Iz 7, 10-14; Rim 1, 1-7; Mt 1, 18-24

               "S narodením Ježiša Krista to bolo takto". Drahí bratia a sestry, toto je asi najdôležitejšia veta, ktorú dnes potrebujeme počuť. Kristus sa narodil, stal sa človekom, je tu s nami. Tajomstvo vtelenia a prítomnosti Krista medzi nami radikálne pretvára svet a medziľudské vzťahy. Žiaľ, dnešná spoločnosť popiera existenciu Krista, alebo ho považuje za toho, ktorý nás zotročuje. Dnes sa za najvyšší stupeň slobody považuje oslobodenie sa od Krista. Budem šťastný, keď sa konečne zbavím všetkých náboženských konštrukcií, ktoré ma zväzujú a budem si môcť žiť tak ako sa mi páči. Táto teória je podporovaná rôznymi klamstvami, polopravdami, prekrúcaním faktov, zamlčaním pravdy. A týmto človek ničí sám seba.

            Tešiť sa vteleniu Krista môžeme len vtedy, keď uveríme, že Kristus nie je konkurencia človeka. On nás nechce zničiť, ale zdokonaliť. Ako hovorí kardinál Sarah: „Človek sa stal bezpochyby centrom záujmu kresťanského náboženstva. Tým sa podstatne odlišuje od predchádzajúcich pohanských náboženských predstáv a rituálov“. V čom je zmena? Človek prirodzene spoznáva boha, vie že niekto nad ním má moc. Chce sa teda dostať do kontaktu s božstvom. Chce si ho udobriť, postaviť na svoju stranu, aby mu pomáhal. Ako to dosiahnuť? Obetou. Obetuje mu niečo, aby ukázal, že si ho váži viac ako vec, ktorú obetuje. Čím obetuje cennejšie, tým mu dokazuje väčšiu úctu. Takto vznikajú obety, ako snaha udobriť si vrtošivého boha. Lenže istotu, či sa to podarilo nemáme nikdy. Takto vníma človek božstvo, pokiaľ nevie o vtelení Krista. Kristus totiž túto logiku obracia. On sa stáva obetou pre nás a my sme len pozvaný sa k tejto obeti pridať.

            Exemplárnym príkladom toho je obrátenie ľudí žijúcich na území dnešného Mexika. Ríša Aztékov bola dobitá v roku 1521. V roku 1531 sa zjavila Panna Mária na vrchu Tepeyac (Guadalupská Panna Mária). Následne sa dalo pokrstiť asi 8 miliónov ľudí. Podľa dobových svedectiev boli dni, kedy kňaz pokrstil aj 6 tisíc ľudí. Prečo taká rýchla konverzia? Vplyvom násilia? Boli donútení? Nie. Kresťanstvo znamenalo pre Aztékov skutočné oslobodenie. V aztéckom kulte boli totiž prítomné ľudské obety. Ročne sa bohom obetovalo asi 80 tisíc ľudí. Asi tretina detí bola obetovaná. Tieto obety boli mimoriadne brutálne. Vytvorila sa tak kultúra strachu. Kto bude ďalšia obeť? Koho z nás obetujú najbližšie? Preto prijatie Krista znamenala pre nich oslobodenie z tohto kultu.

            My sa dnes, naopak, chceme oslobodiť od Krista. Vybudovať humanizmus bez Krista. Lenže kam takýto humanizmus vedie? Možno sa nikdy v doterajších dejinách nehovorilo toľko o ľudských právach, ale možno ešte nikdy sa v mene ľudských práv nevykonávalo toľko nespravodlivosti a násilia. Aj v otrokárskej spoločnosti sa otroctvo vnímalo ako niečo zlé a zotročovaní boli príslušníci iného etnika. Dnes je situácia iná.

Skúsme uviesť príklady:

            Právo a dôstojnosť ženy. Dnes sa západná civilizácia snaží zrovnoprávniť ženu a tým ukázať jej dôstojnosť, no často to robí spôsobom, ktorý ženu uráža. Chcú sa zaviesť kvóty na pomerné zastúpenie žien v parlamentoch, v dozorných radách firiem. Vo filmoch musí byť rovnaký počet mužských hrdinov ako ženských. Potom je vo filme 60 kilová žena, ktorá vylepí 120 kilovému mužovi a ten sa prevráti cez tri stoly. Pravdu povediac, nestretol som ešte ani jednu ženu, ktorá by povedala, že toto je dáva pocit jedinečnosti a dôstojnosti. Túži žena po tom, aby bola obdivovaná pre výkon, rýchlosť, flexibilitu, silu, tvorivosť, drsnosť, hĺbavé, analytické myslenie? Nie sú to všetko typicky mužské vlastnosti? Nechceme my náhodou povedať ženám: budeme si ťa vážiť ak budeš ako muž? Je to dôstojné ženy? Kde ostávajú tie typicky ženské vlastnosti ako nežnosť, krása, pozornosť, citlivosť, schopnosť spájať, trpezlivosť, vytrvalosť...?

            Na druhej strane, neustále vysielame voči žene signály, že sa nám bude páčiť, ak bude zvodná. V každej reklame na auto musí byť žena, na ktorej si muži môžu pásť oči. Hovoríme o dôstojnosti ženy, ale ponižujeme ju na nástroj uspokojenia svojich túžob.

