Jon 3, 1-5. 10; 1 Kor 7, 29-31; Mk 1, 14-20

Drahí bratia a sestry,

           počas posledných nedieľ počúvame o začiatkoch Kristovho verejného účinkovania. Ježiš Kristus začína svoje verejné účinkovanie pozvaním. Pozýva nás, vyberá si spolupracovníkov. Prečo to robí? Veď je Boh, sám by to nezvládol? Iste zvládol, ba dokonca lepšie ako my. Prečo nás teda volá?

            Ak pozorne sledujeme osudy ľudí, ktorých si Pán povolal, tak zisťujeme, že nie Pán potrebuje ich, ale oni potrebujú jeho povolanie. Nielen kvôli tomu, aby mali zmysel života, ale hlavne kvôli tomu, aby rástli. Pán Ježiš nás pozýva k spolupráci preto, aby sme mali možnosť duchovne rásť. Úspešnosť apoštolskej práce sa meria podľa toho, nakoľko pretvára samého pastiera. Toto je jej podstata.

            Dobre to vidieť v prípade Jonáša. Obrátenie Ninivčanov je opísané v týchto pár riadkoch, ktoré sme počuli. Zvyšok knihy je o Jonášovi a jeho vnútornom boji. Jonáš vie, že Pán je milosrdný a že je ochotný odpustiť Ninivčanom. Lenže Jonáš im odpustiť nechce. Podľa neho si zaslúžia trest. Celá jeho kríza spočíva v tom, že si ho Pán povoláva za spolupracovníka na diele obrátenia Ninivčanov. Preto uteká. Ide do Taršišu, čo je najvzdialenejšie miesto, aké vtedy človek poznal. Chce ujsť čo najďalej. Lenže Pán si ho nájde a dopraví do Ninive. Čo už má teda robiť? Začne preto ohlasovať – „ešte 40 dní a Ninive bude rozvrátené!“ To sú ale slová nádeje a povzbudenia! Hovoria o milujúcom Bohu, ktorý sa obetuje za nás! To je ale láskavé pozvanie k zmene života! Keď už Jonáš nemôže ujsť, tak aspoň ohlasuje spôsobom, aby sa iste neobrátili. Iba oznamuje fakt, bez nádeje na zmenu. Neviem, či sa v Písme nachádza ešte tvrdšie ohlasovanie pokánia. A čuduj sa svete, Ninive sa obráti. Pán obráti srdce Ninivčanov aj na základe takéhoto tvrdého kázania, lebo chce obrátiť srdce Jonáša. Jonáš je samozrejme nešťastný a túži zomrieť. Vtedy sa k nemu Pán prihovára a vysvetľuje.

            Podobne je to aj v prípade apoštolov. Sú to jednoduchí rybári, ktorí možno v dovtedajšom živote neopustili svoj kraj. Pán ich predsa povoláva a robí ich schopnými ísť do celého sveta, postaviť sa pred verejnosť, hlásať, učiť, ísť do diskusie, sporov. Pričom Peter bol prchkej povahy. Rýchlo sa pre niečo nadchol, ale chýbala mu vytrvalosť. Jakub a Ján túžili po spáse, ale chceli to dosiahnuť skratkou, bez námahy. Nech to niekto za nás vybaví. Boli to ľudia s takými istými neresťami a chybami ako my. Pán si ich ale povolal, sprevádzal ich a posielal. Posielal do situácií, ktoré ich odhaľovali. Neuchránil ich pred ťažkosťami, ale práve naopak, nechal im ich. Vedel totiž, že v nich sa odhalí ich povaha. Tam sa ukáže čoho sú sami od seba schopní, a k čomu ich uschopňuje On.

            Pozývam Vás teraz všimnúť si situácie, do ktorých nás pozýva Pán, aby sme videli v čom nás chce vychovávať. Zoberme si nejaký príklad.

