Posväcovať sa prácou

16. katechéza, október 2018

Už sme sa viackrát v našich katechézach dotkli témy našej spolupráce s Bohom. Hovoríme o duchovnom raste a usilujeme sa niečo vo svojom živote pohnúť dopredu. Aký to má ale zmysel? Veď kto vystupuje na horu, je síce bližšie k svetlu, ale k slnku má skoro rovnako ďaleko ako ten, čo ostáva dole. Vieme dobre, že my nemôžeme vystúpiť k Bohu, ale Boh zostúpil k nám, aby nás spasil. No vieme aj to, že Boh nás síce vykúpil bez nášho súhlasu, ale nespasí nás proti našej vôli. Preto sa v duchovnej literatúre autori neustále zamýšľajú nad vzťahom medzi Božou a ľudskou činnosťou. Ľudská snaha sa nazýva „asketika“ a spojenie s Bohom „mystika“. V tomto kontexte tieto slová nadobúdajú úplne nový význam. Asketika, nie ako niečo negatívne – zapieranie sa odriekanie sa, ale ako príspevok človeka. Čo môžem urobiť, aby Boh mohol vo mne účinnejšie pracovať? Akú prekážku môžem odstrániť, aby sa On mohol vo mne realizovať? Asketika je teda zriekanie sa všetkého, čo mi bráni priblížiť sa k Bohu. No a mystika nie sú nejaké nepochopiteľné zjavenia, ktorým nikto nerozumie, ale prijatie Boha, zjednocovanie sa s ním.

Samozrejme, radi by sme sa zriekli každodenných povinností, ktoré musíme robiť a ktoré nás vyčerpávajú a oberajú o čas modlitby a o silu duchovne rásť. Preto žijeme v akomsi napätí – naša túžba po duchovnom raste a každodenná monotónna realita. Čo s tým? Pán nás pozýva k spáse nie tým, že nás chce vytrhnúť zo sveta, ale tým, že nás chce naučiť ako môžeme každodenné činnosti premeniť na nástroj našej spásy. Teda naše úsilie nemá byť zamerané v prvom rade nato, aby sme ušli z reality a mali viac času a priestoru na duchovný život, ale nato ako každodenný kolobeh premeniť na miesto stretnutia sa s Pánom

Ako na to? Kresťanská tradícia má, na rozdiel od tej pohanskej, úplne iný pohľad na prácu. Pohanská tradícia voľakedy vnímala prácu ako niečo, čo je nedôstojné človeka, lebo ho viaže k hmote. Telesná práca zotročuje ducha, pripútava ho k hmote. Preto sa slobodný človek mal venovať slobodným umeniam, zatiaľ čo služobná práca sa prenechávala otrokom, ktorí podľa antického zmýšľania neboli schopní povzniesť sa k vyššej dokonalosti. Dnešná pohanská kultúra vníma prácu ako prostriedok živobytia. Nevníma v ňom žiadnu inú hodnotu ako realizáciu seba samého a zabezpečenie si svojho živobytia. Človek teda pracuje preto, lebo ho práca baví a napĺňa, alebo ako nutné zlo, aby si zarobil. V oboch prípadoch je jedno čo robí, dôležité je, nech ho to napĺňa, alebo nech si zarobí. Inak sa snaží práci vyhnúť, lebo v nej nevidí iný zmysel.

Táto mentalita nie je zlučiteľná s vierou. Boh sa nám zjavuje ako niekto, kto pracuje. Tvorí zem a udržiava ju pri existencii. Kňazi starého zákona pracujú, aj apoštoli pracujú, dokonca sám Kristus väčšinu svojho života pracoval. Boh pracuje. My sme stvorení na Boží obraz, teda aj my sme stvorení pre prácu. Tento bod je mimoriadne dôležitý. Mnohí totiž túžite po hlbšom duchovnom živote a snažíte sa vybojovať viac času na modlitbu. Túžite ísť častejšie do ticha, na adoráciu. Lenže okolnosti vám to neumožňujú. Čo s tým? Pán nás pozýva k tomu, aby sme v práci objavili možnosť zjednotenia sa s ním - mystika.

Prvá podmienka k tomu je robiť podľa Božej vôle. Inak by náš život nemal zmysel vo veľkej „liturgii sveta“, kde sa všetko presne pohybuje podľa plánu toho, kto riadi vesmír. (Teodoret z Cyru). Z toho vyplýva, že každá naša práca, ktorá je na svojom mieste, je to to najdôležitejšie. Nič lepšie momentálne neexistuje ako urobiť to, čo sa urobiť má. Preto podľa sv. Jána Berchmansa, je jednou zo zásadných prvkov duchovnosti robiť to, čo robiť máš. Povinnosť na svojom mieste je najlepší skutok zbožnosti. Toto nám dáva nádej. Totiž ani matka v domácnosti, ktorej život sa neustále točí okolo dieťaťa a často nemá čas ísť ani na toaletu a nieto sa ešte niekde stiahnuť do ticha a nerušene rozjímať, si nemusí zúfať. Prebalenie, nakojenie dieťaťa v pravý čas, je ten najlepší skutok nábožnosti. Práca je totiž prejav lásky ľuďom. Ak svoju prácu robím poctivo, zodpovedne, tak ňou prejavujem lásku k ľuďom. A takáto práca ma pretvára.

