Jób 7, 1-4. 6-7 ; 1 Kor 9, 16-19. 22-23 ; Mk 1, 29-39

Drahí bratia a sestry,

            po vypočutí prvého čítania sme možno mali dojem, že nič nové pod slnkom. Jób opisuje presne to, čo zažívame často aj my dnes. „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi? ... Mojím údelom sú mesiace plné sklamania a noci plné strastí mojím podielom. Keď sa ukladám na odpočinok, hovorím: Kedy asi vstanem? A znova očakávam večer a zmietam sa v bolestiach až do súmraku“.

            O čom je ten náš život? Často sa podobá úmornému neznesiteľnému kolobehu úloh a povinností, kde niečo ešte neskončím a už to môžem začať od začiatku. Ráno vstanem, idem do práce, naháňajú ma tam, prídem domov, opäť kolotoč domácich povinností, deti, rodina, chorí rodičia, až večer unavený padnem do postele, aby som sa ráno zobudil a pokračoval v tomto kolobehu znova. Človek nežije, iba čaká na život, veď potom, keď skončím školu, vyriešim bývanie, splatím hypotéku, deti odrastú, potom bude dobre. Veď na dôchodku si oddýchnem. Lenže dôchodcovia tvrdia, že to tak nie je. Čo teda s tým?

            Ponúka sa niekoľko riešení.

            Depresia - jednoducho si povedať, že to nemá riešenie a rezignovane sa oddať osudu. Veď aj tak to celé nemá žiaden zmysel.

            Vzbura – ísť do konfliktu a bojovať. Lenže čím viac sa proti ostňu vzpieram, tým viac bolí.

            Podriadenie sa – uvedomiť si, že je úplne zbytočné proti tomu bojovať. Treba to prijať ako skutočnosť, nemyslieť na to, netrápiť sa zbytočne vecami, ktoré aj tak nemožno zmeniť a nájsť si aspoň niečo pekné v tomto živote.

            Užívanie si – ak život nemá žiaden zmysel a celé je to len o ubíjajúcom kolobehu, tak si treba užiť pokiaľ sa dá. Treba využiť každý okamih, aby som si doprial nejakú slasť. Ktovie či zajtra bude ešte možnosť, preto uži dňa, aby si to potom neľutoval.

            Niektoré z týchto riešení môžu byť z časti dobré, ale podstatu problému ani jeden nerieši. Iba ukazujú ako prežiť. Čo teda? Pre nás veriacich sa naskytuje odpoveď skúsiť to s Kristom. Pozvať ho do svojho života, veď on je mocný, on pomôže. Začneme teda žiť náboženský život. Modlíme sa, chodíme do kostola, na spoveď a prijímanie, snažíme sa žiť podľa desatora... Lenže časom zistíme, že sa veľa toho v našom živote nezmenilo. Možno sa niečo posunulo, ale tá podstata ostala. Čo s tým? Opäť máme dve možnosti – skoncovať so všetkým, a povedať si, že to nemá význam, alebo začať hľadať chybu v sebe: keby som sa viacej modlil, keby som sa lepšie modlil, keby som sa vedel zbaviť svojej neresti, iste by to bolo lepšie. Veď Kristus je mocný a chce mi pomôcť, tak keby som sa viacej snažil, iste by mi pomohol.

            Skutočne tu je problém? V nedostatočnom úsilí? Alebo je problém niekde inde? Pozrime sa na dnešné evanjelium. Za Ježišom prichádza veľký dav. Všetci ho chcú vidieť, mnohí chcú byť uzdravení. Prečo prišli? Chcú pomoc, vidieť zázrak, zažiť senzáciu, nechcú aby im niečo ušlo? Ráno im Ježiš ujde a všetci ho hľadajú. Predstavme si dav, množstvo ľudí, ktorí hľadajú Ježiša. Ako je to možné, že ho nenájdu? Veď sám a pešo ďaleko zájsť nemohol. Prečo ho nájde len Peter a tí čo boli s ním? Lebo oni ho hľadajú tam, kde ho možno nájsť – v tichu púšte, v modlitbe. Dav ho tam nehľadá. Táto skutočnosť nám dáva tušiť odpoveď, prečo nevnímame Božiu prítomnosť vo svojom živote, napriek tomu, že Boha hľadáme a robíme množstvo nábožných úkonov.

