2 Krn 36, 14-16. 19-23; Ef 2, 4-10; Jn 3, 14-21

Drahí bratia a sestry,

            slávime štvrtú pôstnu nedeľu. Sme v polovici pôstneho obdobia a aj liturgická farba nám naznačuje, že dnes to nejako inak. Pôst je časom pokánia a prípravy. No takto, v polovici pôstu, aby sme neupadali na mysli, nám chce Cirkev poukázať na cieľ nášho pôstneho úsilia – na Ježiša Krista, ktorý je tvárou milujúceho Otca. Vidíme to vo všetkých dnešných čítaniach, v ktorých sa odzrkadľuje Božia vytrvalosť, ktorú má Boh s nami, so svojím neverným ľudom.

            Keď už máme tú ružovú farbu, tak začnem rozprávkami. Máme radi rozprávky? Predpokladám, že asi najkrajšie spomienky z detstva sú tie, keď nám ich niekto rozprával. Možno tisíckrát tú istú rozprávku a my sme ju stále chceli počuť. Prečo?

            Máme radi akčné filmy? Máme radi romantické filmy? Prečo? Veď sú všetky na jedno kopyto. Na začiatku ukážu krásny život, potom sa niečo stane, hrozí veľké zlo, ľudia o tom ani netušia, alebo tušia a sú úplne preľaknutí. Situácia je beznádejná, neriešiteľná a tu príde hrdina, ktorý sa obetuje, nehľadí na seba, zriekne sa svojej rodiny, pohodlia, plánov a ide do boja. V boji utrpí nesmierne zranenia, ako Rocky, ktorý dostal toľko úderov do hlavy, že priemerný človek by už dávno aj viackrát zomrel. No napokon pozbiera všetky sily, vstane, všetkých zmláti, všetkých vystrieľa, a nastane vytúžený mier.

            Vieme ako film skončí. Vieme, že je to nereálne, napriek tomu to pozeráme. Znova a znova. Keď som bol malý a so staršími bratmi som pozeral nejaký akčný film a bál som sa ako to skončí, či hrdina prežije, tak ma bratia vždy uzemnili: čo sa bojíš, veď musí prežiť. Inak by to nebol film. Mnohí sa na to hnevajú – sú to lacné Hollywoodske filmy - a preto chcú natočiť niečo iné, čo sa viac podobá realite. No nemajú úspech. Ich filmy ani zďaleka nedosahujú takú sledovanosť.

            Prečo je v nás taká túžba po rozprávkach, kde dobro zvíťazí nad zlom, kde hrdina bojuje za všetkých? Tieto rozprávky a filmy hovoria o našich najhlbších túžbach. Hovoria o našej túžbe po spasiteľovi. Nedávno som bol na jednom kurze, kde nám prednášajúci hovoril o ohlasovaní smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Je to prvé ohlasovanie - kerygma, ktoré robili apoštoli a tým obrátili celý svet. Nám sa dnes toto ohlasovanie zdá trápne, lebo veď koho by to zaujímalo. Veď dnes riešime úplne iné problémy každodenného života a čo tam pomôže nejaký Mesiáš. Ale pozor. Úspech rozprávok, romantických a akčných filmov hovorí niečo iné. Je v nás túžba po tom, aby sme počuli o Kristovi.

            Poďme sa teda zamyslieť nad dejinami spásy. Boh na počiatku stvoril svet. Stvoril ho ako priestor pre človeka, kde mal byť šťastný. Kde jeho prvoradou úlohou bolo plodiť sa a množiť, obrábať zem a strážiť ju. Užívať si jej plody a užívať si Božiu lásku a lásku človeka. Všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Len keď stvoril človeka, potom Boh konštatuje niečo iné. Tam hovorí – bolo to veľmi dobré.

            Človek bol stvorený nahý. Nemusí sa tu myslieť len na telesnú nahotu. Nahý znamená aj to, že môžem byť sám sebou. Je to naša najhlbšia túžba. Raz som čítal vyznanie jedného vyhľadávaného a obľúbeného kazateľa. Hovoril o tom, že vždy ho volajú na prednášky, lebo je zárukou, že prednáška bude živá, zaujímavá, strhujúca. Až nakoniec cítil obrovský tlak očakávania. Bez ohľadu na to, akú má náladu, musí byť taký ako sa očakáva. Preto napísal toto: Túžim sa raz postaviť pred celý svet a povedať o sebe, aký som a kto som. Som toto a nič viac. Áno, túto túžbu vnímame všetci. Môcť byť sám sebou a veriť, že aj tak ma budú milovať a umožniť aj druhému byť sám sebou. Toto mali prví ľudia.

