Iz 52, 7-10; Hebr 1, 1-6; Jn 1, 1-18

Drahí bratia a sestry,

            počas polnočnej svätej omše sme sa v homílii zamýšľali nad stretnutím sa s Ježišom. Uvažovali sme nad jedným konkrétnym stretnutím, ktoré mala Samaritánka pri Jakubovej studni.

            V dnešnom evanjeliu sme počuli o Slove, ktoré sa stalo telom. Počuli sme o tom, ako ho svoji, medzi ktorých prišiel neprijali, „ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“. Vráťme sa teda k stretnutiu so Samaritánkou a pozrime sa ako prijatie slova mení život.

            Uvažovali sme nad tým, že žena mala množstvo pokušení vyhnúť sa stretnutiu. Na jej šťastie to neurobila a dala sa s Ježišom do reči. Vďaka tomu zažila, že je jedinečná, nie je odsúdená a niekto s ňou počíta. To v nej vzbudí záujem a pokračuje v rozhovore. Ten sa uberá smerom k živej vode. Vzniká tu nedorozumenie. Ježiš hovorí o živej vode, ktorá dáva večný život, žena o vode zo studne, ktorá uhasí smäd. Takto to väčšinou býva pri rozhovore s Ježišom. On nám začne hovoriť o veciach, ktoré sú potrebné pre našu spásu a my mu rozprávame o svojich problémoch. Toto nedorozumenie nás môže opäť znechutiť. Veď poznáme staré porekadlo – modlíš sa, nemodlíš sa, z prázdnej misy nenaješ sa. Často sme tak ustarostení našimi každodennými problémami, že otázky večnosti nás skôr dráždia – teraz na to nemám kapacity ani chuť takéto veci riešiť.

            Žena sa nenechá odradiť ani týmto. Začína sa o tú živú vodu zaujímať. A Slovo v nej začína pôsobiť. Čo to ale je? Ježiš vyslovuje zaujímavú vetu: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“(Jn 4, 14) Nebude žízniť naveky. Ako je to možné? Veď vieme dobre, že tak ako sa nedá najesť do zásoby, naspať do zásoby, tak sa nedajú načerpať do zásoby ani milosti. Nemôžem celý týždeň jesť, aby som potom vydržal pol roka bez jedla. Tak isto sa nedá týždeň modliť, aby som potom na pol roka mal predmodlené.

            Čo je tá voda? Veď v duchovnom živote sme už skúsili, alebo skúšame toľko vecí! Snažíme sa byť verní v modlitbe, snažíme sa milovať našich blížnych, byť k nim trpezliví a láskaví. Bojujeme o záchranu nášho manželstva, chceme napraviť náš vzťah s deťmi, so susedmi, usilujeme sa žiť čestne, nepodvádzať, nekradnúť, nekrátiť dane, platiť spravodlivú mzdu. Všetko sú to náročné veci, ktoré vyžadujú úsilie, pozornosť a každodenné rozhodnutie. Buď bojujeme každý deň a zdá sa, že bez výsledku, lebo opätovne zažívame neúspech, alebo to vzdáme. Neviem, či sa nám už niekedy stalo, že by sa niečo vyriešilo a bolo by to v poriadku navždy. Kristus práve toto sľubuje. Živú vodu, ktorá navždy uhasí náš smäd. Čo to teda je?

            Žena si pýta túto vodu. Tu Ježiš zdanlivo zmení tému rozhovoru. Vyzve ženu: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!" Opäť kríza. Čo teraz? Už sa zdalo, že sa tohto nedotkneme a zrazu! Ako s tým súvisí môj muž a môj život? Ja chcem živú vodu a toto s tým nemá nič spoločné! Opäť má žena niekoľko možností. Môže sklamaná odísť – dúfala, som, že to bude iné, ale nič. Môže klamať – donesie svojho partnera a povie - je to môj muž. Veď aj tak ma nepozná. No ona sa rozhodne povedať pravdu. Nemám muža. Na to ju Ježiš pochváli: "Správne si povedala: "Nemám muža, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu." Ako sa asi musela žena cítiť?

            Väčšinou sa za svoje najtajnejšie veci hanbíme. Máme svoju trinástu komnatu, svoju skrýšu, kde nikoho nepúšťame, lebo sme presvedčení, že keby o tom niekto vedel, iste by nás už nemal rád. Žena sa rozhodla nabrať odvahu a dôverovať. Pustila tohto muža, čo sa s ňou rozpráva do svojej 13. komnaty. Zariskuje, lebo má dôveru. Čaká na reakciu – možno odsúdenie, sklamanie, výčitky, dohováranie. No zrazu zisťuje, že vlastne pred ním nemala čo skrývať. On od začiatku vedel, čo sa deje a napriek tomu o ňu prejavil záujem. Zažila to, čo hovorí sv. Pavol v liste Rimanom: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme bolieštehriešnici.“ (Rim 5,8)

            Pozrime sa ako ju táto skúsenosť ovplyvní – tá, ktorá ide ku studni na obed, lebo nechce nikoho stretnúť, zrazu uteká, aby stretla ľudí. Čo im zvestuje? Čím začína svoje svedectvo? Stretla som Mesiáša? Nie. Hovorí: "Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?" Prijíma seba samu so svojou hriešnosťou a to jej dáva silu žiť. Podobné svedectvá máme aj u svätých. Svätý Pavol – najprv kresťanov tvrdo prenasleduje. Stačí ale jedno stretnutie a po ňom verne, do konca života ohlasuje evanjelium. Svätý Augustín – on vyrastal vo viere. Vieru nasával s materským mliekom, ako sa o ňom píše. Napriek tomu má dlhé roky problémy. Vie o existencii Boha, ale má problém žiť vieru. Nedokáže byť verný, je otrokom telesnosti. No po svojom obrátení začne žiť tak verne, že už do konca svojho života nespácha ťažký hriech. Ďalej svätý František, alebo svätý Filip Neri, ktorý celý život žil zo skúsenosti vyliatia Ducha Svätého, ktorú mal ešte ako laik pri modlitbe v katakombách.

            Vyzerá to tak, že podmienkou prijatia živej vody je stretnutie sa so sebou, so svojou hriešnosťou. Lepšie povedané - dovoliť Kristovi, aby v nás stretol našu hriešnosť. My mu často predkladáme len to krásne v nás. Lenže on túži po všetkom, aj po tej našej odvrátenej stránke.

            Čo je teda ten prameň živej vody pre mňa? Ona existuje, len ju treba hľadať. Staňme sa teda tými kupcami, ktorí hľadajú cennú perlu. (por. Mt 13, 45)