Jer 31, 31-34; Hebr 5, 7-9; Jn 12, 20-33

Drahí bratia a sestry,

            pri pohľade na dnešné evanjelium je zarážajúce s ako jasnosťou ide Ježiš v ústrety smrti. Na prvý pohľad sa zdá, ako keby na podnet Filipa a Ondreja nereagoval. Oni mu hovoria o Grékoch, ktorí ho chcú vidieť a Ježiš hovorí o hodine, kedy má byť oslávený. No keď si prečítame text pozornejšie, vidíme, že práve toto jeho oslávenie je moment, kedy sa ukáže nielen Grékom, ale všetkým. V čase sviatkov bolo v Jeruzaleme viac ako milión pútnikov. Ježišova poprava je verejná. Na kríži je v dvoch svetových jazykoch – latinčine, gréčtine a v jazyku vyvoleného národa napísané, kto je tu ukrižovaný – židovský kráľ. Aby to všetci videli a vedeli.

            Pripomeňme si stručne dejiny spásy – obšírnejšie som sa im venoval minulý týždeň. Boh stvoril svet pre človeka, kde ho pozval ku šťastiu. Povolal ho do spoločenstva lásky medzi mužom a ženou a do spoločenstva so sebou. Lenže zasiahol hriech. Človek si vybral niečo iné ako Boha a tým sa ocitol v beznádejnej situácii. Pán ho ani tu neopustil, ale ho neustále hľadal. Práve o tomto hľadaní hovorí Sväté Písmo. Nie je to nič iné ako dejiny vzťahu. Dejiny vzťahu medzi Bohom a človekom. Dejiny Božej vernosti a nevernosti človeka.

            Boh ukazuje svoju vernosť vyvolením si svojho ľudu, jeho vyslobodením z Egypta, vovedením do zasľúbenej zeme, ustanovením sudcov, kráľov, posielaním prorokov. Človek ukazuje svoju neveru odmietnutím vyvolenia, reptaním na púšti, nedôverou, zlatým teľaťom, nasledovaním iných bohov, honbou za majetkom, zabíjaním prorokov.

            Napriek tomuto všetkému Boh jasne, krok za krokom uskutočňuje svoju víziu spásy človeka. Ide za tým úplne vedome. Človek komplikuje dejiny spásy, oneskoruje ich, ale ani svojou najväčšou nevernosťou ich nevie zastaviť. Z knihy proroka Jeremiáša sme dnes počuli prekvapujúce slová. Po všetkých tých nevernostiach Izraela by sme po výzve „Prídu dni“ čakali hromy, blesky. Prídu dni, keď stratím trpezlivosť a potom sa len budete čudovať ako s vami zatočím! No namiesto toho tam čítame slová nádeje: Prídu dni, keď uzavriem novú zmluvu, vpíšem im zákon do srdca. Prídu dni, keď ešte zjavnejšie dokážem svoju lásku voči človeku. Boh je neuveriteľne trpezlivý pri dokazovaní svojej lásky k človeku. Ešte raz a úplne presvedčivo chce ukázať ako nás miluje. Chce totiž uskutočniť ten najväčší zázrak – chce premeniť srdce človeka.

            Protestanti natočili jeden film, kde chcú humorným spôsobom odpovedať na otázku, prečo je zlo ak je Boh všemohúci. Film sa vola Bruce všemohúci. Hlavný hrdina Bruce (Jim Carry) dostane možnosť na týždeň zastupovať Boha. Dostane všetku jeho moc, s dvoma podmienkami – nemôže nikomu povedať, že je Boh a nemôže nikomu zmeniť jeho slobodnú vôľu. Bruce sa teší, lebo si chce získať srdce svojej vyvolenej. Využije teda svoju moc. Napríklad pritiahne Mesiac, aby mohli mať romantickú večeru pri obrovskom Mesiaci. Lenže nič nepomáha, dievča ho odmieta. Nakoniec sa nahnevá na Boha a pýta sa: „Ako ju mám presvedčiť, aby ma milovala, ak nemôžem zmeniť jej slobodnú vôľu?“ Na to mu Boh odpovedá: „Keď nájdeš recept, tak mi to povedz.“

            Lenže tu sa film mýli. Boh recept našiel. Dal seba, dal každú kvapku svojej krvi za našu spásu. Len tak – z lásky.

