Múd 2, 12. 17-20; Jak 3, 16 – 4, 3; Mk 9, 30-37

Drahí bratia a sestry,

            dnešná bohoslužba slova nás stavia pred tvrdú skutočnosť. Sme konfrontovaní s vlastnou hriešnosťou. Ako asi Kristus prežil situáciu opísanú v dnešnom evanjeliu? Ako ho to zasiahlo? Ako sa mohol cítiť? Kristus chce byť so svojimi učeníkmi, lebo im chce povedať niečo veľmi osobné. Hovorí im o svojej smrti. Nezabúdajme, že je pravý človek, ktorý má všetky ľudské prežívania, také ako každá iná osoba. Aj on cítil úzkosť, bolesť, strach, opustenosť. Práve v súvislosti so svojou smrťou sa zachvie v duchu. V Getsemanskej záhrade sa potí krvou. Z toho možno usúdiť, že aj teraz by mu dobre padla ľudská blízkosť, pochopenie, pozornosť. Namiesto toho sa jeho učeníci hádajú, kto z nich je väčší. Úžasný paradox. Na jednej strane absolútne sebadarovanie – za nás a za naše hriechy, na druhej strane úplné zahľadenie sa do seba – ja a moja veľkosť.

            Najbolestnejšie odhalenie je odhalenie vlastnej hriešnosti. Keď sa spustím, tak som schopný spáchať hocijaký hriech. V dnešných dňoch sme my kňazi s touto skutočnosťou veľmi tvrdo konfrontovaní. Zo všetkých strán sa na nás valia škandály zneužívania detí osobami, ktoré by mali robiť pravý opak. Miesto sebadarovania a obety pre spásu duší išli cestou nasledovania vlastných egoistických túžob. K tomu sa ešte pridáva spolupáchateľstvo vo forme neriešenia daných prípadov. No napriek ohavnosti týchto zločinov treba povedať, že nie toto sú najčastejšie previnenia, ktoré páchame. Objavujú sa aj iné neresti, ktoré škodia božiemu ľudu, ako sú klerikalizmus, karierizmus, chamtivosť, zneužívanie úradu pre svoj vlastný prospech, alkoholizmus a podobne. No a potom sú tu tie najmenej viditeľné, ale rovnako závažné hriechy zo zanedbania – strach upozorniť, strach povedať pravdu, aj keď budem neobľúbený atď. Vo vymenúvaní by sa dalo dlho pokračovať.

            Tieto veci sú o to horšie, že mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Predstavený je pred-stavený, teda ten, čo stojí vpredu. Ak je čnostný, dáva nádej a motivuje k nasledovaniu. Ak ním vládnu neresti, tak znechucuje a ubíja. Niekto mi raz povedal, že kňazi sú ako lietadlá. Denne bezpečne prevezú tisíce ľudí, no keď jedno padne, vie o tom celý svet. Áno, je pravdivý aj tento pohľad, ale stále tu ostáva ľudská bieda, ktorá kričí a kričí o to viac, čím je niekto vyššie. Ťažko k danej téme niečo dodať. Pozýva nás to konať pokánie za hriechy našich kolegov, pokorne prosiť Pána o jeho milosrdenstvo a intenzívnejšie žiť z jeho milosti, ktorá jediná nás dokáže uchrániť od pádov. Lebo sami neobstojíme. Ani Kristus si nás nepozval preto, lebo by v nás videl schopných a súcich ľudí, ale preto, lebo je nás takými schopný spraviť On, ak sa ním necháme viesť.

            Žiaľ, zlo má tendenciu nabaľovať sa. Ak sa raz spácha, nie je ľahké ho zastaviť a presne to sa deje aj tu. Nie všetky obvinenia sú pravdivé. Žiaľ, nájdu sa aj takí, ktorí sú schopní neprávom obviniť. O tomto prípade hovorí prvé čítanie. Máme problém prijať spravodlivého, lebo v jeho prítomnosti sa môžeme cítiť zahanbení. Žiaľ, prítomnosť lepšieho nás často nemotivuje k tomu, aby sme rástli, ale k tomu, aby sme ho stiahli na svoju úroveň. Lebo to je jednoduchšie ako priznať si, že vina je vo mne a mal by som na sebe pracovať. Tu sa potom špiní dobré meno nevinného, ktorý nemá šancu sa brániť. No nie to je najväčší problém. Ak sa obviňuje - aj bezdôvodne, tak sa skutočne vinnému poskytuje možnosť úteku. Aj on sa môže brániť, že bol len falošne obvinený. No a priťažuje to aj skutočným obetiam. Tá môže mať strach nahlásiť čo sa stalo, lebo sa k všetkým existujúcim bolestiam pridá ďalšia – obvinia ma, že si len vymýšľam. Tak sa nevinný stáva obeťou, vinný sa môže schovať a obeť je obvinená.

