2 Sam 5, 1-3; Kol 1, 12-20; Lk 23, 35b-43

            Drahí bratia a sestry,

            stojíme pred neľahkou výzvou uvažovať nad Kristom ako kráľom. Nie je totiž úplne jasné, čo si máme pod pojmom kráľ prestaviť. S kráľom sa stretávame väčšinou v dvoch súvislostiach – v rozprávke, ako niečo nereálne vymyslené, alebo ako s tým, čo reprezentuje moc a voči moci sme skôr nedôverčiví, bojíme sa jej.

            Prečo sa bojíme moci? Väčšinou vnímame moc ako niečo negatívne. Vidíme množstvo zneužití moci. Vidíme ako dokáže moc sýtiť ego človeka, ako si ľudia mocou dokazujú, že sú niekým. V takejto situácii vždy niekto trpí. Lenže aj my máme nejakú moc. Zvládneme ju? Nestane sa aj z nás nejaký malý diktátor? Alebo sa jej preto radšej zriekame. Často sa napríklad v rodinách stáva, že muž všetko rozhodovanie prenecháva na manželku, len aby on nebol ten, čo tvrdo presadzuje svoju vôľu a tým ju zraňuje. „Veď bude ako ty povieš“. Často sa nám zdá, ako keby boli len dve možnosti – buď moc prijmem a budem ju zneužívať, alebo sa je úplne vzdám.

            Samozrejme, existuje tu aj iné riešenie a tým je deľba moci. V politike sa vytvoril systém váh a protiváh, kedy je moc rozdelená medzi viacero subjektov a stráži sa, aby boli v rovnováhe a nikto si ju nenaklonil na svoju stranu. Keď sú strany vyvážené, tak sa navzájom kontrolujú. Lenže táto logika vychádza opäť len z teórie, že človek je človeku vlkom a preto ako nutné zlo treba prijať vládu, ktorej delegujeme moc a tá musí byť kontrolovaná inou mocou. Opísaný príklad je ešte kultivovaná kontrola. Iná situácia je už v prípade zbrojenia, kedy musíme hromadiť zbrane, aby sme dokázali vyvažovať moc súpera. Ešte horšie je to napríklad pri výpalníctve, kedy niekomu ponúknem ochranu a keď ju neprijme, tak ho zbijem a ešte si to odôvodním tým, že aj tak ho musí niekto chrániť, ak to nebudem ja, príde niekto iný a ten bude ešte horší.

            Preto máme opäť tendenciu ostať mimo týchto hier. Radšej nič nemať, po ničom netúžiť, nikde nevytŕčať, dať všetkým pokoj a dúfať, že tak dajú všetci pokoj aj mne. Lenže nie je to možné vo vojnových konfliktoch. Väčšinou v nich neexistuje dobrý a zlý, ale iba víťaz a porazený. Víťaz berie všetko, aj hlavu porazeného. Preto ten obyčajný človek, napríklad v Sýrii – na koho stranu sa má pridať? Na stranu vlády? Umiernenej opozície? Radikálov? Islamského štátu? On chce žiť a preto sa chce pridať na tú stranu, ktorá má šancu vyhrať, aby mohol žiť. Lebo ten, kto vyhrá, bude si môcť svoju moc udržať jedine tvrdou rukou, preto bude prenasledovať porazeného.

            Žiaľ, tento negatívny obraz moci prenášame potom aj na Pána Boha. Boh ako konkurencia mojej moci. Buď ma prevalcuje a zo mňa, z mojej slobody neostane nič, alebo si rozdelíme moc – niečo mu dám, niečo si nechám pre seba, alebo sa snažím žiť úplne mimo neho.

            Máme tu ešte jeden problém, na ktorý upozorňuje Richard Rohr a to je naša nedôvera voči otcovi a jeho láske. Často nám totiž v živote chýbal vzor otca, ktorý by nám dával sebaistotu. Skôr vnímame otca cez okuliare mamy, ktorá nám hovorí: „Veď uvidíš, keď sa tvoj otec vráti, potom dostaneš, čo si zaslúžiš!“ Od otca potom neočakávame lásku, ale je pre nás len vzdialeným vykonávateľom rozsudku.

            Do tohto všetkého nám psychoanalytik Karl Jung ešte hovorí, že skutočná zmena nastáva po dotyku s obrazom. To, čo nás premieňa, nie sú slová, ale vzory. Človek sa mení človekom. Ako nás ale môže premeniť obraz Boha, keď ho nechápeme a podvedome sa ho bojíme?

            Máme teda dosť dobrý predpoklad na to, že z toho, čo dnes oslavujeme, vôbec nič nepochopíme. Stojí tu pred nami Boh ako kráľ, čo nás miluje, ale my sa moci bojíme a voči otcovskej láske sme nedôverčiví.

            Poďme sa teda pozrieť na kráľa z iného zorného uhla. Skúsme sa sústrediť na naše vnútorné túžby a opýtať sa či práve Kristus Kráľ nie je ten, ktorý nám ich môže naplniť.

