Umenie žasnúť

19. katechéza november 2018

            Naša posledná katechéza končila zdanlivo jednoduchou radou, kde som poukázal na dve základné charakteristiky Boha – krása a dobro a pozval som Vás ich objavovať. Lebo práve krása a dobro dokážu motivovať človeka. Je to také jednoduché a predsa sa môžu objaviť ťažkosti a námietky ako sa to nedá. Každý z nás by ich vedel menovať veľmi veľa – no veď túžim mať krásne uprataný byt, ale keď prídu deti..., aj by som tam dala kvety, ale..., ísť do prírody, vyvetrať hlavu, nadýchať sa čerstvého vzduchu, sedieť a pozerať západ slnka, ... Výborný nápad! Ale kedy si na to nájsť čas? Vybrať sa niekde, oddýchnuť si, ale cesta domov - zápchy, nervozita únava... Aj sa snažím byť dobrý na ľudí, chvíľu sa mi to darí, ale potom neviem čo sa stane a... Chcem, aby sa ľudia mohli na mojom správaní povzbudiť, ale často som skôr na pohoršenie... Áno, sú to všetko objektívne prekážky, ktoré nám bránia zažiť niečo krásne a dobré.

            Netreba sa tomu ale čudovať. Práve tieto prekážky dokazujú, že v kráse a pravde možno nájsť Boha. Nepriateľ našej spásy chce totiž urobiť všetko preto, aby nám sťažil cestu k Bohu.

            Ako sa ale k týmto ťažkostiam postaviť? Nechať sa znechutiť? Veď po záblesku nádeje zažívame ďalší neúspech... Skúsme sa pozrieť ako túto situáciu riešili svätí. Jacques Philippe vo svojej knihe Vnútorná sloboda opisuje svoju skúsenosť z návštevy Karmelu v Lisieux. Píše, ako s dojatím a radosťou spoznával miesta, kde svätá Terezka žila. Ošetrovňu, klauzúru, práčovňu, záhradu, každé miesto, ktoré poznal z Terezkiných spomienok, ktoré uvádza v Príbehu jednej duše. No prekvapila ho jedna vec. Tie priestory boli oveľa menšie, než si ich predstavoval. Hovorí: „tento nevýznamný fakt – stiesnenosť priestorov, kde svätica žila – ma priviedol k hlbokému zamysleniu. Uvedomil som si, že svätá Terezka žila vo svete, ktorý bol z ľudského pohľadu veľmi stiesnený: malý provinčný Karmel s banálnou architektúrou, minimálna záhradka, malá komunita rehoľníčok, ktorých výchova, vzdelanie i spôsoby boli často nedostatočné, podnebie, kde slnko nijako neprevláda. A v tom kláštore žila taký krátky život: desať rokov! Pritom práve tento paradox ma zarazil, keď čítame Terezkine spisy, vôbec nemáme dojem, že jej život by sa odohrával v stiesnenom svete, práve naopak“.

            Poznáme známe prirovnanie. Keď pozeráme na pohár, ktorý je do polovice naplnený vodou, tak si môžeme povedať, že pohár je poloprázdny, alebo, že je napoly plný. Môžeme vychádzať z ideálu, aké by to malo byť a byť nahnevaní, že to tak nie je, alebo vychádzať z reality a tešiť sa každému momentu, ktorý je lepší, krajší ako predchádzajúci.

            Naše očakávania sú veľmi nebezpečné. Totiž oni spočívajú v tom, že čakáme, na vonkajšiu zmenu – okolnosti, ľudia sa musia zmeniť a bude dobre. Čakáme, kedy konečne skončí pracovný čas, kedy konečne dobudujú diaľnicu, kedy vyrastú deti, kedy si niekoho nájdem, kedy si manžel/manželka uvedomí, že dané správanie mi lezie na nervy... Šťastie očakávame od zmenených okolností. Lenže takto sa šťastie nájsť nedá. Je to len cesta do zúfalstva, alebo do úniku. Teraz to nejako vydržím, a potom, na tej dovolenke, cez ten víkend, na tých ducháčoch... Lenže dovolenka nie je podľa očakávania, cez víkend deti ochorejú, na ducháčoch furt niekto trieska na chodbe dverami...

            Teda ani krása a dobro sa nehľadajú v ideáli, ale v každodennej realite. Niekedy sa stačí zastaviť a začať si všímať drobnosti okolo seba. Človek s otvorenými očami, ktorý sa vie zastaviť a stíšiť, dokáže žasnúť. Ako vlastne funguje ruka? Zahľaď sa na osobu, ktorá ovláda strojopis, ktorá hrá na klavíri, ktorá ovláda nejakú zručnosť. Ako funguje reč? Jazyk a ústa nepatrne menia prúdenie vzduchu v ústach a je z toho nekonečné množstvo slov, jazykov... Niekto sa na mňa usmeje, všimne si ma, dá prednosť, prihovorí sa...

            V tomto smere sa máme čo učiť od detí. Oni nechávajú príbeh na seba pôsobiť. Opakovane počúvajú to isté a stále je to pre nich očarujúce, lebo sa stávajú súčasťou deja. Toto je základ meditácie. Nechať sa vtiahnuť do deja, nechať sa ním osloviť a ostať v nemom úžase. Treba sa k tomu oslobodiť od nášho prílišného racionalizmu (rozmýšľanie o tom, či je to normálne, čo si o mne pomyslia a pod.) a funkcionalizmu (hľadieť len na to ako veci fungujú, alebo načo sú dobré). Opäť sa započúvajme do slov Jacquesa Philippa: „Terezka žije so šírym horizontom, v horizonte nekonečného Božieho milosrdenstva a v bezhraničnej túžbe milovať. Cíti sa ako kráľovná, ktorej leží pri nohách celý svet, lebo môže od Boha všetko dosiahnuť a prostredníctvom lásky sa preniesť do všetkých kútov sveta, kde misionár potrebuje jej modlitbu a obety.“

  • Čo ma v poslednej dobe ubíja?
  • Ako by so v tom mohol uplatniť pohľad svätej Terezky?
  • Čo ma najviac brzdí v tom, aby som žasol?
  • Na akú vec vo svojom živote by som sa mohol pozrieť z krajšej stránky?
  • O akom ideáli snívam? Ako ma to obmedzuje v prijímaní reality?