            Lenže lavína zla nekončí ani tu. Môže pokračovať v návrhoch riešenia, ktoré nič neriešia, ale spôsobujú ďalší problém. Takýmto návrhom je napríklad zrušenie spovedného tajomstva. Vychádza z domnienky, že keď kňazi nebudú viazaní spovedným tajomstvom v týchto veciach, tak budú môcť pomôcť pri objasňovaní daných skutkov informáciami zo spovede. Tento predpoklad vychádza z tej mylnej predstavy o spovedi, kedy si človek myslí, že stačí vymenovať svoje hriechy, pomodliť sa uloženú modlitbu a všetko je vyriešené. Nie je to tak. Najprv treba povedať, že je asi málo pravdepodobné, aby osoba páchajúca takéto skutky chodila na spoveď, aj keď je to kňaz. Ak už príde, úlohou spovedníka je pomôcť v prvom rade jemu – ako sa hriechu zbaviť a potom je taktiež nutnou podmienkou odpustenia vykonanie nápravy. Čiže je povinný riešiť následky svojho hriechu. Konať patričné pokánie, odstrániť spôsobené škody a zabrániť tomu, aby sa v hriechu pokračovalo. Ak to nerobí, spoveď je neplatná. Spovedník má v takejto závažnej veci dbať na to, aby sa situácia patrične riešila. Samozrejme môže sa stať, že dvaja kňazi, ktorí majú problémy v danej oblasti sa navzájom vyspovedajú a rozhrešia sa. Nuž takéto správanie je veľmi ťažko hriešne, obaja kňazi páchajú svätokrádež a okrem toho, ak sa to preukáže, môžu byť potrestaní aj cirkevnými trestami. Dokonca v prípade rozhrešenia komplica pri hriechu proti šiestemu prikázania upadá kňaz automaticky do exkomunikácie, hriech sa ani nemusí preukázať. Čiže spáchaním samotného skutku je automaticky vylúčený zo spoločenstva Cirkvi.

            Je tu ešte jedno múdre opatrenie. Aby sa zabránilo chytráctvu, určití kňazi nemôžu spovedať určitých ľudí. Napríklad rektor a prefekt seminára nesmie spovedať bohoslovcov. Taktiež farár nespovedá svojho kaplána a kaplán svojho farára. Je to preto, aby sa spoveďou neumlčal prípadný svedok a mohlo sa konať.

            Dovolil som si krátku odbočku od témy, aby som vysvetlil túto skutočnosť a nie, aby som sa odklonil pozornosť od evanjelia. Problém je tu, je aktuálny a veľmi bolestný. Ako sme videli, lavína zla je otrasná. Ťažký hriech služobníka cirkvi, ktorý ťažkým spôsobom uráža Boha, sa niekoľkokrát znásobuje. Obeť stráca dôveru, tým sa ohrozuje jeho vzťah k Bohu. Falošné obvinenia však očierňujú Božích služobníkov a sťažujú mnohým prístup k Bohu. Vinníci sa schovávajú za falošné obvinenia a tým sa ešte viac vzďaľujú Bohu. Skutočné obete sa boja prípad nahlásiť, aby neboli ešte aj obvinené a ešte viac zranené. No a nakoniec sa ešte riešenie chce nájsť v degradovaní Božích sviatostí, čím sa sťaží prístup k Božiemu milosrdenstvu. V tomto všetkom trpí Boh spolu s nevinnými obeťami. Je to až depresívne ako hlboko nás vie hriech zasiahnuť. Natíska sa tu teda otázka: Prečo s tým Boh nič nerobí? Prečo dovolí, aby sa takto prznilo jeho Sväté meno a jeho krv bola takto zbytočne vyliata? Nie je jednoduché nájsť na túto otázku odpoveď. Ja sa pokúsim nasmerovať našu pozornosť na odpoveď viery. Aké nesmierne dobro musí plynúť pre človeka z rozhodnutia Boha pozvať ho k spolupráci na spáse hriešneho človeka, ak Boh nezmení svoje rozhodnutie ani v tom prípade, že je človek schopný takto hlboko padnúť. Milosť, ktorá vychádza z Božieho povolania musí byť predsa väčšia ako zlo, ktorého je človek schopný. Čiže napriek veľmi bolestným pádom jednotlivcov nám tu ostáva nádej, že Boh sa vo svojom projekte spásy nemýli.