Iz 11, 1-10; Rim 15, 4-9; Mt 3, 1-12

            Pripravte cestu Pánovi! Drahí bratia a sestry, túto výzvu sme počuli v dnešnom Evanjeliu. Ján pozýva k pokániu a k obráteniu sa. Čo to znamená? Ďalší morálny nárok? K tomu všetkému, čo už robím musím pridať ešte ďalšiu aktivitu? Stále to Pánovi nestačí? Veď nejaký ten čas venujem modlitbe, chodím pravidelne do kostola, snažím sa žiť bez hriechu, prispievam na dobročinné ciele. Toto ešte stále nestačí? Musím robiť ešte viac? Minulú nedeľu sme počuli o tom, že máme bdieť. Teraz počúvame o obrátení. Zdá sa, ako keby sme už úplne upratali dom a zrazu príde niekto v bielych rukavičkách, prejde po takých kútoch miestnosti, o akých sme ani netušili, že sú a povie: „Pozri, tu si zabudol upratať! Myslíš si, že toto ti už nepatrí? Tak ešte raz a poriadne!“

            Žiaľ, často presne takto prežívame nároky našej viery. Ako nedostupná veža dokonalosti, kam sa môžeme štverať, všemožne sa usilovať a napriek všetkému úsiliu, nie sme hodní, aby sme sa tam dostali. Netušíme, kde je ešte problém, len je nám stále prízvukované: „Nie si dostatočne dobrý, musíš sa obrátiť!“

            Čo teda máme robiť? Kde máme pridať? Odpoveď je: nič a nikde. Obrátenie totiž nie je cesta sebazdokonalenia, ale práve naopak - odvrátiť sa od sebazdokonalenia. My totiž chceme konať a robiť všetko viac a lepšie. Pán, naopak, chce pretvoriť naše srdcia. A to si vyžaduje čas strávený s Ním.

            Skúsme si to priblížiť na konkrétnom príklade. Nevieme sa sústrediť na modlitbu. Čo s tým? Hneváme sa na seba a vyťahujeme bič, aby sme toho somárika (naše neposlušné telo, našu rozutekanú myseľ, naše nepozorné srdce) niekam nahnali a donútili konať inak. Veď musím chcieť a nesmiem byť lenivý! Musím sa viac usilovať, namáhať, premáhať. Keby som sa viacej snažil, určite by to išlo. Pri spovedi sa obviňujeme, hneváme sa na seba a iba bojujeme so sebou. Lenže úspech neprichádza. A ani nemôže. Keby prišiel, tak by sme padli do toho najzákernejšieho hriechu, ktorým je pýcha. Toto zdokonalenie samého seba vedie do narcistickej samoľúbosti – zvládol som to, podarilo sa mi to! Aký som dobrý! A druhí, čo sa len sťažujú ako sa to nedá, keby sa podobne usilovali ako ja... Samozrejme, takto otvorene sa to nikdy nepovie, ale podvedome je to prítomné. Skúsme iné príklady: Mne sa podarilo vydržať v tom manželstve a aj u nás to bolo všelijaké. A dnes sa rozvádzajú pre hocijakú hlúposť. Ja som prijal ďalšie dieťa a nešiel na potrat a dnes... Konečným dôsledkom je potom syndróm staršieho brata, ktorý síce ostal u otca, ale iba z donútenia, za cenu obrovského sebazáporu. Navyše sa nesmierne hnevá na to, že otec všetkým odpúšťa a druhí sa bez boja dostávajú tam, kde sa on musel tvrdo cez sebazápory prebojovať.

            Práve na tento stav reaguje Ján tým tvrdým pomenovaním „hadie plemeno“. Navonok síce konajú, ale vnútorne sa nepremieňajú.

            Čo teda znamená obrátenie? Vráťme sa k nášmu príkladu ohľadne sústredenosti na modlitbu. Nevieme sa sústrediť. Ak chceme nastúpiť na cestu obrátenia, potrebujeme sa v pokore pozrieť na seba. Sadnúť si vedľa Pána a spoločne si pozrieť film nášho života. Nehanbiť sa za nič, ukázať mu všetko a dôverovať, že nás neodsúdi, nezavrhne, nepohorší sa, ale nám odhalí príčiny. Pane, prečo sa neviem k tebe priblížiť? A On začne pôsobiť. Postupne mi odhalí, kde je môj skrytý hnev, neprijatie situácií, netrpezlivosť, smútok, žiarlivosť, žiadostivosť, beznádej, bolesť, dvojtvárnosť, neprijatie Božej vôle a podobne. Všetko veci, o ktorých sme si mysleli, že sme ich dávno prekonali. Veci, za ktoré sa hanbíme a o ktorých nechceme, aby niekto vedel a už vôbec nie dokonalý Boh, ktorému sa chceme zapáčiť.

            Obrátenie spočíva práve v tom, že prijmem, že som takýto a neviem, čo s tým. Viem iba jedno, že Boh ma napriek tomu miluje a môže ma pretvoriť, ak mu to dovolím. Inými slovami povedané: naučím sa nenávidieť hriech a milovať hriešnika. Milovať seba aj napriek tomu, že som hriešnik. My to robíme často naopak. Milujeme hriech a nenávidíme hriešnika. Milujeme hriech, lebo po ňom túžime. Nerobíme ho pre to, lebo sa to nesmie, no keby to nebol zákaz, urobili by sme ho. Keď potom zo slabosti padneme, tak svoj hnev obrátime proti sebe a nevieme si odpustiť vlastné zlyhanie.

            Uveriť, že Boh ma miluje, znamená ukázať mu svoj hriech, aby ho mohol „vyťať“. V dnešnom evanjeliu bol totiž jeden obraz, ktorý máme tendenciu chápať úplne inak ako je myslený. „Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa“. Boží hnev nie je namierený voči človeku, ale voči jeho hriechu. Boh nechce vyťať človeka, ale jeho hriech. No kým sa človek neodpúta od svojho hriechu, alebo kým s ním bojuje sám, zatiaľ Pán nemôže použiť sekeru, aby hriech vyťal, lebo by nás zranil. Lenže v tomto prípade ostáva človek zjednotený so svojim hriechom a spolu s ním zomiera. A je vyťatý. No kým žijeme, Pán nás chce očistiť, oslobodiť od toho, čo nás zaťažuje. Lenže nechce nás pritom zraniť. Preto najprv sa musíme oddeliť od hriechu, zrieknuť sa ho a On už ostatné urobí.

            K Bohu teda môžeme pristupovať dvoma spôsobmi: Pane, čo mi chceš ešte zobrať?

Je to prístup strachu, opäť sa zvyšujú nároky, niečo sa prikáže, zakáže. Ja potom hrdinsky bojujem sám so sebou a keď zvíťazím poviem: Pane, už to môžeš zobrať. To je to hrdinské upratovanie do dokonalosti.

            Druhý spôsob je úplne iný: Pane, od čoho ma chceš oslobodiť? Kde ma chceš uzdraviť?

Tu ma Boh dvíha a ja sa teším, že som k nemu ťahaný. No zrazu objavím niečo, čo ma ťahá dolu. To je môj hriech. Poprosím teda Boha, aby použil svoju sekeru a odťal to, čo ma púta, zväzuje a ťahá dolu.

            Využime tento Advent práve na pozretie si filmu svojho života s Pánom a prosme ho, aby nám pomáhal rozlišovať medzi obrátením a sebazdokonaľovaním.