            Pre apoštolov a tých čo s ním boli to bol nesmierny škandál, tragédia, neúspech. Peter Ježiša napomína – to sa ti nemôže stať. Nechce prijať, aby mu umyl nohy a nakoniec, keď ho vidí vydaného do rúk veľkňazov, tak ho zapiera – takého Krista nechcem. Pre Ježiša je to jasné nasledovanie a plnenie vízie. V dnešnom evanjeliu to jasne počujeme: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie... Kto miluje svoj život, stratí ho... Veď práve pre túto hodinu som prišiel... A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“

            Človek si povie: „To nemôže fungovať!“ Ale funguje. Dokazujú to všetci čo zmenili svoje životy po tom, čo zakúsili a presvedčili sa aký dobrý je Pán. Obetovať svoj život z lásky k nevďačným a dúfať, že táto krv nebude zbytočne vyliata je vízia, ktorá nás presahuje. No nakoľko nás presahuje, natoľko je táto vízia od Boha. On je zárukou úspechu. Toto je Boží plán spásy.

            Poďme sa teraz pozrieť na náš ľudský plán spásy. V čom vidíme my nádej na zlepšenie ľudského srdca? Posledné týždne sme svedkami masívneho boja za slušné Slovensko. Ako sa ale má táto slušnosť uskutočniť? Mňa osobne úplne zaráža absencia vízie. Ulica povie, že rekonštrukcia vlády nestačí, lebo je to len výmena bábok. Treba predčasné voľby. Lenže predčasné voľby nebudú taktiež len výmenou bábok? Aká je záruka toho, že tí noví ľudia nebudú, alebo sa nestanú ľuďmi zastupujúci oligarchov? Niektorí povedia – to nevadí, dôležité je, že rozhodol ľud a ľud sa má v danej situácii právo vyjadriť. Stačí teda, že ľud sa rozhodne a bude dobre? Ale veď aj Hitler sa dostal k moci z vôle ľudu v slobodných voľbách!

            Chýba tu akákoľvek, čo i len ľudská vízia. Napríklad bojujme za dvojkomorový parlament, alebo za to, aby policajná inšpekcia nebola pod ministerstvom vnútra, ale pod ministerstvom spravodlivosti, alebo za to, aby Slovensko malo viac volebných obvodov. Neviem, možno sú to nezmyselné veci. Je to len príklad, ktorým chcem ukázať, že takéto návrhy môžu niečo meniť.

            Ak nemáme ani len ľudskú víziu, ako potom môžeme mať Božiu? Aká je tá Božia? V Prvom liste Timotejovi čítame: „Koreňom všetkého zla je láska k peniazom.“ (1Tim 6,11). A sme doma! O čom sú všetky správy – o ekonomickom raste, o raste priemernej mzdy, o raste dôchodkov, alebo o strachu zo zdražovania. Iba o peniazoch. Lenže láska k nim je koreňom každého zla. Pravda je taká, že Slovensko nie je slušné preto, lebo nemáme problém tolerovať zlo, ak z toho máme zisk. Skúsme sa teda zamyslieť nad touto víziou, čo nám chce povedať. Ak chceme slušné Slovensko, tak napríklad zastavme hazard. Neplačme nad tým, že prídeme o peniaze do rozpočtu, ale chráňme rodiny. Obmedzme prácu v nedeľu a umožnime rodičom, aby sa mohli venovať svojím deťom a vychovávať ich. Nestrachujme sa toho, že to prinesie pokles ekonomického rastu. Investujme do školstva. Prečo sa zo školstva vytráca výchovný proces? Nie je z toho bezprostredný rast HDP? Prečo potrebujeme neustále bojovať za dofinancovanie cirkevného školstva? Nejeden rodič mi potvrdil, že je neporovnateľné mať dieťa v cirkevnej a v štátnej škole. Vzdajme sa eurofondov, alebo ich využívajme len na podporu štátnych projektov – školstvo, infraštruktúra a pod. Oni sú zdrojom obrovského pokušenia ku korupčnému správaniu, deformujú podnikateľské prostredie a robia z nás otrokov. Chráňme dôstojnosť každého života. Citlivosť na život najzraniteľnejších nás robí ľuďmi pozornými nielen na seba a svoje potreby, ale v prvom rade na druhých. A dalo by sa dlho pokračovať v podobnom duchu.

            Viem, povieme si: to nemôže fungovať! Alebo: to bude dlho trvať! Lenže Bohu je všetko možné. Tak ako množstvo zlých rozhodnutí za dlhé roky nás priviedlo do daného stavu, tak aj cesta von vedie jedine cez množstvo dobrých rozhodnutí uskutočňovaných dlhé roky.