Kedy potrebujeme nádej

15. katechéza október 2018

            V minulej katechéze sme načrtli ideál kam smerujeme. Tento ideál sa nám môže páčiť, no na druhej strane sa nám môže zdať absolútne nedosiahnuteľným. Veď pri pohľade na realitu svojho života – uponáhľanosť, stres, nezvládanie vecí, väčšinou iba reagujeme na podnety. Zdá sa, že vôbec nemáme v rukách svoj život a nie to, aby sme ho ešte vedeli usmerňovať správnym smerom. Na bunke sa síce stretneme, povzbudíme, ale tá každodenná realita...

          Preto teraz nachvíľu spomaľme a uvedomme si v ktorých situáciách obzvlášť potrebujeme čnosť nádeje. Ešte pripomínam, že čnosť sa nezískava drilom, čiže tým, že sa všemožne usilujem, trénujem, do nemoty opakujem určitú činnosť až kým sa to nenaučím. Nejedná sa ani o autosugesciu – nahováram si to čo chcem, nie je to o pozitívnom myslení. Taktiež to nie je ani čisto Božie naliatie. Je tu spolupráca medzi Bohom a človekom, ktorá sa nedá ľahko vyjadriť. Boh dáva, pričom rešpektuje slobodu človeka. Dáva do takej miery do akej je človek schopný prijať. Človek sa uschopňuje svojou túžbou. Boh nám dáva veci v takej miere v akej v neho dúfame. Preto čím viac poznáme Boha, tým viac ho milujeme – sme presvedčený o tom, že nám chce dobro a preto sa s túžbou naňho obraciame.

            V ktorých situáciách teda najviac potrebujeme čnosť nádeje? Teda vnútorné presvedčenie, že Boh je schopný nám pomôcť?

