Ex 20, 1-17; 1 Kor 1, 22-25; Jn 2, 13-25

Drahí bratia a sestry,

            Boh uzavrel so svojím ľudom zmluvu. Táto zmluva je založená na desiatich pravidlách. Nazývame ich Desatoro. Toto Desatoro začína výzvou: „Ja som Pán...“ Nuž a hneď tomto nám vzniká problém. My nemáme radi pánov. Slovo pán sa nám spája s útlakom, nespravodlivosťou, neslobodou a to v nás vyvoláva hnev. Aj v samotnej Cirkvi nám asi najviac prekáža klerikalizmus, keď sa tí, čo majú byť v službe, nadraďujú nad ostatných. Ako to niekto humorne naznačil, parafrázujúc slova Krista: Ja som, vy nič. (Ja som vinič)

Väčšina revolúcií bola proti pánom, ako aj všetky ideológie sú postavené na triednom boji.

            Na druhej strane, ale bez pánov nedokážeme žiť. Veď niekto to tu musí riadiť, rozhodnúť, ukázať smer, zaujať jasné stanovisko. Bez pána sa každá spoločnosť stáva skupinou rozhádaných jednotlivcov, kde každý chce dosiahnuť svoje, ale pritom vlastne nikto nevie čo chce. Ak vidíme, že je v dome neporiadok, povieme: nemá pána. Podobne to vyzerá v rodine, vo farnosti, v obci, v štáte. Bez pána si každý robí, čo sa mu zachce.

            Aké je teda riešenie? Človek našiel jedno - elegantné. Zmenil slovo, ale nechal obsah. Nenazývame sa pán a pani, ale súdruh a súdružka. Vedúcich nazveme minister, čo je od slova mini – malý a už aj v rodine nechceme názov otec a mama, muž a žena, lebo aj tieto môžu evokovať nejaké tie vzťahy „nad“ a „pod“ a my chceme úplnú rovnosť.

            Kristus to robí práve naopak. Necháva slovo, mení obsah. "Ktochcebyť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“. (Mk 9,35). Zaujímavé je, že vždy keď Kristus hovorí o tom, že prišiel slúžiť a chce za nás prijať utrpenie a smrť, tak sa učeníci hádajú, kto z nich je väčší a Ježiš im potom vysvetľuje podstatu prvenstva. Prvenstvo v službe. Práve v týchto rozhovoroch sa ukazuje, ako je pre naše ľudské zmýšľanie vzdialená táto Božia logika. Nie sme schopní prijať, žeby pán mohol slúžiť. Nechápeme, čo hovorí Pavol: „Sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2 Kor 12,9)

            Výborným príkladom toho je Peter a jeho ťažkosť prijať Kristovu zraniteľnosť. Keď vidí Ježiša Kráčať po mori, chce isť po mori aj on. Kristus mu povie – poď, on sa na chvíľu odváži. No časom sa opäť začne spoliehať len na seba – už kráča po mori, ale zapochybuje – veď je to nemožné! A začne sa topiť.

            Lepšie to vidíme v situácii, keď Kristus vysvetľuje apoštolom, že má trpieť. Peter si ho zavolá nabok, a medzi štyrmi očami mu dohovára. To sa ti nemôže stať! Ešte väčší šok zažíva, keď mu chce Ježiš umyť nohy. Ty mi chceš umyť nohy? Ty chceš konať prácu otroka? Spamätaj sa! Veď ty si niekto, správaj sa konečne dôstojne svojho postavenia! Kristovo zatknutie ho už úplne dorazí. Napriek tomu, že je odhodlaný pre Krista zomrieť, teraz ho zapiera. Zapiera toho „slabocha“. Takého Krista nechce.

            Sme tu pri delikátnom bode. Je to zaujímavá otázka hlavne pre nás mužov. Ak sa Pán správa takto, kde potom ostáva mužnosť? Veď k mužnosti patrí rozhodnosť, sila, vášeň, túžba konať, schopnosť prijať výzvy, schopnosť čeliť konfliktom, jasnosť a ráznosť v postojoch a nie takáto pasivita. Skutočne nasledovať Krista znamená vzdať sa mužnosti? Často tomu veríme. Stávame sa kňazmi, lebo tam je zdôraznená láska, nežnosť ohľaduplnosť. Viera je pre nás duchovná precitlivenosť, bezbrannosť, a podobne.

            Toto chce od nás Kristus? Nie! Všimnime si teda Ježišovu mužnosť. Keď ho vidíme v synagóge, kde je človek s vyschnutou rukou a množstvo farizejov, ktorí striehnu, či ho uzdraví. Čo by sme urobili my? Možno odišli a nepichali do osieho hniezda, možno by sme ochrnutému povedali - príď zajtra a uzdravím ťa. Ježiš ale položí jasnú otázku: "Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?" Všetci mlčia. On si ich s hnevom premeral. Neuhýba pohľadom. Hľadá očný kontakt. Vie, že ho chcú obviniť. Vie, že ide robiť niečo, čo sa im nepáči, on to nielenže urobí, ale ani očami neuhne. (por. Mk 3,1-6)

            Kristus často ide do tvrdého konfliktu s farizejmi a zákonníkmi. Nazýva ich hadie plemeno. Podobne aj v dnešnom úryvku z evanjelia vidíme jeho rozhodné konanie. Všetci tolerujú predavačov v chráme. Možno tušia, že by to tam nemalo byť, ale nikto nič nepovie. Ježiš rázne zakročí. Nenechá sa odbiť ani poznámkami a plný sebavedomia ide do konfliktu. Ešte zaujímavejší je záver – Kristus nepotrebuje, aby o ňom ľudia svedčili. Nepotrebuje nikoho, aby mu dodával odvahy, ubezpečoval ho, chválil a povzbudzoval. On má istotu vo svojom Otcovi. Preto v plnej miere vlastní seba, preto je jasný v postojoch a nebojí sa ísť za tým, čo je správne. Ježiš neuteká, nekapituluje, ale v dokonalej slobode kráča za tým, čo je správne. Toto je muž. Moc sa uňho neprejavuje v nadvláde, ale v službe pre nebeské kráľovstvo. Je tam sila, ale je usmernená.

            Ja som Pán. Ak uznáme Boha za nášho pána, tak kráčame po ceste čnosti. Veríme mu, že nám chce dobro. Ak padneme, síce nás to bolí, ale učíme sa nespoliehať na seba, ale na neho. Tým v nás rastie nádej. Keď potom zakúšam, že všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje (Flp 4,13), tak zažívam skúsenosť Božej bezpodmienečnej lásky.

            Ak ale nechcem mať Boha za pána, tak o ňom pochybujem. Nemám istotu, že chce moje šťastie a preto to šťastie hľadám inde – v peniazoch, moci, slasti, vo svojich kontaktoch a podobne. Nedôverujem Bohu a idem za iným. A tak pácham hriech.

            Ak nie je Boh mojím pánom, tak žijem pochybnosť, nedôveru a hriech.

            Ale ak Boh mojím pánom je, tak žijem vieru, nádej a lásku.