Nm 11, 25-29; Jak 5, 1-6; Mk 9, 38-43. 45. 47-48

           Drahí bratia a sestry,

            minulý týždeň sme sa zamýšľali nad ťažkou témou hriechu, pred ktorým nie sú uchránení ani Bohu zasvätené osoby. Hriechy našich kolegov kňazov na nás tvrdo doliehajú a sme pozvaní konať aj za nich pokánie. Dnešný úryvok z Markovho evanjelia v téme pokračuje. Marek nám tlmočí veľmi tvrdé slová Krista: „pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora“. Hriech skutočne nemožno brať na ľahkú váhu. Vyjadruje sa to aj v radikálnom postoji odťatia ruky, nohy, vylúpenia oka, ak nás to zvádza na hriech. Človek sa po hriechu cíti často veľmi zahanbený, ubitý a vtedy by aj mal chuť si nejako ublížiť, lebo je na seba nahnevaný. No toto je skôr túžba odstrániť dôsledky hriechu. Nám často ten pôžitok z hriechu až tak nevadí, len keby neprinášal so sebou tie nepríjemné negatívne dôsledky. Tých by sme sa radi zbavili. No Pán nás pozýva odstrániť koreň. Toto je dôležité si uvedomiť, aby sme vedeli dať patričnú odpoveď a nielen čiastočnú.

            V tejto súvislosti sa oplatí zastaviť pri téme celibátu, lebo práve k tejto téme sa v súvislosti so sexuálnymi škandálmi kňazov dosť často uberajú naše diskusie. Pomohlo by zdobrovoľnenie celibátu riešiť situáciu kňazov? Prinieslo by to viac kňazských povolaní? Kňazi by menej zlyhávali? Na tému sa dá pozrieť z rôznych zorných uhlov, štatistické vyhodnotenie, praktické pohľady, ale ja sa budem uberať teologickým pohľadom.

            Aby sme pochopili podstatu celibátu a panenstva, musíme sa trochu pozrieť na kresťanskú antropológiu – kto je človek a akým spôsobom je sexuálnou bytosťou. Slovo sexualita je odvodené od latinského slova sacere – odrezaný, oddelený. Zdá sa to možno čudné, ale je to tak. Náš život prežívame ako keby sme neboli úplní. Niečo nám chýba. Preto hľadáme svoje naplnenie, svoju realizáciu, svoje napojenie. Človek celou svojou bytosťou túži po naplnení. Túži nájsť niekoho, s kým sa môže cítiť príjemne, kde nemusí mať strach, kde môže byť sám sebou. Preto vytvára medziľudské vzťahy. Tieto vzťahy sú na rôznej úrovni a nie každého si pripúšťame k sebe rovnako blízko. Totiž túžime po blízkosti, ale zároveň si uvedomujeme, že čím sú k nám ľudia bližšie, tým sme zraniteľnejší. Preto máme oficiálne vzťahy, kolegiálne vzťahy, priateľské vzťahy a potom ten výlučný. Iba jednu osobu sme schopní pustiť do toho nášho najbližšieho kruhu, do tej našej intimity. Totiž túžime po jedinečnom výlučnom vzťahu, túžime po tom, aby nás mohol niekto poznať takých, akí sme a zakúsiť, že nás napriek tomu miluje. Túžime po tom, no zároveň sa toho nesmierne bojíme. Čo keď to nevyjde, čo keď ma opustí a ja ostanem nahý, na posmech všetkým? Manželstvo je dlhá a krásna cesta do intimity toho druhého, kde sa navzájom prijímame, oceňujeme a umožňujeme tomu druhému byť v plnej miere tým kým je.

            Lenže, nech by bolo manželstvo hocijako harmonické a obaja by sa úprimne snažili o toto hlboké zjednotenie, nikdy nenastane situácia, že moja nekonečná túžba po nekonečnom šťastí bude uspokojená. Nikto tu na zemi nevie v plnej miere zahojiť tú odrezanosť. A toto prináša ťažkosti. Buď prichádza nespokojnosť so vzťahom s tým druhým: veď keby sa viac snažil, alebo smútok, depresia z nenaplnenia – romantické snívanie o princovi a porovnávanie sna s realitou. Poprípade sa to rieši útekom – kariéra, peniaze, moc, dovolenky, šport, alkohol, alebo dokonca nahrádzaním si tohto nedostatku milencami, milenkami. No správnym riešením je prijať realitu. Žijeme v nedokonalom svete. Tu na zemi sme už vykúpení, ale ešte nie spasení. Preto už môžeme zažívať niečo z tej krásy, čo nám Boh pripravil v nebi, ale ešte to tu nemáme v plnosti. Toto poznanie nás privádza k prijatiu našej samoty a k obráteniu sa k Bohu. Tu na zemi budem stále zažívať samotu, čo ale nie je totožné s opustenosťou, lebo to po čom túžim, mi vie dať len Boh. A Boh mi už tu na zemi dáva niečo zažiť z tej krásy naplnenia a to práve v manželstve. Preto všetko krásne čo tam je, je nádherným darom Boha, ktorý ma pripravuje na prijatie ešte väčšieho daru. Tu nastáva úplná premena zmýšľania. Už nie očakávanie uspokojenia svojej túžby a smútok, keď sa očakávanie nenaplní, ale vďačnosť. Vďačný človek vychádza z reality a tá nie je dokonalá. Preto je vďačný za každý jeden prejav dobra, krásy a pravdy. Neočakáva, že to bude, ale prijíma to ako dar. Preto sa dokáže tešiť a byť plný nádeje z naplnenia. Keď nie tu, tak vo večnosti.