  1. snahe o dokonalosť. Dobrá rada hovorí nenechajte sa znechutiť nikým ničím ani sebou samým. To posledné je asi najťažšie. Preto obzvlášť potrebujeme čnosť nádeje. Nie som beznádejný prípad a Boh si dokáže poslúžiť aj nedokonalými nástrojmi. Na začiatku sa nám samozrejme zdá všetko jednoduché a dosiahnuteľné. Prvé nadšenie je ako dobrý vietor do plachiet. Potom ale príde bezvetrie, búrka, víchrica... A predsa sme všetci povolaní k dokonalosti.
  2. Pri modlitbe. Modlitba sa totiž nestáva účinnou množstvom slov, ale dôverou. Od Boha dosahujemetakej miere v akej mu dôverujeme. My máme tendenciu svoje prosby neustále opakovať, až kým nevidíme že sa veci hýbu. Pamätám si, že môj otec mal zaujímavý spôsob vybavovania vecí. Keď mu mama niečo povedala, on mal tisíc argumentov, ako sa to nedá. Mamu to nahnevalo a buď svoju žiadosť opakovala, alebo sa hnevala, aký je otec nemožný – nazývala ho vtedy „problémabácsi“ - ujo problém. No vec bola vždy na druhý deň vybavená. Síce ohundral a menoval veci ako sa to nedá, ale vždy to urobil. Snažil som sa mame vysvetliť, že nech netlačí, nech povie raz a nech sa spoľahne, ale ona bola len nahnevaná – veď keď to aj tak urobí, načo potom tie komentáre ako sa to nedá? Ja som mal iné riešenie. Keď ma mama o niečo poprosila, bol som rozhodnutý, že to urobím, ale urobím to tak ako ja chcem a vtedy ako ja chcem. Keby sa spoľahla, bolo by to urobené. No tým že to ešte raz zopakovala, už som sa zaťal. Moja ješitnosť mi nedovolila spraviť to. Lebo veď nemôžem pripustiť, že zvíťazila. Samozrejme Boh nekoná takto nedokonale, ale tiež očakáva od nás dôveru. Už si mu svoju prosbu povedal, tak mu dôveruj, že to urobí. Ostatný čas modlitby sa venuj tomu, aby si sa s Bohom hlbšie zjednotil a menil svoj život. Samozrejme to neznamená, že nemôžeme prosiť viac krát. Je milé, keď sa dcéra pritúli k svojmu otcovi a doprosuje sa mu niečoho. Otec je ochotný okamžite vyhovieť jej žiadosti, ale predsa svoju dcéru naťahuje, lebo vie že tým si ju získava.
  3. situáciách, keď upadáme do malomyseľnosti. Nádej sa prirovnáva ku kotve. Malá loď zmietaná vlnami má jedinú nádej v kotve, že ju vietor a vlny neroztrieskajú o skaly. Sú aj v našom živote situácie, kedy naša sila spočíva v nádeji. Neviem veci nijako ovplyvniť, môžem to len pustiť z ruky a spoľahnúť sa na Boh, že vie čo robí. Boh očisťuje našu nádej tým, že dopúšťa sklamanie, neúspech, stav citovej beznádeje. Je to opäť potrebné pre to, aby sme sa oslobodili od obchodníckeho ducha. Som s Bohom len pre to, lebo je to príjemné, dáva požehnanie, mám istotu. Týmto postojom obviňuje satan Boha keď diskutujú o Jóbovi – "Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?!“ (Job 1,9). Diabol nás obviňuje pred Bohom, že nie sme schopní urobiť nič len tak z lásky. Vždy konáme iba pre egoistický záujem. Boh v nás chce naopak utrpením pestovať skutočnú nezištnú lásku. Milujem len tak, lebo chcem milovať.
  4. pokušeniach, keď máme strach, že podľahneme. Odborníci hovoria, že len ten nemá šancu zbaviť sa zlozvyku, závislosti, kto nemá nádej. Kto si neverí, že sa môže hriechu vyhnúť, ten to ani nedokáže. Ak si povie, rád by som, ale... Istota je najlepšia pomôcka pre povrazolezca. Ak idem do niečoho so strachom, že to nedám, tak práve ten strach mi zabráni dať to. V mravnom živote nám chce dať Pán istotu, že sa to dá, aj keď si naďalej máme byť dobre vedomí svojich slabostí. Preto nám Mons. Gray radí: „prestaňte Bohu vypočítavať dlhý a monotónny zoznam vašich nehodností, neschopnosti, úbohosti, len preto, aby ste sami pred sebou ospravedlnili svoj nepokoj a neistotu, ktorú v sebe nosíme“. S tým sa dá len súhlasiť.

   

Boh nám niekedy posilňuje našu dôveru zvláštnym spôsobom. Dáva nám už tu na zemi znaky svojej priazne. Niekedy sú situácie, keď zmiznú všetky pochybnosti a sme ochotný aj život dať za Krista. Za tieto situácie máme byť nesmierne vďačný. Slúžia na to aby sme z nich čerpali v čase skúšok. A preto prijmime teda radu cirkevných otcov – v časoch zlých nezabúdaj na dobré, aby si nezmalomyseľnel, a v časoch dobrých zase na zlé, aby si neupadol do prílišnej sebaistoty.

Otázky:

  • Po čom túžim? Túžim prijať od Boha milosti?
  • V ktorých situáciách potrebujem čnosť nádeje? Kde sa najviac držím seba a nedôverujem, že Boh to má pod kontrolou?
  • Ako vyzerá moja modlitba? Viem sa v nej spoľahnúť na Boha, že bude vyslyšaná, alebo mám tendenciu neustále opakovať svoju prosbu?
  • Viem sa s dôverou doprosovať ako to robí dieťa keď miluje svojich rodičov a vie, že aj oni milujú jeho?
  • Aké uistenie, posilu som dostal v poslednej dobe od Pána?
  • Za ktoré situácie som mu vďačný a z ktorých môžem čerpať v ťažkých časoch?