            Lenže zasiahol hriech. Človek odmietol svetlo, ostala mu tma. Odmietol radosť, ostal smútok. Odmietol krásu, ostala ošklivosť. Odmietol lásku, ostala nenávisť. Odmietol život, ostala smrť. Človek sa dostal do otroctva svojho hriechu, z ktorého sa sám nevedel dostať. Napriek všetkým pokusom stále padá hlbšie. Zažívame to, čo svätý Pavol vyjadril slovami: „Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti?“ (Rim 7, 24).

            Tým vysloboditeľom sa stal Kristus. „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Fpl 2,6-8). Niekto sa rozhodol za mňa obetovať. No nie za toho krásneho úžasného človeka, ktorý je taký šťastný, keď sa mu darí, keď veci zvláda. Ale za toho hriešneho. Za toho, za ktorého sa tak hanbíme, keď sa cítime veľmi zle. Skúsme si niekedy, keď sme takí znechutení zo seba, keď sme odhalení v našej hriešnosti a cítime sa úplne nahí a najradšej by sme chodili po kanáloch, uvedomiť, že – za takéhoto zomrel Kristus. Tak ako hovorí sv. Pavol: „Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 7-8).

            Teraz ma tento Kristus pozýva. Chceš aj ty patriť medzi víťazov? Chceš sa aj ty tešiť z mojej prítomnosti? Chceš, aby som ti dal budúcnosť a nádej? Veríš tomu, že ja viem dať zmysel tvojmu životu? Veríš tomu, že viem priniesť svetlo do tvojej beznádeje? Veríš tomu, že chcem niesť tvoje hriechy? Veríš tomu, že nie si sám, ale vždy som s tebou? Tak poď a nasleduj ma! Ak chceš žiť, prijmi život v krste. Staneš sa mojím dieťaťom. Získaš nezmazateľný znak, znak mojej vernosti. Neznamená to, že nebudeš môcť byť neverný. Sloboda ti ostane. Ak sa rozhodneš odísť, budeš mať možnosť stať sa hinduistom, jehovistom, ateistom, komunistom. Ale jedno nedosiahneš a ani nikto nikdy nedosiahne, hoci by si sa akokoľvek snažil. Nikdy nedosiahneš, aby som na teba zabudol. Vždy ťa budem hľadať.

            Chceš mať síl bojovať? Prijmi sviatosť birmovania. Chceš mať pokrm pre dušu každý deň? Som tu pre teba v Eucharistii. Opäť si zlyhal? Čakám ťa pri zmierení. Chceš mi slúžiť? Slúž mi v bratoch a sestrách. Posilňujem ťa k tomu sviatosťou manželstva a kňazstva. Prišla choroba, alebo sa už blíži naše stretnutie? Opäť ťa chcem posilniť sviatosťou pomazania chorých.

            Kristus je teda tým hrdinom, po ktorom tužíme. Nebojme sa teda o ňom hovoriť.

            Začal som filmom, tak aj skončím. Oslovila ma jedna scéna z filmu Nepriateľ pred bránami. Film zobrazuje bitku o Stalingrad. Je jeseň, mesto v ruinách, ale Rusi sa ho rozhodli udržať za každú cenu. Nemajú nič, iba ľudí a tých - chabo vyzbrojených posielajú pred nemecké guľomety. Keď sa otočia a utekajú späť, tak ich zastrelia vlastní. Situácia je beznádejná. Zrazu prichádza Chruščov, ktorý preberá velenie nad vojskom. Svojmu predchodcovi odporučil samovraždu, lebo to nezvládol. Zhromaždí si politrukov a začne im tvrdo psychologicky dohovárať. „Volám sa Nikita Sergejevič Chruščov. Toto je Stalingrad. Nie hocijaké mesto, ale Stalingrad. Nosí meno nášho vodcu. Ako prinútiť vojakov, aby neboli zbabelci a bojovali za mesto?“ „Zbehov postrieľať,“ zaznieva návrh. „To sme spravili,“ znie odpoveď. „Ich rodiny poslať do gulagu!“ „Aj to sme spravili“ - odpovedá. „Dať im nádej!“ Zrazu zamrzne už aj tak dusná atmosféra. Všetci sa trasú, lebo Chruščov hľadá, kto to povedal. Všetci sa boja pohnúť, no napriek tomu ukazujú na mladíka, ktorý to povedal. A on pokračuje: „Naši vojaci majú na výber. Buď zomrú od nemeckej guľky, alebo od ruskej. Ale treba im ukázať hrdinu a dať nádej.“ Tu sa potom začína príbeh ostreľovača Vasilija Zajceva, ktorý dopomohol k obratu vo vojne.

            Kristus je ten čo dáva nádej. Buďme teda svedkami nádeje.