            My totiž pozveme Ježiša, aby nám pomohol. Pozveme ho do našej depresie, aby nám ju pomohol zvládať. Pozveme ho do svojej vzbury, a chceme aby nám ukazoval ako máme bojovať a stál po našom boku. Pozveme ho do našej rezignácie a prosíme, aby nám pomohol v pokore a trpezlivosti znášať náš osud. Pozveme ho, aby on bol našou zábavou, rozptýlením, lebo odmietame hriešne radovánky a chceme ich nahradiť potešením z Boha.

            Lenže to takto nefunguje. Čo keď Ježiš vôbec nechce, aby sme boli v depresiách? Čo keď on nechce aby sme sa búrili a nechce ani našu podriadenosť, alebo útek do zábavy? Čo keď má s nami úplne iný plán? No dobre, možno má. Lenže aký? Ja si žiadne iné riešenie neviem predstaviť...

            Presne tu je koreň problému. Čo si ja neviem predstaviť, považujem za neexistujúce. A preto chcem Krista napasovať do svojej logiky. Lenže Boh nie je obmedzený mojou predstavou. A preto je dôležité obrátiť sa. Nie vidieť veci a potom pozvať Boha, aby mi pomohol uskutočniť moju predstavu riešenia. Ale naopak, hľadať jeho riešenie a potom sa nechať ním pozvať, aby sme spolupracovali na jeho pláne. Teoreticky sa to ťažko takto z kazateľnice vysvetľuje, preto skúsim konkrétny príklad. Ide o moju osobnú skúsenosť.

            Ako väčšina ľudí, aj ja podlieham únave zo stresu. Cez prázdniny toho už bolo opäť veľa a tak som sa tešil na dovolenku. Tam som si oddýchol a opäť uvedomil, prečo na mňa prichádzajú takéto stavy vyčerpania: zanedbanie osobnej modlitby, zanedbanie čítania duchovnej literatúry, zanedbanie oddychu, športu, trávenia času s kňazmi a pod. Preto som sa rozhodol zmeniť to a teraz už skutočne zobrať veci vážne. Vyhradiť si každý deň čas pre Boha, pre seba, učiť sa povedať nie, delegovať atď. Prvý deň po návrate z dovolenky prešiel úplne super aj druhý. No na tretí som sa opäť dostal do vývrtky a bol som presne tam, kde pred dovolenkou. Veľmi som sa preľakol. Takéto stavy boli vždy a prešli, ale teraz to bolo iné. Teraz to bolo napriek tomu, že som zaviedol všetky protiopatrenia, o ktorých som vedel. Doteraz som si vždy povedal, je to výsledok zanedbania niečoho. Keby som viacej dbal na niektoré veci, nemuselo by to tak byť. Lenže teraz som si na to dával pozor a predsa...

            Neostávalo nič iné iba sadnúť si pred Pána a konečne počúvať. Po rozhovore s jedným kňazom som pochopil, že opäť to bola len moja logika výkonu. Ak zachovám disciplínu a všetko toto urobím, budem výkonnejší a budem zvládať všetko. Lenže takto to nefunguje a teším sa, že ma na to Pán tak rýchlo upozornil.

            Ak teda chceme svoj život žiť a nielen prežívať, treba hľadať Pána tam, kde je. Treba ísť s ním na púšť. Učiť sa načúvať mu. Nielen vykonávať náboženské obrady, ale nechať sa nimi skutočne pretvárať. Napríklad sv. Alfonz Liguori hovorí, že hlavná úloha spovedníka, je učiť ľudí modliť sa. Preto ak chceme duchovne rásť, je nevyhnutné, aby sme mali duchovné vedenie. V našej farnosti od jesene prebieha formačný kurz o farských evanjelizačných bunkách. Je to jeden z výborných nástrojov, ktoré pomáhajú duchovne rásť. Postupne chceme vo farnosti ísť práve toto cestou, ktorú už od jesene spolu s niektorými farníkmi spoznávame. Využívajme teda tie príležitosti, ktoré máme – kvalitná literatúra, duchovné vedenie, adorácie, spoločné modlitby, rodiace sa farské bunky, aby sme sa učili nechať viesť našim Pánom.