Dt 4, 1-2. 6-8; Jak 1, 17-18. 21b-22. 27; Mk 7, 1-8. 14-15. 21-23

Drahí bratia a sestry,

            dnešné čítania nám stručne približujú dejiny spásy. Pán si vyvolil ľud, ktorý vychovával na prijatie Spasiteľa. Dal mu zákon ako hranice, v rámci ktorých sa mal rozvíjať. No ľud zákon opustil, načo tvrdo doplatil zajatím. Pán ho vydal do rúk Asýrska. Počas tohto zajatia koná pokánie a po návrate sa rozhodne verne zachovávať zákon. No napriek tomuto rozhodnutiu, nedokáže sa vyhýbať ďalšiemu pokušeniu, čo naň číha. Totiž kniha Deuteronómium nehovorí len o tom, aby zachovávali prikázania Pána, svojho Boha, ktoré im on dal, strážili ich a uskutočňovali, ale aj to, aby nič nepridali k slovu, ani z neho neubrali. (porov. prvé čítanie)

            Ľud si začal zákon interpretovať po svojom. Postupne sa vytvoril nejaký ten zvyk, čo všetko treba, čo všetko sa nesmie, ktorý už bol viac založený na ľudskej dohode, ako na Božom zákone. Stratila sa podstata a do popredia sa dostali nepodstatné veci. To, čo Kristus kritizuje v dnešnom evanjeliu nie je umývanie sa z hygienických dôvodov – zmyť špinu, ale umývanie sa z rituálnych dôvodov. Bol som v kontakte s hriešnikmi, tak sa musím umyť, aby som sa nimi nepoškvrnil.

            Tomuto pokušeniu sme vystavení aj dnes, keď napr. podstata piatkového pôstu nie je niečoho sa zriecť z lásky k trpiacemu Spasiteľovi, ale nejesť mäso. Alebo zruší sa svadba, lebo niekto v rodine zomrel a nemôže byť veselica – čo by ľudia povedali. No mladí žijú v jednej domácnosti a ostávajú tak žiť aj naďalej. Lebo je dôležitejšie zachovať vonkajší zvyk ako usporiadať vzťah podľa Božej vôle.

            A toto sú len niektoré pokušenia, ktoré nám hrozia. Zlý je nesmierne zákerný a robí všetko, aby sa vkradol do každého dobrého diela a oslabil ho, odviedol od podstaty, alebo dokonca úplne otočil. Preto mnohé dobre mienené iniciatívy končia rozkolom, odpadom, znechutením a podobne. Dalo by sa tu byť do večera a hovoriť o všetkých možných rizikách, ktoré so sebou prináša väčšia angažovanosť laikov, alebo naopak, zverenie moci do rúk klerikov, ochota nechať sa duchovne viesť, alebo ostať bez duchovného vedenia a hľadať cestu sám, otvoriť sa nejakej novej duchovnosti, alebo držať si odstup od každej duchovnosti, vstúpiť do manželstva, alebo ostať slobodným, byť modernistom, alebo tradicionalistom, študovať, alebo ostať vo „svätej“ nevedomosti a podobne.

            Ako kňaz o týchto veciach veľa uvažujem. Patrím medzi opatrných ľudí, ktorí radšej zvažujú, premýšľajú, sledujú, ako robia nejaké rozhodnutia. Priznám sa, že sa bojím. Riziko je totiž veľké. V hre je spása mojej duše. Veď keď sa vyberiem nesprávnym smerom, môžem prísť do zatratenia. Koľko kňazov, čo začali úplne krásne, nakoniec skončili zle. No a čo sa týka výkonu úradu, tak tam je zodpovednosť ešte väčšia. Veď nezodpovedám len za seba samého, za svoju vlastnú spásu, ale aj za spásu svojich farníkov. Čo ak ich privediem na scestie? Preto je tu veľké pokušenie k opatrnosti a k odkrývaniu všetkých možných rizík jednotlivých rozhodnutí. Lenže skutočne to chce Boh? Samozrejme, potreba rozlišovania tu vždy bude, ale človek nikdy nebudem môcť s istotou povedať, že táto konkrétna cesta je správna a že presne poznám Božiu vôľu. Tak je tomu aj pri pohľade na život svätých. Až pri spätnom pohľade, ku koncu života, alebo častejšie až po smrti, keď sa skúma ovocie ich života, tak môžeme povedať – áno, plnil Božiu vôľu. Pán nám teda neponúka cestu istoty v zmysle – viem, že konám správne - ale cestu dôvery - chcem ťa Pane nasledovať.

