Drahí bratia a sestry,

            v dnešnú Turíčnu nedeľu máme možnosť v bohoslužbe slova sledovať prejavy Ducha. Jedným z najviac zdôraznených prejavov je ten, že každý počuje hovoriť apoštolov vo svojom vlastnom jazyku. Čo teda znamená hovoriť jazykom blížneho? Samozrejme prvý význam je, že hovoria tou istou rečou. Lenže je za tým aj niečo viac. Vieme totiž, že slová odovzdávajú len časť informácií. Niektorí autori uvádzajú dokonca, že je to len 10 percent. Gestá, mimika, pohľady - až 50 percent a tón hlasu 40 percent. Čísla sa u rôznych autorov rôznia, ale podstata celého je poukázať na to, že nestačí pri spoločnom jazyku myslieť len na slová.

            Na to, aké zaujímavé je umenie komunikácie pekne poukazuje Gary Chapman, vo svojej knihe 5 jazykov lásky. Hovorí o tom, že každý z nás je citlivý na iný prejav lásky. identifikuje ich päť.

  • Slová – ktorými uisťujeme, povzbudzujeme, vyjadrujeme blízkosť, uznanie, obdiv, vďaku.
  • Pozornosť – čas, ktorý strávime spolu. Rozhodnem sa druhému venovať svoj čas, byť spolu, nič neriešiť, nikam sa neponáhľať, iba byť pri a pozorne vnímať.
  • Dávanie darčekov – nemyslí sa tu na veľké dary, ale drobné pozornosti, ktorými vyjadrujem, že na teba myslím, aj keď nie sme spolu. Potešia hlavne tie nečakané, a tie ktoré odpovedajú na túžbu. Počúvam aké kvety sa jej páčia, kam by rád išiel a v príhodný čas mám možnosť prekvapiť.
  • Fyzický kontakt – ľudia sa cítia byť milovaní v objatí, pri pohladení, pri držaní sa za ruku, a podobne.
  • Skutky služby – jeden pre druhého urobíme niečo hoci aj bežné – ako otvorenie dverí, odnesenie nákupu, uvarenie obľúbeného jedla, vynesenie smetí, umytie auta a podobne.

            Autor hovorí, že týchto päť prejavov je ako päť jazykov, ktorými vyjadrujeme lásku. Lenže je tu jedna zásadná vec. Aby tieto jazyky skutočne vyjadrovali lásku, musím hovoriť tým jazykom, ktorému rozumie ten druhý a nie tým, ktorý je príjemný a ľahký pre mňa. Zbytočne som výrečný a často hovorím krásne slová povzbudenia, keď ten druhý je citlivý na prítomnosť a spoločne trávený čas. Lenže ten nemám, lebo som večne nepokojný workoholik, ktorý všade vidí len robotu a preto nemá čas len tak sedieť a byť spolu. „Povedz rýchlo, čo ťa trápi, lebo musím utekať...“ Keď tá druhá stránka cíti zo mňa nepokoj, lebo síce sedím, ale už by som utekal, tak lásku nekomunikujem. Podobne je to aj v situácii, kedy chcem preukazovať službu, ale odmietam dotyk, pritom, tá druhá stránka po ňom túži.

            Každý teda hovorí iným jazykom a moja úloha je naučiť sa ten jazyk, ktorým hovorí môj manžel/manželka. To si vyžaduje pozornosť, sústredenosť a vnímavosť. Akým jazykom hovorím ja, akým jazykom hovoria ľudia okolo mňa? Práve táto pozornosť a vnímavosť je jedným z darov Ducha Svätého. Lebo on ma učí tomuto umeniu. Lenže neučí vysvetľovaním, ale príkladom.

            Tu sa ale naskytne otázka: Ak Duch Svätý učí príkladom, prečo potom nepočujeme jeho hlas, keď sa k nám prihovára jazykom, ktorému rozumieme? Dôvod je jednoduchý. Je tu komunikačný šum, ktorý nám zabráni počuť ho. Čo je ten šum? Ako prvá odpoveď sa nám naskytnú všetky tie veci pochádzajúce zvonka, ktoré nás vyrušujú. Je to náš strach, naša obava, naša výčitka svedomia, naše zlyhanie, naša neschopnosť milovať a odpúšťať, naša neschopnosť modliť sa a podobne. Áno, týmto veciam venujeme enormne veľa času, vŕtame sa v nich a sme na seba nahnevaní, že ich nevieme zvládnuť, odstrániť, potlačiť.

            Lenže tieto veci nie sú prekážkou pre Ducha Svätého. Našu nehodnosť a neschopnosť, našu úzkosť a strach vie bez problémov prekonať. Vidíme to v prípade zjavovania sa Krista apoštolom po zmŕtvychvstaní. Apoštoli boli presne v tej istej situácii, v ktorej sa často nachádzame aj my. Konfrontovaní s vlastným zlyhaním, plní strachu a úzkosti za zatvorenými dverami. Túto prekážku Kristus bez problémov prekoná – vchádza cez zamknuté dvere a povzbudzuje: „Pokoj Vám!“

            To, čo Duch Svätý neprekoná je to, čo vychádza z nášho vnútra. Tým je náš egoizmus. Sme plní seba, svojich plánov, svojich názorov, svojich rozhodnutí. Všetko filtrujeme cez seba, či sa nám to páči, alebo nie. Toto je tá jediná bariéra, ktorou účinne bránime pôsobeniu Ducha. V konečnom dôsledku aj predchádzajúce veci ako strach, úzkosť, vlastná hriešnosť bránia pôsobeniu Ducha iba natoľko nakoľko ich chceme riešiť sami. My totiž chceme najprv poraziť hriech a potom si zaslúžiť Božiu milosť. Lenže tento postoj je tým najväčším nedorozumením a prekážkou. Boží Duch je totiž ten, kto bojuje v nás a za nás. On je ten, kto poráža hriech.

            Skúsme teda namiesto neustáleho boja samých so sebou a proti sebe, robiť to, čo robili apoštoli vo večeradle. Jednomyseľne zotrvávali na modlitbách so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi (Sk 1,14). K tomu je potrebné pestovať postoje ako pozornosť jeden na druhého, stíšenie sa, počúvanie sa a podobne. Práve tieto postoje, ktoré sa získavajú v spoločenstve, nás oslobodzujú od vlastnej predstavy a otvárajú nás pre prijatie Ducha Svätého. Takže ako prvý krok k prijatiu Ducha nepotrebujeme veľké veci, stačí hľadať príležitosti k spoločnej modlitbe.