda znamená byť mužom? Ako v sebe objaviť muža? Ako byť mužom, ktorý má víziu, vie čo chce, dokáže ísť za tým? Ako byť mužom, ktorý sa nebojí ísť do konfliktu, ani preto, že prehrá a ani pre to, že nezvládne svoju silu a svojou agresivitou zraní? Ako byť mužom, ktorý sa nebojí svojej sily, ale dokáže ju zvládať a dávať do služby druhým? Ako byť mužom, ktorý sa nebojí svojej sexuality, nepotláča ju, ale vie energiu pochádzajúcu zo sexuality správne nasmerovať? Ako nebyť „mačom“, ktorý sa len vystatuje svojou silou, ale potom, bez skupiny, je úplne malým chlapčekom? Ako v sebe uzdraviť tie zranenia, ktoré mám z nedostatočnej prítomnosti otca vo svojom živote?

Otázok je skutočne mnoho. Nedá sa na ne rýchlo a jednoducho odpovedať. Ale podstatné teraz je vedomie, že existuje odpoveď a dá sa nájsť. Potrebujeme teda tomu uveriť a dať sa na cestu. Mať víziu zmeny, veriť že zmena je uskutočniteľná a nechať sa viesť tými, čo za to stoja. Napríklad svätými. Ako je napríklad svätý Martin – muž, vojak, cestovateľ, dobrodruh, vizionár, kňaz, biskup, zmierovateľ, pomocník... Zjednocuje v sebe množstvo protichodných vecí a nič nepotláča.

Tak šťastnú cestu