Minule sa mi jedna ekonómka sťažovala. Bola svedkom ľahostajnosti, ktorá ju zamrzela. Na daňový úrad prišla žiadosť zo súdu o poskytnutie informácií z daňového priznania. Išlo o zistenie príjmu osoby, aby sa mohlo stanoviť primerané výživné. Úradník, ktorý akurát nemal nič na práci žiadosť otvoril a založil. „Veď mám 30 dní na odpoveď.“ Vôbec sa nezamýšľal nad tým, že nejaká žena, čo je sama doma s malým dieťaťom môže mať finančnú núdzu a peniaze potrebuje čo najskôr. On má zo zákona 30 dní. Aj z tohto príkladu vidieť ako môže byť práca skutkom lásky a ako ma môže formovať a robiť citlivým, ak nekonám len mechanicky, ale aj uvažujem.

Samozrejme, hmotná práca smeruje k hmote. Ak sa má stať duchovnou, musí mať duchovný cieľ, aby sa jej dôsledky prejavili v duchovnom svete. K tomu je potrebný dobrý úmysel, ktorý pretvára hmotu na duchovnú hodnotu.

Vysvetlíme si to na príklade. Troch ľudí, ktorí na stavbe robili to isté sa niekto opýtal: „Čo robíš?“ Prvý odpovedal: „Opracúvam kameň.“ Druhý: „Robím okno.“ Tretí: „Staviam katedrálu.“ Všetci traja robili to isté a predsa to nebolo to isté. Medzi prvým a posledným je priepastný rozdiel. Aj v úmysle, aj v postoji, aj v nasadení a aj vo výslednom pocite z práce. Podobne to môžeme vidieť aj v našom živote. Písať s dieťaťom diktát: môže byť nezmyselná činnosť, ktorú musím urobiť, lebo sa to musí naučiť, aby nedostal päťku. Keby sa to naučil sám, nestratil by som množstvo času a mohol by som sa svojmu dieťaťu venovať aj inak. Rád by som si s ním sadol, porozprával, sprostredkoval mu zážitok, ktorý je dôležitý. Namiesto toho tu strácam čas a bojujem s ním. Alebo to môže byť poskytovanie vzdelania. Učím sa s ním, aby bol vzdelaný. Alebo to môže byť príprava na spásu. Som tu a učím sa s ním, lebo mu chcem pomôcť na ceste spásy. A k tomu treba rásť v čnostiach. Jednou z nich je aj trpezlivosť. On rastie ak sa učí nezmyselné ypsilony, ja rastiem, ak tu s ním trpezlivo sedím. Nemusím túžiť po tom, aby sme s učením čím skôr skončili a konečne by som mal naňho čas, už s ním sedím a už mám preňho čas. Inak otázka: nerebelujú deti proti učeniu preto, lebo vedia, že potom si k nim rodič sadne a budú spolu? Rodič je s dieťaťom tri hodiny, kým sa látku naučí a pritom hromží, prečo sa nenaučí sám, ako lepšie by sa dal využiť ten čas. No keby sa dieťa naučilo učivo samé a za pol hodinu, malo by pozornosť rodiča len pre seba pri inej činnosti celé tri hodiny?

Viem, nie je ľahké takto sa motivovať a stále mať na mysli ten hlbší zmysel, pre ktorý konám. To ani nie je potrebné. Aby bol skutok záslužný, nepotrebujem aktuálny úmysel, čiže taký, ktorý si pri danej činnosti uvedomujem. Stačí virtuálny. Totiž taký, ktorý si vzbudím, občas si naň spomeniem, pri vykonávaní činnosti naň nutne nemyslím, no predsa ma ovplyvňuje. Takto sa úmysel stane habitusom – oblečením. To je moja identita, to je moje presvedčenie, v duchu ktorého konám. Preto jedna z ciest ako žiť vo svete a mať duchovný život, je nadobúdanie takýchto habitusov – oblečení. Učiť sa dať každodennej činnosti hlbší zmysel tým, že si uvedomujem ako mi pomáha na ceste ku spáse.

Ktoré sú tie činnosti, ktoré vykonávam každý deň?

Aký hlbší zmysel by som im vedel dať?

Čo by mi mohlo pomôcť pripomenúť si ten hlbší zmysel?