Dt 4, 32-34. 39-40; Rim 8, 14-17; Mt 28, 16-20

            Drahí bratia a sestry,

            keď sa nad sebou zamyslíme, zistíme, že najviac sme pokúšaní v dvoch oblastiach. Prvá je bezbožnosť. Život bez Boha. Žiť tak, ako keby Boh neexistoval. Žiť si svoj život, zariadiť si svoje veci nezávisle od Boha. Druhým pokušením je bezvzťahovosť, individualizmus. Žiť tak, ako keby druhí neexistovali. Myslieť len v kategóriách ja a mne. Tieto pokušenia sú namierené proti základným pravdám našej viery. Boh je a Boh existuje ako plnosť vzťahov.

            Tieto pravdy nám Pán postupne v dejinách zjavuje. V Starom zákone zjavuje svoje meno. Som, ktorý Som. Jeho podstata je, že existuje. Keď ľud konečne začne vnímať túto pravdu, môže Boh pristúpiť k hlbšiemu zjaveniu, ktoré sa deje v Novom zákone. Boh nie je len tak sám o sebe, ale On je „pre“. On existuje, aby žil „pre“, aby sa dával. Zjavuje sa ako trojica osôb v neustálej komunikácii lásky, v neustálom dávaní sa a prijímaní. Lenže toto jeho dávanie nie je obmedzené len na seba samého, ale on sa chce dať aj iným. Preto je Stvoriteľ – povoláva k životu iné bytosti, aby aj ich mohol obdarovať láskou.

            My sme teda obrazom Boha, ktorý je a ktorý je plnosť vzťahov. Toto je ten smer, ktorým sa máme uberať pri pohľade na sv. Trojicu. Samozrejme, zlý nás vábi cestou intelektuálneho uvažovania nad tým, ako je to možné, byť jeden a zároveň traja. Toto pokušenie ma nakoniec privádza k tomu, že Bohu nerozumiem a čomu nerozumiem, tomu ani neverím. My sa ale vráťme k našej prvej téme: Boh je a je plnosť vzťahov.     

            Dnešné evanjelium nám ukazuje, že veriť v Boha Trojicu a nasledovať Ho nie je ani také zložité. Pozrime si tie základné kroky:

            Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal - Išli tam, kam im Ježiš rozkázal. Ak sa chcem stretnúť s Ježišom, je potrebné ísť tam, kde ma pozýva na stretnutie. Ja si síce môžem položiť podmienky, že nemusím počúvať jeho hlas, veď on je všade a teda aj ja sa môžem modliť všade. Lenže tu ide o počúvanie, o otvorenie sa, o prijímanie. O to, aby som sa zriekol svojej predstavy a prijal predstavu Boha.

            Keď ho uvideli, klaňali sa mu - Najzákladnejší vzťah človeka s Bohom je adorácia. Uvedomiť si Jeho velebu, moc a slávu a zohnúť kolená pred tým, ktorý ma presahuje. Z tohto postoja adorácie musí vychádzať celý môj vzťah s Bohom.

            No niektorí pochybovali - Pochybnosť je prítomná aj v tejto chvíli. Naše nedostatky, slabosti, úzkosti, strach, nás budú sprevádzať celý život. Žiaľ je to tu a nič s tým nevieme robiť, iba to prijať. Prijať vlastnú slabosť a vlastnú nehodnosť prísť k Bohu. Uveriť, že toto neprekáža Božiemu pôsobeniu. O tejto téme som hovoril minulý týždeň.

            Ježiš pristúpil k nim a povedal im - Ježiš k nám pristupuje a hovorí k nám. Nerieši to, akí sme slabí, chce len to, aby k nám mohol pristúpiť a hovoriť k nám.

            Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi - On má všetku moc. On je záruka všetkého. My často nevieme ako a čo máme robiť, sme plní strachu, či veci zvládneme a možno sme už aj veľakrát počuli – čo tá viera! Čo tá cirkev! Dnes sa veľa hovorí o úcte a tolerancii. Lenže voči náboženskému presvedčeniu katolíkov ako keby nebolo treba mať úctu. Preto sme stále spochybňovaní. Práve tu potrebujeme počuť: Kristus má všetku moc. On je nad všetkým. Ja sa nemusím starať.

            Choďte teda, učte všetky národy – Presnejší preklad je urobte mi učeníkmi. Kto je učeník? Ten, kto sa nechá viesť. Ten, kto konzultuje, počúva, nasleduje. Je preto potrebné, aby sme sami boli učeníci – teda tí, čo sú vedení Kristom a potom vieme aj iných urobiť učeníkmi – učiť ich ako sa nechať viesť Kristom. Pane, čo by si robil na mojom mieste? Pane, čo by si mi poradil urobiť?

            Krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého – Je to riziko počúvať Krista, lebo nám môže poradiť veci, ktoré odporujú našim túžbam, alebo presahujú naše schopnosti. Pane, ako mám milovať svoju manželku/svojho manžela po všetky dni svojho života? Pane, to ako mám byť otec, mama, prijať ďalšie dieťa, keď už to jedno nezvládam? Pane, ako zachovať trpezlivosť, keď na mňa toľko ľudí tlačí? Pane, ako zachovať nádej, keď vidím to množstvo zla okolo mňa? Pane, ako pracovať s ľuďmi a učiť ich, keď nemajú záujem? A dalo by sa pokračovať. Lenže nie v mojej sile idem do týchto vecí, ale v sile, ktorú mi dáva Kristus cez sviatosti. Sviatosti ma totiž uschopňujú žiť to, čo som pozvaný žiť. Boh, ktorý je a ktorý je preto, aby sa rozdával, v jeho mene prijímam sviatosti a v jeho mene konám.

            A naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal – Toto je ten nepríjemný bod. Ľahko sa hovorí o Kristovej láske, ale čo tak morálka? Ešte naberieme odvahu povedať o tom, že Kristus nás miluje, náš život má zmysel, ale povedať, že treba niečo zachovávať... Lenže čo nám Kristus prikazuje? Novéprikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás (Jn 13,34). Jeho prikázanie je nechať sa ním milovať, aby sme potom vedeli milovať aj druhých. Samozrejme, nie je to len o príjemných pocitoch. Sv. Pavol to jasne hovorí: Znášajte sa navzájom v láske (Ef 4,2). On je realista. Poukazuje na to, že láska je aj o prijatí, znášaní vecí, ktoré nie sú ľahké. Ale keď Kristus znáša mňa, tak aj ja by som mohol tých druhých.

            A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta – Opäť uistenie: je tu, je tu s nami, je tu pre nás.            

            Často sa nám zdá kresťanský život a celá kresťanská pravda taká zložitá. A tu to máme zhrnuté v niekoľkých jednoduchých krokoch: ísť tam, kde môžem stretnúť Krista; klaňať sa mu; neriešiť vlastnú nehodnosť; dovoliť nech ku mne pristúpi; uvedomiť si, že on má všetku moc; byť učeníkom a učiť druhých, aby boli učeníci; prijímať sviatosti a konať v ich sile; milovať ako on miloval; uvedomiť si, že on je stále so mnou.

            V ktorej oblasti mám slabosti? Ktorú oblasť zanedbávam? Ktorý z týchto krokov mi môže teraz pomôcť posunúť sa vpred?