            Podobná situácia je s právami detí. Ide nám o ich dobro, aby mali všetko, mohli byť šťastné, ale pritom na nich nemáme čas. Preto im dávame všetko čo chcú, len aby sme od nich mali pokoj. Dokonca ich ani nevychovávame, lebo si povieme, že dieťaťu treba dať priestor, nech sa prejaví. Stačí mu dať podmienky pre život a ono nejako dospeje. Nesmieme ho k ničomu vychovávať, lebo tým mu neumožníme slobodný rozvoj a vývoj, ale ho len zatlačíme do nejakej formy. Lenže každý záhradkár vie, že kolík sa k rajčinám dáva preto, aby sa mohli rozvíjať a prinášať zdravé plody. Ak tam nie je kolík, ostane rastlina na zemi, nemá priestor na rast a plody čo prinesie hneď hnijú na zemi. Kolík neobmedzuje rajčinu, ani ju nenúti nejako rásť. Len jej umožňuje rozvoj a prinášanie zdravého plodu.

            Šliapanie práva na život je asi najexemplárnejší prípad. Zoberme si starých ľudí. Nikto to nepovie nahlas, ale pravda je taká, že ich spoločnosť vníma ako ťarchu. Sú v postproduktívnom veku. Keďže nás zaujíma len produkcia, tí čo sú postproduktívni, už nemajú hodnotu. Vyžadujú si opateru a nás oberajú o možnosť slobodne cestovať, zabávať sa, rozvíjať sa, užívať si. Aká bola hodnota starých ľudí v dejinách? Oni boli zosobnením múdrosti a skúsenosti. Učili ako žiť. Pamätám si svedectvo jedného pána, ktorý pochádzal z rozvetvenej rodiny a opisoval svoju babku, ku ktorej chodila po radu a povzbudenie celá rodina – deti, vnuci, pravnuci. Mala takú životnú múdrosť, že radila potomkom ako prežiť manželské krízy, ako vychovať deti, a pod. Dnes nás už umenie života nezaujíma, jediná veda, ktorá sa ráta je technický pokrok a v tom nám starí nepomôžu. Preto ich odsúvame. Čo sa ale stane s človekom, ktorý je odsunutý? Chce zomrieť. A tu je priestor pre nás ukázať našu odkresťančenú „dobrotu“. My nechceme, aby chudák starký trpel, a keď on chce zomrieť, tak mu pomôžme. Veď načo sa trápiť. Elegantne sme docielili to, aby starí ľudia chceli zomrieť a my sa potom môžeme tváriť ako zástancovia ich práv – veď majú právo na dôstojnú smrť. Navyše keď zdôrazníme, že nevieme vyhovieť ich túžbe, lebo práve Cirkev hatí ich právo na eutanáziu, tak je „úspech“ dosiahnutý klamstvom dokonalý. Máme ich na svojej strane a oni bojujú proti tomu čo im prináša spásu.

            Presne to isté sa deje v prípade potratu. Nehovorí sa o dôstojnosti materstva a ani o postabortívnom syndróme. Elegantne presvedčíme ženy, aby chceli to, čo je proti ich dôstojnosti a považovali to dokonca za svoje právo.

            Uvediem ešte jeden príklad. V 60-tych rokoch minulého storočia sa v Spojených štátoch objavilo hnutie hippies. Ich ideál bol krásny – áno láske, slobode, nie vojne. Lenže opäť to bola láska a sloboda podľa ľudských predstáv. Výsledkom bol obrovský dopyt po drogách, ktorý začalo uspokojovať susedné Mexiko. Nedávno som o tom čítal zaujímavý článok v časopise Historická revue. Keďže Američania nevedeli, alebo skôr nechceli nič robiť s dopytom, chceli obmedziť ponuku. Začali bojovať proti drogám mimo svojho územia – likvidovaním narkobarónov, postrekovaním plantáží. To spôsobilo presun produkcie do iných štátov Latinskej Ameriky, napríklad do Kolumbie. A mor sa šíril ďalej. Dnes vo vojne proti drogám a vo vojnách, čo majú medzi sebou drogové kartely zomiera v Mexiku ročne okolo 50 tisíc ľudí. Sám autor článku sa čuduje, ako mohli také krásne ideály ako je láska a odmietanie vojny, spôsobiť takú nenávisť a toľko násilia ako vidíme teraz v Mexiku.

            Žiaľ, odkresťančený humanizmus nás opäť uvrhne len do otroctva. Do otroctva svojich túžob a vášní. Preto si uvedomme: Kristus zobral na seba naše telo. Chcel byť jedným z nás. Nie preto, aby nás zničil, aby nás obral o šťastie, ale práve preto, aby nám ukázal našu hodnotu a dôstojnosť. Tešme sa teda z jeho prítomnosti a prinášajme ho všade, kde prichádzame. Aj nám anjel hovorí: „neboj sa prijať Máriu, lebo to, čo sa v nej počalo je z Ducha Svätého“. Nebojme sa teda prijať Emanuela, Boha, ktorý je s nami.