Iz 49, 1-6; Sk 13, 22-26; Lk 1, 57-66. 80   

Drahí bratia a sestry,

                narodeniu Jána Krstiteľa predchádzala zaujímavá udalosť. Jeho otcovi Zachariášovi sa zjaví Pánov anjel a zvestuje mu narodenie syna. On neverí. Ako kňaz pritom poznal Písma a preto vedel, že v dejinách Izraela sa už viacero detí, napríklad Samson, Samuel, narodilo podobným spôsobom. A ako veriaci muž kňaz, iste sa veľa modlil a prosil o narodenie dieťaťa. Napriek tomu je prekvapený: Boh skutočne pôsobí? On je schopný vypočuť naše modlitby? Zachariášov život viery sa v mnohom podobá tomu nášmu. Tvrdíme, že veríme, slúžime Bohu, dodržiavame jeho prikázania, no napriek tomu jeho prítomnosť nevnímame a nepočítame s ním. Vieme, že je, ale nevnímame, že je tu, že je tu pre nás. Existuje, ale niekde ďaleko, odtrhnutý od sveta.

                Keďže v prípade narodenia Jána sa Božie pôsobenie ukázalo, tak sa okamžite objavila otázka – čo len bude z tohto dieťaťa? Aj v prípade iných detí sa pýtame čo bude z tohto dieťaťa, ale väčšinou je táto otázka spojená s beznádejou, zúfalstvom – jaj čo len z teba bude, veď si lenivý, neposlušný, nezodpovedný, neporiadny, nechce sa ti učiť, atď., atď. Preto sa silou-mocou snažíme uchrániť deti od všetkého zlého a prinútiť ich k tomu, aby robili to čo robiť majú. Len, aby sme zachránili situáciu.

                V prípade Jána to, predpokladám, bolo inak. Tam rodičia a príbuzní vedeli, že je s ním Božia ruka a preto môžeme predpokladať, že veľmi pozorne vnímali dieťa, snažili sa objaviť, čo je jeho úloha, ktorú mu Boh dal a snažili sa mu pomôcť túto úlohu zvládnuť. A skutočne, Ján bol ten, ktorý ukázal na Krista.

                Položme si teraz otázku: Bol len Ján jediný vyvolený? Je len pár vyvolencov, ktorým Pán pripravil zvláštnu úlohu a ostatní sme beznádejné prípady, ktoré treba nejakým spôsobom chrániť, sekať, len aby z nás niečo bolo? Alebo každý z nás je vyvolený a úlohou rodičov je potom pomôcť objaviť toto vyvolenie a privádzať k tomu, aby sme ho žili? Je to podstatná otázka, lebo od nej závisí spôsob, akým rodič dieťa vychováva.

                Ak je iba niekoľko vyvolencov, tak je na mieste ustráchanosť, nervozita, úzkostlivosť, ochraňovanie dieťaťa od všetkého zlého a nútenie ho, aby robilo to, čo chceme. Len aby sme ho uchránili od zlého a aby z neho niečo bolo. Rodič je potom sochár, ktorý má pred sebou kus kameňa a z neho vyseká niečo podľa svojej predstavy. Ak je ale každý človek Bohom vyvolený, tak aj rodičovská výchova sa musí k tomu prispôsobiť. Rodič je potom skôr záhradník, ktorý objavuje originalitu každej rastliny a svojím pôsobením sa ju snaží formovať tak, aby mohla čo najlepšie ukázať svoj potenciál a čo najlepšie zapadla do celku záhrady. V prvom prípade je otázka „Čo len z teba bude?“ plná úzkosti a strachu, v druhom plná nádeje a očakávania.

                Ako kňaz a spovedník mám jednu nesmierne krásnu úlohu. Môžem sa zúčastňovať formovania duše. Ak mi to niekto dovolí, tak môžem nahliadnuť do jeho vnútra. Keďže sa bojíme, že nebudeme dostatočne dobrí a neveríme si, preto nie je jednoduché dať toto dovolenie. Bojíme sa odsúdenia, nepochopenia, pohrdnutia, výsmechu. No skúsenosť je presne opačná. Voči osobám, ktoré otvorili svoje vnútro, je možné prežívať jedine úctu. A to nesmierne veľkú. Totiž práve pri pohľade do vnútra je možné objaviť ten obrovský potenciál, ktorý sa v človeku nachádza. V každom jednom z nás sídli Boh. Každého jedného z nás si vyvolil. Každého z nás chce priviesť k spáse a s každým z nás si chce poslúžiť pri budovaní svojho kráľovstva.

