Gn 3, 9-15. 20. Ef 1, 3-6. 11-12. Lk 1, 26-38

            Drahí bratia a sestry.

            Aké by to bolo krásne, keby sme už konečne aj my dokázali byť bez hriechu! Nemuseli by sme zažívať tie mučivé výčitky svedomia a ani hanbu v spovednici, keď tam prichádzame a každý mesiac povieme to isté. Opäť sa nič nezmenilo, opäť sme upadli do starých koľají, opäť iba sľúbime, že sa polepšíme, ale zase nebudeme mať na to síl, aby sme to zvládli. Motivuje nás úspech, chceme vidieť výsledky, chceme sa potešiť z toho, že sme niečo zvládli, ale v boji s našimi hriechmi sa zdá, že stále stojíme na tom istom mieste.

            V nedeľnej homílii som sa snažil poukázať na to, že obrátenie nie je sebazdokonalenie. Obrátenie nie je úsilie o dokonalosť tým, že bojujeme s našimi hriechmi, bojujeme so sebou, no častejšie proti sebe. Obrátenie znamená objavovať korene našich hriechov a dovoliť Pánovi, aby ich vyťal. Spomínal som aj to, že máme milovať hriešnika a nenávidieť hriech a my robíme pravý opak – milujeme hriech, túžime po ňom. Vyhýbame sa mu často len z toho dôvodu, že sa to nesmie robiť, no najradšej by sme to urobili. Keď potom padneme, hnev obraciame proti sebe a nenávidíme sa za svoj pád.

            Ako sa z tejto situácie dostať? Skúsme sa nevenovať toľko našim konkrétnym jednotlivým hriechom, ale začnime uvažovať nad tým, čo nosíme vo svojom srdci. Čo nás motivuje, po čom túžime, čo nám dáva ráno síl vstať a vykročiť do nového dňa. Za čo sme schopní a ochotní žiť a zomrieť.

            Možno budeme mať problém odpovedať na tieto otázky, lebo väčšinou nás nemotivuje nič. Iba reagujeme. Život nás pohadzuje na svojich vlnách, prináša stále nové situácie a my sa snažíme v nich neutopiť. Príde choroba a my riešime, čo s deťmi, ako s prácou, ako zvládnuť to, že musím prijať aby ma opatrovali alebo, že ja musím niekoho opatrovať, ako sa dostať do kostola, čo keď sa mi tam kvôli chorobe nepodarí prísť a pod.

            Príde konflikt a my riešime ako sa mu vyhnúť, ako to čo najlepšie diplomaticky zvládnuť. Čo kedy komu povedať, s kým sa poradiť, či môžem ísť na sv. prijímanie, keď mám s niekým konflikt...

            Príde pokušenie a my riešime ako ho zahnať, ako sa zamestnať inou činnosťou, odkiaľ prichádza a prečo prichádza, čo keď mu podľahnem a urobím niečo, za čo sa budem hanbiť celý život, ako to povedať na spovedi, aby si o mne kňaz nepomyslel, že čakal odo mňa viac a nie riešenie takýchto prízemných vecí...

            Dalo by sa pokračovať menovaním veľa príkladov. Život ponúka množstvo situácií, ktoré nás vyvedú z bežných koľají. Samozrejme, je potrebné na ne reagovať a je potrebné si niektoré otázky položiť. Problém ale je, ak stále len reagujeme. Bez vízie, bez cieľa. Vízie a ciele potrebujeme mať a popri nich riešiť tie výzvy, čo život prináša. Potom vieme naše riešenia zosúladiť s cieľom. Problém je ak len prežívame, reagujeme aby sme sa neutopili, ale vôbec netušíme kam plávame.

            Iný prípad je, keď máme jasný cieľ, ktorý chceme nasledovať a pre ktorý chceme žiť. Lenže nemáme to vyhraté ani vtedy, lebo tie túžby a motivácie sú v nás často protichodné. Väčšinou vždy nosíme v sebe aj opak toho o čo sa usilujeme. Chcem byť trpezlivý, ale objavuje sa vo mne netrpezlivosť. Chcem byť dobrý rodič a vychovať deti k hodnotám, no objavuje sa vo mne aj túžba nežiť podľa hodnôt. Chceme žiť čisto, ale objavujeme v sebe nečisté túžby. Často potom žijeme na hrane. Hľadáme, či sa nedá niekde užívať si slasť, ktorú hriech ponúka, ale pritom ten hriech nespáchať. Je to s nami zaujímavé. Nechceme dôsledky hriechu, ale hriechu sa vzdať nechceme. Nechceme, aby sme sa hádali, ale nie sme schopní ani ochotní odpustiť. Muž chce byť verný svojej manželke, ale nie je ochotný strážiť si svoj pohľad a rád vyznáva teóriu, že keď niekto chudne, ešte to neznamená, že si nemôže pozrieť jedálny lístok.

            Ak chceme duchovne rásť, potrebujeme sa rozhodnúť. Ujasniť si o čo nám ide a na to sa sústrediť. Samozrejme, neznamená to, že hneď všetko zvládneme. Budeme padať aj naďalej. Ale je rozdiel, či padáme zo slabosti, ale pritom si uvedomujeme, že to nie je v súlade s našim cieľom, alebo padáme preto, lebo nás prevalcovali naše tajné túžby, ktoré v sebe živíme.

            Panna Mária povedala rozhodné áno. Nič viac neurobila, iba povedala jedno áno, ktoré nikdy neodvolala. Pre ňu áno bolo áno a nešpekulovala nad tým, či by sa to náhodou na chvíľu nemohlo zmeniť, len tak zažmúriť oči. Ostatné už urobil Pán.

            Vzbuďme si teda aj my v sebe túžbu: Pane, chcem byť svätý. Pane, chcem ťa milovať. Pane, chcem byť spasený. Pane, chcem plniť tvoju vôľu. Toto nech je vodiaca niť nášho života. Toto nech nás poháňa a motivuje. Toto nech je základ, ku ktorému sa stále chceme vracať.

            Tu treba začať a potom sa nechať viesť majstrami duchovného života, ktorí nás naučia, ako sa nechať viesť Pánom aby On mohol uskutočniť túto našu túžbu. V poslednej dobe ma oslovila kniha Jacquesa Philippa V škole Ducha Svätého, kde autor cez drobné rady píše ako sa naučiť rozoznávať hlas Ducha Svätého. Odporúčam si tú knihu prečítať. Sú to krátke kapitoly, najlepšie je prečítať si jednu a nechať ju na seba pôsobiť.

            Na inšpiráciu uvádzam aspoň nadpisy: Chváliť a ďakovať. Túžiť a prosiť. Rozhodnúť sa nič Bohu neodoprieť. Synovská dôveryplná poslušnosť. Žiť v odovzdanosti. Žiť v odpútanosti. Zachovať vnútorné ticho a pokoj. Verne vytrvať v modlitbe. Skúmať pohnútky srdca. Otvoriť srdce duchovnému vodcovi.