Život v súlade s pravdou

20. katechéza november 2018

            Poukázali sme na to, že krása a dobro sú základné vlastnosti Boha a preto práve v tom čo je krásne a dobré môžeme objaviť Boha. Lenže možno stavať stretnutie s Bohom na niečom tak subjektívnom ako je krása a dobro? Veď každému sa páči niečo iné a každý považuje za dobré niečo iné. Áno, je pravda, že vo vnímaní krásy a dobra je množstvo subjektívneho a nemusí to byť hneď niečo zlé. No treba si uvedomiť, že krásne nie je nutne to, čo ma očarí a dobré nie je nutne to, čo je príjemné. Ak v tomto nemáme jasno, ľahko sa dáme oklamať a pôjdeme za niečím, čo je len zdanie.     

            Vysvetlime si to na príklade. Poznáme päť jazykov lásky. Každý z nás je citlivý na iný jazyk lásky. Niekto je rád, ak sa mu láska prejavuje slovami uznania, uistenia. Iný reaguje na pozornosť, na čas strávený spolu. Nepotrebuje nič, iba to, aby ten druhý bol s ním a počúval ho. Ďalší je citlivý na darčeky, tie mu ukazujú, že druhá osoba naňho myslela, aj keď neboli spolu. Potom sú tí, čo sa cítia byť milovaní pri fyzickom kontakte. Dotyky hovoria hlasnejšie ako slová. No a napokon sú tí, čo sú pozorní na drobné skutky služby – otvorím dvere, vynesiem odpad, uvarím obľúbené jedlo. Spravím niečo, čo vybočuje z bežného rámca. Tu je každý z nás jedinečný a ak chceme vyjadriť lásku, je dôležité vyjadriť ju tým jazykom, ktorým hovorí ten druhý. Nestačí, že ja rád sedím doma a počúvam, ak ten druhý hovorí jazykom služby. Vtedy treba vstať a niečo urobiť. Tak isto nestačí neustále robiť okolo domu a skrášľovať ho, keď ten druhý túži po vypočutí, pozornosti, po čase strávenom spoločne.

            To, akým jazykom hovorí ten druhý, je úplne subjektívne. No každý z týchto jazykov je sám osebe pravdivý a preto aj dobrý a krásny. Zlo vkĺzne vtedy, keď jazyk prestáva byť vyjadrením skutočnosti. Hovorím síce daným jazykom, ale nie z lásky. Hovorím ním preto, lebo chcem manipulovať. Viem na aký jazyk je dotyčná osoba citlivá, tak ním hovorím, aby som získal to, čo chcem. Tu už nemožno hovoriť o láske, toto je už sebaláska. No a práve tu je jedna z najťažších úloh nášho života. Učiť sa rozlíšiť medzi milujem ŤA a milujem SA. Je v tom rozdiel iba jedno písmeno. Vyzerá to teda veľmi podobne a preto nie je ľahké medzi tým rozlišovať. Preto treba krásu a dobro neustále konfrontovať s pravdou.

            Táto konfrontácia pomáha rozlišovať v mnohých situáciách. Poznáme Boží zákon. Teoreticky vieme zadefinovať čo je a čo nie je ťažký hriech. No každodenný život prináša množstvo zložitých situácií, kedy nie je ľahké rozlíšiť, čo je správne. Sú situácie, kedy nie je možné žiť ideál. Čo vtedy? Tu veľmi pomáha práve toto kritérium. Snažiť sa byť pravdivý. Nesnažiť sa za každú cenu zachovať vonkajší zákon, ale priznať si – nezvládam to. Naháňa nám to síce strach – ale veď je to hriech! No čo je pre rodiča lepšie? Ak dieťa príde a pravdivo prizná, že niečo nevie, nezvláda, pokazilo, alebo to, že sa všemožne snaží, trápi a potom zakrýva? Keď rodič vidí, že jeho dieťa má s niečím problém a pýta sa: „Čo ti je? Čo ťa trápi?“ Aká je tá najbolestnejšia odpoveď? „Nič, všetko je v poriadku...“ Rodič chce pomôcť, uľahčiť, vypočuť, pochopiť, ale nemôže, lebo nemá čo. Pravda je popretá – nič mi nie je. Toto je to farizejstvo, do ktorého upadáme ak len mechanicky, navonok plníme príkazy, lebo tak sa to musí. Táto situácia nás viac vzďaľuje od Boha ako hriech, ktorý spáchame zo slabosti. Tam sme aspoň pravdiví a prijímame pravdu o sebe – som slabý. Vtedy nám môže Boh pomôcť. Je nádej na zmenu a preto je tá situácia lepšia.

