Sk 3, 13-15. 17-19; 1 Jn 2, 1-5a; Lk 24, 35-48

Drahí bratia a sestry,

evanjelium tejto nedele nás opäť privádza k otázke: Ako je to možné? Nedávno sme čítali o emauzských učeníkoch. Tento príbeh je podrobne opísaný u Lukáša. Dvaja učeníci idú na vidiek. Majú pred sebou cestu na dve až tri hodiny. Rozprávajú sa o všetkom, čo sa stalo. Pridáva sa k nim Ježiš a pozýva ich k tomu, aby mu porozprávali, čo ich trápi. Je to dôležitý krok uzdravenia – vyrozprávať sa. Potom im Ježiš začína vysvetľovať Písma. Tvári sa, že ide ďalej, pozvú ho na večeru a pri lámaní chleba spoznajú, že je to Ježiš. Horelo im pri tom srdce, keď im vysvetľoval Písma. Utekajú späť. Opäť majú asi dve hodiny na strávenie udalostí. Stretnú ostatných a majú v pláne plní radosti vyrozprávať, čo sa stalo. Lenže ich predbehnú, už nie sú prví, lebo aj Šimonovi sa už zjavil. Ako s radosťou rozprávajú o tom, že Ježiš žije, tešia sa a opakovane opisujú svoje zážitky, zrazu sa im zjaví Ježiš. Čakali by sme radosť a nadšenie, ale oni sú zmätení a naľakaní, lebo si myslia, že vidia ducha.

Ako sa dá s presvedčením a s nadšením opisovať zážitok stretnutia sa so Zmŕtvychvstalým a predsa neveriť, že je tu? A táto situácia sa opakuje aj o týždeň neskôr, keď sa im Ježiš opäť zjaví. O čom to hovorí? O malovernosti? Majú zatvrdené srdce? Čím je to spôsobené? Prečo nechápu? U proroka Izaiáša čítame: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty - hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok“ (Iz 55, 8-9). Nepochopenie je spôsobené rozdielnym pohľadom na život a zmysel utrpenia, ktoré nedokáže prekonať jedna skúsenosť.

Naša predstava utrpenia a smrti je predstava hrôzy a zániku. Nič dobré sa v tom nenachádza. Preto jediná možnosť je vyhnúť sa utrpeniu a smrť oddialiť ako sa len dá. Inej cesty niet. Preto apoštoli nechápu, keď im Kristus hovorí o utrpení, ktoré dobrovoľne podstúpi.

Pre Pána je utrpenie cesta k vykúpeniu človeka. Preto jediné riešenie je vypiť kalich horkosti až do dna. Úplne iný pohľad, úplne iné riešenie. Nie je jednoduché pre nás ľudí pochopiť Božie cesty. Skutočne sa dá vstať aj zo smrti? Skutočne je to Kristus? Skutočne aj ja môžem ísť touto cestou? To si vyžaduje čas na pochopenie, čas na dozretie.

Je tu ešte iný aspekt, ktorý treba zobrať do úvahy. Ako je to možné, že nechápali Písmu? Prečo im musí Kristus vysvetľovať čo všetko sa naňho v Písme vzťahovalo? Veď napríklad, prorok Izaiáš veľmi jasne píše – pár storočí pred Kristom: „A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti. No my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili“. Celú túto pieseň o trpiacom služobníkovi sme čítali na Veľký piatok (pozri Iz 52, 13 – 53, 12) . Alebo v 22. žalme čítame: „Prebodli my roku a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti. Delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós“. Nepoznali tieto texty? Poznali. Prečo potom nepochopili? Nuž, čo robíme my, keď čítame niečo čomu nerozumieme? Dáme si námahu a naštudujeme si to? Poradíme sa? Hľadáme, pýtame sa, diskutujeme, uvažujeme? Nechávame to otvorené s tým, že raz možno pochopíme? Občas áno, ale zväčša nad tým len preletíme, nevšímame si to, lebo nemáme čas sa zamýšľať a nemáme radi otvorené problémy. Chceme istotu a preto ignorujeme to, čo je neisté, nejasné. Alebo si povieme – to je písané v inom kontexte, pre inú dobu, tak to nie je podstatné. Takto sa stáva, že z textu si vyberieme len to, čo sa nám páči, čomu rozumieme, čo podporuje našu teóriu. Preto nerastieme, iba sa utvrdzujeme vo vlastnom pohľade. Čítame veľa a čítame aj kvalitné veci, no podstata nám predsa uniká.

Pravdepodobne to sa stalo aj židom. Preto musí Ježiš vysvetľovať čo všetko sa naňho v Písme sťahuje. Čítali Písmo, ale nie očami Boha, ale svojimi. Ako to ja chápem, čo to mne hovorí a nie ako to chápe Boh a čo tým myslí.

Do tretice treba ešte spomenúť pocit viny. Nie je ľahké vysporiadať sa s minulosťou. Ťažko si predstaviť, čo v učeníkoch vyvolalo Ježišovo utrpenie a smrť. Sklamanie, úzkosť, strach? Ako reagovali? Prečo neboli pod krížom? Boli v dave, čo kričal - ukrižuj ho? Prečo niečo neurobili pre záchranu? Prečo aspoň nestáli vedľa neho? Opäť sú to otázky, ktoré nás všetkých trápia, keď sme konfrontovaní s nečakanou tragickou udalosťou. Čo som mohol urobiť? Prečo som tomu nezabránil? A čo som urobil, za čo sa hanbím? Tieto otázky sa zrazu stanú veľmi aktuálne, keď sa Kristus objaví. Nemôžem sa tváriť, že sa nič nestalo, jeho prítomnosť ma totiž usvedčuje. Čo s tým? Treba to vypovedať. Peter v prvom čítaní robí túto službu. Predpokladám, že vychádza z vlastnej skúsenosti zlyhania, ktorú musel pomenovať a preto teraz politicky nekorektne pomenúva veci. Pre naše uši zvyknuté na jemné diplomatické vyjadrovanie to znie ako prísny súd. Vy ste ho vydali, vy ste ho odsúdili, vy ste zodpovední. Prečo taká tvrdosť vo vyjadrení? Chce odsúdiť? Nie. Veď vzápätí hovorí – viem, že ste konali z nevedomosti - a pozýva k pokániu. Peter pomáha pomenovať. Keď je to vonku, je to ľahšie. Týmto procesom potrebujú prejsť všetci učeníci. Ako som sa zachoval ja? Aký postoj som mal? Čo som urobil a čo neurobil? Tieto otázky sú prítomné. Ak ostanú nevypovedané, tak mátajú celý život. Ak ich vypovieme, tak ich Kristus má šancu uzdraviť.

Drahí veriaci. Vidíme, že proces stretávania sa s Kristom, je postupný proces dozrievania. Učíme sa pozerať na veci očami Boha, učíme sa chápať Písmu a učíme sa prijímať seba, svoju minulosť, svoju nechápavosť. Je to niekedy náročný a boľavý proces stretnutia sa so samým sebou, s vlastnou slabosťou. Preto treba prosiť o odvahu nezutekať, prosiť o silu nesúdiť seba ani druhých a taktiež prosiť o trpezlivosť sám so sebou. Jedno stretnutie s Kristom nestačí. On má ochotu ukázať sa nám toľkokrát, koľko to bude len potrebné. On dovolí dotýkať sa ho dovtedy, kým spolu s Tomášom nepovieme: „Pán môj a Boh môj!“