                Neraz pri pohľade do vnútra človeka žasnem nad obrovskou vnútornou silou, ktorá tam je. Stretávam mladých, ktorí nezažili lásku. Kde rodičia zlyhali a namiesto povzbudenia, pomoci, zraňovali. Ten človek sa navonok správa primerane tejto skúsenosti. Je drzý, arogantný, násilný, no vnútri je plný túžby po dobre, kráse, pravde, nežnosti, objatí a podobne. Bojí sa to ukázať navonok, no pritom po tom nesmierne túži. Stretol som ľudí, čo podľa prirodzeného predpokladu by mali byť vyvrheli a oni sú nesmierne krásni a hodnotní ľudia. Stretávam manželov, ktorí sú znechutení sami so seba, no na druhej strane sú nesmierne vďační, že ich manžel/manželka ich napriek tomu miluje. Často vidím starých ľudí, ktorí prijímajú slabosti jeden druhého a odpúšťajú si. Som až ohromený, keď pri pohrebe zistím, že dotyční manželia žili spolu vyše 50 rokov, ale posledných 30 z toho bolo opatrovanie nevládneho partnera. Tu ma udivuje aj schopnosť slúžiť, ale aj schopnosť službu prijať.

                No väčšina týchto ľudí má jedno spoločné. Sú ubití vlastnou hriešnosťou, znechutení vlastnou slabosťou. Keď ich potom upozorním na niečo, čo na nich obdivujem a poviem, že to vôbec nie je prirodzené a bežné, tak väčšinou reagujú prekvapene: Ale veď to nič nie je, veď len robím to, čo by urobil každý, plním si len svoju povinnosť. Čudujú sa a neveria. Samozrejme, neprekvapuje ma táto reakcia. Reagujú totiž presne tak isto ako reagujem ja, keď mi môj duchovný vodca povie niečo podobné. Veď čo zvláštne robím? Veď ja iba...

                Tu sme pri zaujímavom bode. Ja som schopný objaviť v druhom niečo dobré a ubolenému, utrápenému človeku dať nádej. Ako spovedník som schopný pomôcť penitentovi objaviť cestu k Bohu a objaviť ten plán, ktorý s ním Boh má. Lenže nedokážem si túto službu urobiť sám pre seba. Tiež potrebujem niekoho, kto mi v tom pomôže. Seba samých totiž nie sme schopní vnímať pravdivo. Buď máme tendenciu sa preceňovať, alebo podceňovať.

                Preto jedna z najcennejších služieb, čím si môžeme poslúžiť, je dať nádej. Pomôcť objaviť to dobro, čo sa v druhom nachádza a motivovať ho, aby to dobro aj uvádzal do života. Práve toto je prvoradá úloha manželov voči sebe, rodičov voči deťom, kňazov voči veriacim, farníkov navzájom. Kvôli tomuto sme stvorení a v tejto službe môžeme nájsť opravdivé naplnenie svojich túžob. Neviem, či existuje krajší pocit ako vedomie, že som niekomu pomohol objaviť jeho hodnotu a on vďaka tomu zmenil svoj život. Z uboleného, smutného človeka sa stal radostný optimista.

                Pozývam Vás teda chodiť s otvorenými očami. Učiť sa oslobodzovať od vlastných očakávaní voči druhým a snažiť sa objavovať to dobro, čo v nich je. Nebojme sa potom v príhodnej chvíli náš objav aj komunikovať. Pochváľme, povzbuďme, vyjadrime vďačnosť. Robme to v prvom rade voči tým najbližším. Pomôžeme im tým k plnohodnotnému životu tu na zemi a potom aj k tomu, aby istejšie kráčali po ceste spásy. Je to omnoho väčšie dobro ako naša ustráchanosť a kŕčovité úsilie niečo zachrániť. Vráťme sa teda k úvodnej otázke. Čo z nás bude? To k čomu si navzájom pomôžeme.