            Človek, ktorý je ochotný pomôcť. S čím sa stretáva? S vďačnosťou? Často nie. Práve naopak. Ľudia si časom na jeho dobrotu zvyknú a považujú to za normálne. Po čase nie sú vďační za to, že niečo urobil, veď s tým sa ráta, ale sú nahnevaní, ak niečo neurobil – veď to urobiť mohol. Prečo je to tak? Samozrejme je to ľudská neresť – nevďačnosť. Lenže je tu aj iný aspekt. Prečo ten človek pomáha? Skutočne ho vedie čnosť? Alebo niečo iné? Možno túžba byť dôležitý, túžba zapáčiť sa, túžba po pochvale, túžba nebyť sám a pod. Ak je tomu tak a Pán chce, aby objavil túto svoju neresť, nemá inú možnosť ako ho postaviť pred úlohu, kde sa musí prispôsobiť a spolupracovať, kde jeho úloha nie je nejako významná, alebo kde si to nikto nevšimne. Ak pred takýmito úlohami človek unikne, ostane naďalej v sebaklame – aký som ja dobrý, všetkým chcem pomôcť a predsa ma nikto nemá rád.

            Podobne to môže byť v prípade osoby, ktorá je ustráchaná. Bojí sa riadiť, vyžadovať, byť dôsledná, lebo sa bojí konfliktov. Takýto človek sa modlí, aby ho Pán zbavil tejto neresti a dal mu odvahu. Čo ale urobí Pán? Nedá mu silu, ale dá mu úlohu, kde tú silu môže získať. Pošle ho do situácie, kedy môže byť objektom posudzovania a zažiť situáciu - nezvládol si to. Takéto skúsenosti učia človeka nespoliehať sa na seba, ale na Boha. Neskladať svoju istotu do seba, ale veriť v Pána.

            Skúsme sa teraz pozrieť na stav našej viery. Bez nároku na úplnosť spomeniem len niektoré časté postoje, ktorých sa môžeme nachádzať:

            Dvojtvárnosť - inak vnútri a inak navonok. Vykonávame náboženské aktivity, chodíme do kostola, aj sa modlíme, ale je to len vonkajší úkon, bez vnútorného presvedčenia. Dokonca často po odchode z kostola konáme úplne inak. Ohovárame, osočujeme Cirkev.

            Pasivita – chýba odvaha zastať sa, vyjadriť sa. Sme veriaci len vo svojom súkromnom živote, ale máme strach prejaviť to aj navonok,  napríklad v práci pred kolegami sa zastať nejakých hodnôt.

            Živenie protichodných túžob – vieme ako by to malo byť, čo od nás Boh vyžaduje, navonok to aj konáme, ale naplnenie svojho šťastia vidíme práve v opaku. Preto živíme v sebe opačné túžby. Bolo by to tak krásne, keby som si aspoň raz mohol dovoliť....

            Pozrime sa na naše medziľudské vzťahy. Opäť pár negatívnych príkladov, čo ich môže charakterizovať:

            Presadzovanie si svojho - ja mám plán, ja to viem, podľa mňa, ja to takto chcem. Každý má svoju predstavu a v tom nie je žiaden problém. Problém je ak sa za každú cenu snažím presadiť len to svoje.

            Ohováranie klebety – o tom netreba veľa písať, každého z nás pokúša posúdiť ľudí a tak ospravedlniť seba, alebo vyzdvihnúť seba.

            Latentné konflikty – namiesto toho, aby sme veci riešili, hľadáme ako žiť vedľa seba bez toho, aby sme otvorili témy, ktoré by mohli ukázať, že tie vzťahy nie sú také ideálne. V spoločnosti sa niekedy inak nedá, ale tento spôsob konania je dlhodobo neprijateľný v rodine.

            Dalo by sa dlho pokračovať v menovaní týchto vecí. Pozývam každého osobne sa zamyslieť, v čom je tá moja ťažkosť. Potom je dobré zamyslieť sa tiež nad tým, ako ma Pán cez rôzne situácie každodenného života chce upozorniť na tieto veci a ponúka príležitosť na ich riešenie. Do akých situácií ma Pán pozýva, aby som napredoval?