Múd 1, 13-15; 2, 23-24; 2 Kor 8, 7. 9. 13-15; Mk 5, 21-43

Drahí bratia a sestry,

jednou z našich najzbytočnejších, no najčastejších činností, je rýpanie sa v sebe, ba dokonca pitvanie našich motivácií. Samozrejme, je to potrebné, aby sme vedeli, čo nás pohýna ku konaniu, ale nie je možné mať len čisté úmysly. Naše motivácie sú rôznorodé a často sa aj k najčistejším úmyslom pridá všeličo možné. Dnešné evanjelium nám dáva výbornú príležitosť vidieť ako môže byť premiešaná pokora s falošnou pokorou, pokorné prijatie situácie s túžbou byť stredobodom, alebo s túžbou privlastniť si niekoho.  

Máme tu dvoch ľudí. Oboch spája núdza. Potrebujú niečo. Sú v takej situácii, v ktorej sa snažíme zo všetkých síl vyhnúť. Potrebujú pomoc. Obaja dúfajú, že práve Kristus im môže pomôcť. Obaja sa neho obracajú s dôverou. No ich konanie je diametrálne odlišné.

Predstavený synagógy. Ježiš sa preplavil na druhý breh. Je okolo neho veľký zástup. Každý ho chce počuť, vidieť, dotknúť sa ho. Môžeme predpokladať, že je tam veľa ľudí odkázaných na Jeho pomoc. Zrazu príde predstavený synagógy Jairus a prednesie svoju prosbu: „Dcéru mám chorú, poď ju uzdraviť.“ O čom nám hovorí tento postoj? Je predstavený. Je teda zvyknutý, že veci sa dejú podľa jeho predstavy. Riadi ľudí, ktorí ho poslúchajú. S týmto prichádza aj k Ježišovi. Mám problém, tak mi ho poď vyriešiť. Nezaujíma ho, že aj iný môže mať problém. Najprv ja, potom ostatní. Chce si teda Ježiša privlastniť, chce upozorniť na seba.

Na druhej strane sa to môže interpretovať aj inak – je pokorný. Je schopný priznať si svoju núdzu. Vôbec nerieši, kto si o ňom čo bude myslieť. Obetuje svoje postavenie pre dobro svojej dcéry. Veď mohol ísť aj potichu, vybaviť si protekciu cez apoštolov – povedzte mu, nech príde a tým sa vyhne podozreniu, že si chce Ježiša privlastniť. Na rozdiel od toho, on koná priamo a otvorene.

Pozrime sa teraz na ženu. O čom hovorí jej postoj? O pokore? Možno. Prichádza potichu. Nechce na seba upozorniť. Dôveruje Ježišovi, že je schopný konať aj takto. Má pevnú dôveru a to jej stačí. Je to ale skutočne tak? Nemôže byť tam skôr komplex menejcennosti? Ja nie som hodná toho, aby si ma niekto všimol a vôbec nie toho, aby sa niekto zaujímal o môj problém. Veď ostatní sú na tom horšie, oni viac potrebujú Ježiša, ja si nezaslúžim, aby sa mi venoval. Čo si o mne ľudia pomyslia, že sa tlačím k Ježišovi? Aj tak sa tam nedostanem, aj tak ma odmietne, veď on potrebuje zachrániť svet a čo by sa zaoberal so mnou? Preto mne stačí iba zozadu sa ho dotknúť.

  1. textu nie je jasné aká bola skutočná motivácia. Pravdepodobne tam bolo niečo zo všetkého. No položme si otázku, aká je moja motivácia? K čomu mám tendenciu ja? S čím sa mieša moja pokora? Ako ja prijímam svoj osud, svoje ťažkosti, svoje problémy? Život prináša skutočne rôznorodé situácie a naše reakcie na ne sú tiež rôzne. Niektorí máme tendenciu neustále hovoriť o svojich problémoch. Sme radi ak nás ľudia počúvajú a venujú sa nám. No tak isto môžeme svoje problémy zametať pod koberec. Nikdy sa nič v rodine nevypovie, nevyrieši, lebo veď to je hanba a o problémoch sa nehovorí. Niektorí povedia o svojich problémoch všetkým a pritom pridajú – nikto o tom nevie, len ty, prosím, nikomu to nehovor. Iní majú problém prijať aj to, že sa za nich niekto chce modliť, lebo veď si to nezaslúžia. Niektorí zavolajú lekára, kňaza ku každej maličkosti, lebo veď to je ich povinnosť, tak nech si ju plnia, niektorí ani vtedy, keď ide o život, lebo veď majú iné povinnosti, nemôžeme ich obťažovať.

Človeku môžu hroziť vážne duchovné škody, alebo človek môže spôsobiť škody inému, ak nevie v tejto oblasti rozlišovať. Samozrejme, ako som v úvode povedal, nie sme schopní úplne presne v danej oblasti rozlišovať, Vždy sa budú rôznym spôsobom miešať naše motivácie. No dôležité je ísť s nimi za Ježišom. Nehrať sa na nič, nepretvarovať sa, nenasadiť si žiadnu masku, nehrať žiadnu formu, len aby sme vyzerali lepšie. Aj Jairus, aj žena prišli k Ježišovi tak ako to bolo pre nich najtypickejšie. Práve vďaka tomu mali možnosť dostať omnoho viac ako očakávali. Všimnime si ako na nich Ježiš reaguje.

Jairus má tendenciu byť stredobod a privlastniť si Ježiša. Tu Ježiš koná v skrytosti. Okrem rodičov a troch apoštolov, nikomu nedovoľuje, aby išli s Ježišom. Po vzkriesení zakazuje, aby o tom hovorili. V prípade ženy, ktorá má tendenciu byť „sivou myškou“, koná naopak. Otáča sa a pozornosť všetkých upriamuje na ženu. On dobre vedel, kto to bol. Napriek tomu sa však otáča a pýta sa všetkých. Žena nemá inú možnosť, iba sa priznať. Čím neskôr sa prizná, čím bude dlhšie ticho, tým viac ľudí si ju všimne. Ježiš ju chce vidieť, aby ju povzbudil, aby jej povedal, že si súca jeho pohľadu, jeho povzbudenia.

Je teda úplne jedno akú máme motiváciu. Nemusíme ju krvopotne analyzovať a pomenovávať rôzne odtienky. Dôležité je, aby sme prišli za Ježišom. On veľmi dobre vie, v čom potrebujeme uzdravenie a v tom nás aj uzdraví.