Gn 3, 9-15; 2 Kor 4, 13 – 5, 1; Mk 3, 20-35

Drahí bratia a sestry,

            dnešné evanjelium nás pozýva zaujať postoj voči Ježišovi. Ako ho vnímam ja? V jeho dobe práve jeho najbližší s tým mali najväčší problém. Pokladali ho za pomäteného, posadnutého, alebo nedostupného. Aj my patríme medzi jeho najbližších. Väčšina z nás sme pokrstení od detstva, rodičia nám dali všetko, a aj chodíme pravidelne do kostola. Práve preto nám omnoho viac hrozí zovšednenie, nepochopenie, stereotyp a podobne. Skúsenosť často ukazuje, že ten, ktorý sa vyhlasuje za ateistu, má triezvejší pohľad na Ježiša, a je voči nemu omnoho slobodnejší, ako tí „dobrí katolíci“. Položme si teda otázku: Kde som?

            Túto otázku dostal aj Adam. „Kde si?“ Je to základná otázka spytovania svedomia. Pozor, nie sebatrýznenie, mučivá sebaanalýza, ale poznanie stavu. Zlý totiž rád urobí zo spytovania svedomia mučiareň: „Vidíš aký si, čo si zase nezvládol?“ Jeho obľúbená pasca je zveličiť nepodstatnú vec (nepodstatnú vo vzťahu k iným závažnejším veciam) a tou nás trápiť: „Opäť si sa neprežehnal v závodnej jedálni, aký si kresťan? Prečo sa hanbíš za svoju vieru? Nedal si nič bezdomovcovi, poslal si ho preč... Čo tak láska k blížnemu?“

            Nie, nie toto je cieľom spytovania svedomia. Pán nám chce spytovaním svedomia pomôcť objaviť, kde sa nachádzame a kde potrebujeme pomoc. Na ktorom mieste sme sa zasekli a nevieme sa posunúť ďalej.

            Pred dvoma týždňami, na nedeľu Najsvätejšej Trojice, sme sa zamýšľali nad základmi duchovného života. Vychádzali sme pritom z textu Matúšovho evanjelia (Mt 28, 16-20), kde sme jasne videli jednotlivé kroky duchovného života. Ísť tam, kde nás Pán volá; klaňať sa mu; neriešiť, že máme pochybnosti, alebo iné slabosti, to nie je prekážkou; uvedomiť, si, že On má všetku moc na nebi i na zemi; ísť učiť a posväcovať, byť Pánovým učeníkom a robiť mu učeníkov; naučiť ich prikázaniu lásky; uvedomiť si, že on je s nami po všetky dni až do skončenia sveta.

            Kde som? Kde sa nachádzam na tejto ceste? S čím mám ťažkosti? Kde je môj odpor? Kde som sa zasekol? Kde potrebujem Božiu pomoc?

            Všimnime si otázku Boha. Kde si? Neútočí, neberie na zodpovednosť, nevyčíta. Prejavuje záujem. Dáva možnosť človeku, aby pomenoval svoj stav. Na jednej strane otázka necháva slobodu, na druhej strane je dostatočne priama a naliehavá, aby s ňou človek niečo robil. Nezraňuje, ale ani nenechá ľahostajným.

            Človek teda odpovedá – Počul som tvoje kroky, tak som sa skryl, lebo som nahý. Človek rieši nejaký svoj problém. Je nahý, je tu niečo, čo nechápe, čo ho ťaží, čo ho núti schovať sa pred Bohom. Lenže nie to je podstata. Podstatu pomenovať nevie. Preto opäť preberá iniciatívu Boh: Nejedol si náhodou zo stromu, z ktorého som ti zakázal?

            Toto je tá cenná služba, ktorú nám Pán pri spytovaní svedomia robí. My sme zamotaní v dôsledkoch našich hriechov. Veľmi nás trápia, nenechajú nás na pokoji, hanbíme sa za ne. Cítime sa nehodní Boha a preto sa schovávame. Nevieme ale pomenovať pravú príčinu. Čo sa vlastne stalo? Kde je podstata môjho hriechu? Prečo mám ťažkosť vytrvať vo vzťahu s Bohom?

            Spytujme si teda svedomie. Kde sa nachádzam na ceste za Pánom?