  • Kráľ je ten, čo ovláda územie. Ak je niekto zahľadený do seba, ovláda len malé územie. Ak sa niekto cíti príjemne len v kruhu svojej rodiny, len medzi stenami svojho domu, s priateľmi vo vlastnom klube, národe, farnosti, tak je veľmi malým kráľom. Ak vie niekto vykročiť zo seba, prijať aj iných, tak svoje kráľovstvo zväčšuje. V tomto smere je Kristus pánom všetkého, lebo on sa otvára všetkým a všetkých chce prijať.
  • Kráľ dáva zákon. Definuje a pomenuje skutočnosť. My sa proti zákonu búrime, napriek tomu však po ňom túžime. Zažívame totiž množstvo neľahkých situácií, kedy nevieme ako konať, nevieme čo je správne. Bojíme sa spraviť chybu, bojíme sa, že si budeme veci vyčítať celý život. Máme strach z hriechu, nechceme byť zatratení. Preto hľadáme istotu. Hľadáme niekoho, kto zoberie na seba bremeno rozhodovania, alebo aspoň niekoho, kto nám poradí. Opäť Kristus Kráľ je ten, čo jasne hovorí, čo je dobré a čo zlé. On dáva istotu.
  • Kráľ dáva poriadok a pokoj. Už jeho samotná prítomnosť stačí. Nemusí nič povedať, stačí, že je tam. Nikto nestelesňuje túto vlastnosť lepšie ako Kristus.
  • Kráľ nikdy nie je svojvoľný a nevypočítateľný. Je vyrovnaný a dá sa s ním počítať. Nemusím si uňho pýtať rozkaz písomne, aby som mal potvrdenie, že to skutočne odo mňa žiadal a nemohol to neskôr poprieť, ako je tomu napríklad u vojakov. Čo on rozhodne, to platí. Ak si uvedomíme, že Kristus je ten istý včera dnes a naveky, tak opäť vidíme, že nám najväčšiu istotu je schopný dať práve On.
  • Kráľ hovorí kto sme. Dáva identitu. A po nej nesmierne túžime. Ak my nie sme schopní byť veľkými, túžime aspoň po tom, aby náš kráľ bol veľký. Toto vysvetľuje prečo si stále volíme osoby, ktoré aj nám vedia dať pocit veľkosti, ako napríklad Mečiar, Fico a podobne. V nich môžeme potom vidieť tú istotu, silu, rozhodnosť, po ktorej túžime, ale nie sme ju schopní dosiahnuť. Ak nám ale nahradzujú našu malosť, tak nie sme potom schopní vidieť ich chyby, lepšie povedané, nechceme ich vidieť. Môžu nám predostrieť ľubovoľný dôkaz o ich prešľapoch, ale my ich vidieť nechceme. Stratili by sme tým svoju vlastnú veľkosť. Potrebujeme si teda zachovať ilúziu ich schopností a dokonalostí. Lebo ak je kráľ zdravý, je zdravé celé kráľovstvo. Ak zdravý nie je, musí odísť. Práve toto vysvetľuje aj udalosti okolo aféry Billa Clintona s Monikou Lewinskou. Mnohí vtedy žiadali odstúpenie Clintona. Iní argumentovali tým, že veď koľko mužov spravilo prešľap a nerieši sa to, prečo práve Clinton by mal odstúpiť? Dobre nám to vysvetlil jeden prednášajúci v Ríme – odstúpiť by mal preto, lebo on je reprezentant krajiny. On je symbol a on musí žiť správne. Aj keď my správne nežijeme, ale aspoň v ňom chceme mať vzor. Preto sa nemohol stať kráľom princ Charles po rozvode s Dianou. Kto nám teda dá identitu? Kristus, ktorý je skutočným kráľom a je tým najsilnejším a najlepším, alebo si budeme hľadať kráľov inde?
  • Kráľ požehnáva svoje deti. Vie povedať: „si dobrý, zvládol si to, verím ti, že na to máš.“
  • Kráľ je v plnej sile. Ak je niekto v plnej sile, nepotrebuje, aby mu niekto tú silu neustále potvrdzoval. Nepotrebuje sýtiť svoju silu, ale on vie sýtiť druhých. Kto má plnú vážnosť, nikdy nepotrebuje počuť, že ju má, ani si ju nepotrebuje vyžadovať a ani z neho neubudne, keď mu ju niekto neprejavuje. Dobrý kráľ má toľko moci, že ju nemusí používať. Zlý kráľ jej má tak málo, že na ňu musí neustále poukazovať. Preto môže Kristus zomrieť na kríži.

            Objavme teda v sebe túžbu po kráľovi. Ona je hlboko v našom vnútri. Je tam a aj sa prejavuje. Neuspokojujme túto túžbu niečím iným, lebo ju dokáže uspokojiť jedine Kristus Kráľ.