Krása a dobro

18. katechéza november 2018

          Už nejaký ten čas uvažujeme nad tým, ako žiť svoju vieru v každodennom živote. Na minulej katechéze sme mali možnosť žasnúť nad tým ako je naše prvé a najzákladnejšie poslanie – plodiť sa a množiť sa prepojené s rastom a rozmnožovaním Božieho slova. Duchovný život teda nie je nič odtrhnuté od každodennej reality, ale práve naopak, veľmi hlboko s ňou spojené. Poďme dnes pokročiť v týchto úvahách.

          Povedali sme si, že úmysel dáva skutku hodnotu. Keď si vzbudím úmysel, pre čo chcem žiť, za koho chcem daný skutok obedovať, z lásky k Ježišovi chcem danú ťažkosť znášať, tak týmto úmyslom dávam aj tej najnezmyselnejšiemu a najmonotónnejšej úlohe zmysel. Zároveň sa skutok stáva záslužným. Preto sa odporúča každé ráno tráviť aspoň krátky čas v modlitbe, kde si premyslím deň, všetko čo ma čaká a dopredu to odovzdám Pánovi. Poviem áno na všetko čo deň prinesie a vzbudím úmysel, za čo to chcem obetovať. Napríklad: „Pane dnes ma čaká ťažký deň, čaká ma stretnutie s touto osobou. Vieš, že vždy som potom nervózny a nadávam. Prosím ťa daj síl, pomôž zachovať si vnútorný pokoj, chcem to celé obetovať za moje deti“. Večer si potom spytujem svedomie. Položím si otázku ako som danú situáciu prežil. Ak som to zvládol poďakujem: „Jéé. Pane, vďaka, že si bol so mnou, vďaka, že si pomohol a nedovolil si, aby som stratil pokoj“. Ak som to nezvládol poviem: No žiaľ nebolo to najlepšie, no nevadí, najbližšie to skúsim opäť. Teraz prosím o tvoje odpustenie“.

          Toto si nevyžaduje žiaden extra čas. Modlitba často nie je o čase, ale o pozornosti. Je to o úsilí. O tom, že sa chcem na chvíľu stíšiť a uvedomiť si veci. Často sa vyhovárame, že nemáme čas. Lenže koľko času trvá takéto jednoduché odovzdanie, alebo vzbudenie úmyslu? Dokonca sa to dá urobiť ešte jednoduchšie. Stačí povedať: „Všetko pre teba, najsvätejšie srdce Ježišovo“. Samozrejme treba dávať pozor, aby to nebola fráza, ktorá sa automaticky opakuje, ale aby to bolo vyslovené s vedomím a s vnútorným súhlasom – takto chcem konať.

          Je to jednoduché a nevyžaduje si to veľa času. Prečo je to potom také ťažké, prečo sa nám do toho nechce? Nuž, tu sme pri koreni problému. My sa často snažíme veci pochopiť a nájsť nejaké riešenie. Lenže my vieme čo máme robiť. To čo nám často chýba nie je poznanie, ale motivácia. Máme dve mohutnosti, ktoré ovplyvňujú náš skutok a na ktorých vieme pracovať – rozum a vôľu. Rozum nie je až taký problém priviesť na správnu cestu, lenže spoznaná pravda ešte nemotivuje našu vôľu. Hovorí o tom aj svätý Pavol v liste Rimanom: „chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem“ (Rim 7, 18-19). Čo teda motivuje vôľu? Čo nám dáva silu konať to čo konať máme? Sú nimi krása a dobro. To sú dve mohutnosti, ktoré dodávajú životu chuť. Pravda by sa dala prirovnať obsahu stravy – zdravá výživa, obsahujúca množstvo bielkovín, málo cukrov, veľa vláknin, vitamínov a podobne. No zbytočne je niečo zdravé, ak to nie je očiam lákavé a chutné, nebudem potom túžiť. Radšej si dám ten nezdravý hamburger.

          Množstvo konvertitov svedčí, že už dávno poznali katolícke učenie, predsa sa ich život nemenil. Zmena nastala až keď bolo ich srdce uchvátené krásou, alebo skúsili opravdivé dobro. Preto ak chceme duchovne rásť, potrebujeme pracovať na týchto dvoch mohutnostiach. Všimnime si ako napriek uponáhľanému svetu, kde nám často stačí aby veci fungovali a vôbec nás nezaujíma či sú morálne dobré, alebo krásne, predsa ako túžime po dobre a kráse. Móda, vizáž, dizajn, výhľad z okna, ako sú tieto veci pre nás dôležité a rozhodujú o tom, či si niečo kúpime, alebo nie. Presne na tomto funguje reklama. Vidíme na obale krásnu jahodu a hneď si džús vo vedomí toho, že kupujeme niečo zdravé a prírodné kladieme do košíka. Aj keď si na obale prečítame, že podiel ovocnej šťavy sú 3 percentá, táto informácia nepreváži nad vnemom krásy a dobra, ktorú v nás evokuje obal.

          Minulú katechézu som sa Vám znažil odovzdať úžasné poznanie, ktoré som nadobudol na jednom kurze: V skutkoch 12,24 – Božie slovo rástlo a rozmnožovalo sa, sú použité tie isté slová ako v knihe Genezis 1,28 Ploďte a množte sa. Keď som túto pravdu počul nesmierne ma oslovila a priviedla k úžasu. Potom som si povedal, že to bude dobrá téma na katechézu. Snažil som sa to teda odovzdať. Lenže po prečítaní textu som bol sklamaný, lebo mňa samého to neoslovovalo a hneď som si spomenul, že niektorí môžu reagovať – no a čo tým chce autor povedať? Práve tu v tomto bode je rozdieľ. Tam som danú pravdu zavnímal srdcom, myšlienka ma priviedla k úžasú, zastavil som sa a nechal tú pravdu na seba pôsobiť. Pri opätovnom prečítaní katechézy, som rýchlo prechádzal slová za sebou, či som sa vyjadril zrozumiteľne a v časovom strese som iba rozumom vnímal obsah.

          Minulú nedeľu sa v našom kostole vysluhovala sviatosť birmovania. Napriek všetkým rušivým elementom, spôsobených ľuďmi čo veľa nevedia o oslave Boha, to bola slávnosť, ktoré naplnila pokojom a povzniesla ducha. Prečo? Ja osobne som si ešte niekoľko dní spieval piesne, ktoré spieval počas slávnosti zbor. Taktiež krása liturgického priestoru, asistencia, všetko to hovorí o sláve Boha.

          Podobne to platí o dobre. Ľudia si nezapamätajú čo sme im povedali, ale zapamätajú si ako sa v našej prítomnosti cítili.

          Krása a dobro sú základné vlastnosti Boha. Čím viac objavujeme krásu a dobro vo svete a čím viac ju tam prinášame, tým viac otvárame seba a našich blížnich stretnutiu sa s Bohom.

          Otázky:

          Nad čím som naposledy žasol?

          Nachádzam si čas na obdivovanie niečoho čo je krásne?

          Čo by som mohol urobiť, pre skrášľenie svojho okolia?

          Ako by som mohol prispieť k skrášľeniu liturgie?

          Dalo by sa nám doma vytvoriť nejaké miesto, ktoré pozýva k modlitbe? Zaväsiť obraz, zapáliť sviečku, pustiť hudbu?

          Čo by mi pomohlo lepšie vnímať dobro prítomné vo svete?

          Čo by sa dalo urobiť, aby sa ľudia v mojej prítomnosti cítili dobre?