            Na tejto ceste teda ostáva aj možnosť omylu. Túto možnosť ale Pán využíva pre naše dobro. Drží nás to v pokore, robí nás otvoreným na to, aby sme sa pýtali, hľadali, boli ochotní zmeniť rozhodnutia, pokorne počúvali a boli trpezliví s chybami našich blížnych.

            Ak nám Pán neponúka istotu a riziko omylu je tu veľké a reálne, akú pomôcku nám ponúka na ceste spásy? Keď sa pozrieme na veľkých majstrov duchovného života, objavíme, že nám ponúkajú určité pravidlá, hranice, ktoré nám pomáhajú nájsť správnu cestu. Takýmto majstrom duchovného života je aj patrón Európy, otec západného mníšstva sv. Benedikt. Jeho regula je postavená na pilieroch, ktoré môžu každému kresťanovi pomôcť v duchovnom raste a rozlišovaní. Poďme sa pozrieť na tieto body:

  • Regula – Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba. Máme po dovolenkovom období, kedy sme si mohli užívať viac voľna a času pre seba. No často máme skúsenosť, že sme viac rozbití, ako počas roka. Totiž, keď náš život má pravidelný rytmus, ľahšie si vieme nájsť čas na modlitbu, čas na manžela/ku, na deti, čas na oddych a regeneráciu. Keď chýba určitý rytmus a každý deň je iný, ťažko sa nachádza čas na veci, ktorých zanedbanie okamžite nebolí.
  • Modlitba – nie ako žiadanie Boha o rôzne veci, ale zotrvanie v jeho prítomnosti. Oslobodenie sa o starostí o telo, aby sme mohli uctievať a chváliť Boha a uvažovať nad jeho pravdou.
  • Práca – ktorá neslúži v prvom rade nám, na zabezpečenie si svojho živobytia, ale práca pre Boha, uskutočňovanie jeho plánu.
  • Asketizmus – cvičiť sa povedať nie svojím túžbam a povedať áno Bohu. Zrieknuť sa všetkého, čo nás vzďaľuje od Boha.
  • Stabilita – aby strom priniesol ovocie, musí pustiť korene. Dnešná tekutá spoločnosť si od nás vyžaduje neustálu flexibilitu a schopnosť prispôsobovať sa rýchlo meniacemu sa svetu. Stabilita nám ale dáva čas, aby sme mohli ísť do hĺbky a objavili kto ako Boží synovia sme.
  • Komunita – žiť v komunite učí uprednostňovať dobro druhých pred svojimi vlastnými túžbami. Učí nás počúvať, prispôsobovať sa, spolupracovať.
  • Pohostinnosť – učí nás otvárať sa druhým, tým, čo majú iné názory, hodnoty. Chráni pred elitárstvom, uzatvorením sa do geta. Učí nás otvárať sa svetu.
  • Rovnováha – je potrebné všetky tieto veci uplatňovať v správnej miere, neklásť prílišný dôraz na jeden aspekt na úkor druhého. Vždy nám ide niečo prirodzene ľahko a v tom máme tendenciu preháňať a tiež vždy nám niečo spôsobuje ťažkosti a to radi zanechávame. Rovnováha nás chráni pred týmto pokušením.

            Drahí bratia a sestry, ktoré je to prostredie, kde môžeme všetky tieto rozmery žiť? Nie ako rehoľníci v kláštore, ale ako ľudia žijúci vo svete. V prvom rade je to rodina. Ďalej je to tá širšia rodina, čím môže byť farnosť, spoločenstvo, komunita, zasvätený spôsob života. Človek nutne potrebuje spoločenstvo druhých ľudí, aby mohol rásť na ceste svätosti. Preto Vás takto na začiatku školského, ale aj formačného roka, pozývam využívať prostriedky, ktoré nám farnosť ponúka. V prvom rade Vás pozývam k sviatostnému životu. Ponúkame možnosť sviatosti zmierenia a duchovných rozhovorov. No pozývame Vás aj k tomu, aby ste sa hlbšie zapojili do života farnosti. Pozývame Vás na adorácie. Pozývame Vás využiť ponuku stretávaní sa pre deti, mládež, rodiny, mužov, matky, seniorov. Pozývame Vás oboznámiť sa s farskými evanjelizačnými bunkami, ktoré chceme naďalej rozvíjať a ponúkať ako nástroj pre hlbší duchovný rast.

            Nezabúdajme, že naša večnosť závisí od toho ako využijeme týchto pár rokov, ktoré žijeme tu na zemi.