            Práve v tejto logike treba chápať aj celibát. Nie ako potlačenie, popretie niečoho, ale ako očakávanie plnosti. Osoba žijúca v celibáte sa tým pádom stáva znakom. Znakom, ktorý poukazuje na vyššie dobrá, na niečo, čo v nádeji očakávame. Bez tohto nadprirodzeného pohľadu je celibát a panenstvo absolútne nepochopiteľné a skutočne sa stáva iba bremenom, ktoré môže spôsobovať ťažkosti.

            Dobre, poviete si: pekná teória, ale realita je iná. Áno, je to tak, každodenná realita je iná. Ja som opísať túžbu človeka a to kam by malo manželstvo smerovať. Pre väčšinu ľudí je tento cieľ ale v nedohľadne. Koľko manželstiev prežíva svoj vzťah tak ako som to opísal? A koľko sa ich rozpadáva? Koľko ľudí je nútených žiť v nedobrovoľnom celibáte, lebo sa ich manželstvo rozpadlo a ak chcú žiť sviatostne, tak nesmú mať nikoho?... Áno, toto je každodenná bolestná realita, ktorá potrebuje nejaké riešenie. No riešenie nenájdeme v tom, že poprieme základnú ľudskú túžbu po plnosti a zredukujeme ju len na uspokojenie si svojej bezprostrednej potreby. Tým sa ešte viac zamotáme. Riešenie nájdeme tak, že poukážeme na nádej. Aj v samote sa dá nájsť zmysel. Aj bez naplnenia tej najväčšej a najkrajšej túžby môže mať človek nádej a dokonca byť šťastným. Nie preto, lebo mu to prestane chýbať, alebo preto, lebo svoju prirodzenosť potlačí, ale preto, lebo si uvedomí, že je tu Niekto, kto chce a vie moju najhlbšiu túžbu naplniť. V tomto smere sa kňaz celibátnik stáva solidárny s množstvom ľudí žijúcich v nedobrovoľnom celibáte. Môže byť pre nich posilou a príkladom ako prijať svoj stav.

            Samozrejme stále tu ostáva hriech. Žiť celibát nie je normálne a preto aj to pokušenie môže byť väčšie. To je pravda. Priznám sa, aj ja mám pokušenia. Lenže tie moje pokušenia sa v ničom nelíšia od pokušení ktoréhokoľvek muža. Aj ten, čo žije v krásnom usporiadanom vzťahu s nádhernou ženou, aj ten má pokušenia. Pokúša nás to k egoizmu. Pokúša nás to vlastniť druhého, používať ho ako nástroj na uspokojenie si svojej potreby. No a s týmto pokušením treba neustále pracovať. Ak sa to nedeje, tak vznikajú skutočné tragédie. Tými nemými svedkami tragédií je množstvo žien, ktoré neprežívajú svoj život v manželstve ako sebadarovanie sa v láske, ale sú ako slúžka potrebná na uspokojenie potrieb. Neraz som počul to bolestné: „Viete pán farár, keď si môj muž naposledy vydýchol, ja som sa konečne nadýchla.“ Práve v oblasti sexuality sa vedia manželia najsilnejšie raniť. Neznamená to, že nutne každý prejav intimity musí byť čistý a dokonalý, to je ideál ku ktorému smerujeme, ale ešte tam nie sme. Manželia si navzájom pomáhajú aj v tom, že sa učia prežívať svoju sexualitu ako dar pre druhého a nie ako prostriedok uspokojenia seba. A práve tu je ten koreň problému, ktorý treba liečiť. Pokušení v čistote sa nezbavím tým, že si uspokojím každú svoju túžbu. To vedie k závislosti. Pokušení v čistote sa nezbavím nikdy. No môžem sa učiť chápať ako fungujem, prečo tak fungujem a aký je môj cieľ. Potom môže byť môj vzťah skutočne obohacujúci a potešujúci pre druhého.

            Na základe povedaného som presvedčený, že zdobrovoľnenie celibátu nevyrieši žiaden problém. Problém je totiž v nesprávnom chápaní a žití sexuality. Keď človek nežije správne svoju sexualitu, bude druhých zraňovať nech by bol slobodný, žijúci v manželstve, alebo v celibáte. Ak pochopí svoju sexualitu a prijme ju, je potom schopný aj krásneho manželského vzťahu, ale aj zrieknuť sa ho a tým sa stať znakom, ktorý očakáva naplnenie v Bohu.

            A na záver jedna humorná poznámka, ktorú som nedávno čítal: Nie je ľahké večer sa pritúliť k studenej stene, ale vždy je to ľahšie ako k chladnej žene. Je to presne tak. Samota je ťažká vec, ale ešte ťažšie je zažívať samotu a pritom nebyť sám.