            Podobne môže súlad s pravdou pomôcť aj pri rozlišovaní v ťažkých dilemách, čo robiť. Zlý sa nás snaží dostať do rozpoltenia. Niekedy ako jediné riešenie predstaví kompromis s nejakým hriechom. Kríza v manželstve: manželia ostávajú spolu kvôli deťom, ale inak je tam citový chlad. Po čase si jedna, alebo aj obe stránky nájdu známosť a začnú s nimi žiť. Obaja to berú ako útek z reality, ktorá je ničivá a nedokážu ju žiť. Rozviesť sa nechcú, lebo nechcú ublížiť deťom, spolu vychádzať nevedia, iba sa zraňujú a obaja túžia niekde po prijatí, pochopení. Ten nový vzťah nemusí byť nutne o pôžitku. On je o nachádzaní toho, čo nedostávajú doma. A takto dokážu dlhé roky fungovať. A nevedia čo je lepšie kade sa pohnúť. Sedia na dvoch stoličkách, bez rozhodnutia, lebo obe sa zdajú ťažké. Riešenie je prijať pravdu – náš vzťah sa rozpadol a nemám moc to zmeniť, alebo prijať pravdu, toto riešenie krízy je nesprávne a preto zabojujem. Obe riešenia sú lepšie ako žiť v dvoch svetoch ktoré sú nezlučiteľné. Žiaľ, existujú aj kňazi, ktorí takto fungujú. Majú radi svoje kňazstvo, chcú slúžiť, nechcú opustiť službu, sklamať veriacich, no na druhej strane zamotali sa do vzťahu, s ktorým nedokážu skončiť. Čo teraz? Podobná situácia nastáva aj v časoch prenasledovania, kedy niektorí začnú s režimom spolupracovať, lebo takto získajú nejakú pozíciu, vďaka ktorej môžu potom pomáhať iným a robiť dobre. A podobné, možno nie až tak vážne situácie môžu vzniknúť aj v živote každého z nás. Uzavrieme nejaký kompromis s hriechom: veď inak sa to nedá a ospravedlníme sa nejakým dobrom, ktoré z toho plynie.

            Je to zaujímavé, že väčšinou, keď sa dostaneme do takejto situácie, prestanú pokušenia. Kňaz žijúci v opísanej situácii, nemá bežné kňazské krízy. Väčšina civilných manželstiev rozvedených ľudí je usporiadaná, harmonická, šťastná. Ťažko povedať prečo. Napáda mi jediná odpoveď. Načo by v takejto situácii zlý pokúšal, keď sa už aj tak žijeme v stave, ktorý protirečí Božiemu plánu?

            Preto sa nestačí uspokojovať s tým, že je to príjemné a krásne. Treba sa pýtať – je to aj pravdivé? Pravdivé je to, čo je v súlade s prirodzenosťou človeka. A hľadať, ako sa dá k tej pravde dopracovať. Často je to dlhá a náročná cesta. No dôležité je, aby sme ňou kráčali a nie to, kedy dôjdeme do cieľa.

            Inak, toto kritérium je veľmi dobre použiteľné aj pri posúdení toho, čo je a čo nie je umelecké dielo. Každé umelecké dielo musí odrážať pravdu. Inak je to gýč. Nuž a gýčov aj v náboženstve máme, žiaľ, viac ako dosť – sošky, obrázky, piesne...

            A na záver, toto kritérium sa dá použiť aj na posúdení krásy ženy. Žena je krásna, ak je pravdivá. Oblečenie, doplnky, make up, ktoré sú v súlade s pravdou o žene, zvýrazňujú a podčiarkujú jej krásu. Tie, ktoré idú proti pravde, ženu ponižujú. Preto je krásna aj starenka.

                 

  • Viem čo sa páči druhému? Nezneužívam to?
  • Nemanipulujem, aby som dosiahol svoj cieľ?
  • Nežijem v nejakej oblasti rozpolteným životom?
  • Ktoré skutky konám len preto, lebo musím?
  • Mám odvahu priznať sa, že niečo nezvládam, radšej pripustiť pád a prosiť o Božie milosrdenstvo, ako sa farizejsky tváriť, že to zvládnem?
  • Cvičím svoju schopnosť rozlišovať medzi gýčom a umeleckým dielom?
  • Čo obdivujem na žene?
  • Čo chcem, aby muži na mne obdivovali?