Dan 12, 1-3; Hebr 10, 11-14. 18; Mk 13, 24-32

Drahí bratia a sestry,

            stojíme pred témou, ktorá naháňa strach. No nie to je jej cieľ. Kristus nás chce pozvať brať veci vážne. Pred tým ako sa nad úryvkom z evanjelia zamyslíme, poďme si vysvetliť niektoré skutočnosti. V týchto tzv. eschatologických rečiach – reči, ktoré sa týkajú posledných vecí - sa hovorí o príchode Božieho kráľovstva. Ježiš nás v tejto súvislosti upozorňuje: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: „Aha, tu je!“ alebo: „Tamto je!“, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“ (Lk 17,20-21). Inde Ježiš hovorí, že Božie kráľovstvo je ako semeno zasiate do zeme, ktoré rastie bez ohľadu na to, či si to hospodár uvedomuje alebo nie (pozri Mk 4, 26-29). V prípade príchodu Božieho kráľovstva sa teda s určitosťou dajú identifikovať len dva momenty – sejba a žatva. Medzi tým prebieha rast a dozrievanie. Presne tieto dva momenty vidieť v živote Krista. Kristova smrť a zmŕtvychvstanie. To je sejba. Pšeničné zrno, ktoré odumrelo, aby prinieslo úrodu. Potom je tu druhý Kristov príchod, to je žatva.

            Kristus pri vo svojich eschatologických rečiach hovorí o oboch skutočnostiach - o sejbe a aj o žatve, preto je prítomný ten zdanlivý protiklad. Hovorí o sejbe – svojej smrti a zmŕtvychvstaní, kde začína jeho kráľovstvo a potom hovorí o svojom druhom príchode, o žatve, kde nastane zavŕšenie. Preto spomína, na jednej strane, že sa nepominie toto pokolenie a na strane druhej, že o tom dni nikto nevie. My žijeme medzi týmito dvoma momentami. Žijeme v dobe, kedy Božie kráľovstvo prichádza, už je tu, ale ešte nie je v plnosti. Toľko k vysvetleniu protirečení.

            Poďme teraz k otázkam, ktoré je dobré si položiť. Prvá je: Beriem Kristov druhý príchod vážne? Nežijem tak, ako keby som tu mal byť večne? Alebo tak, ako keby som sa za svoj život nemusel nikomu zodpovedať? Mimoriadne dôležité otázky. Množstvo svätcov často rozjímalo o smrti. Alebo spávali v truhle, alebo mali ako motto Memento Mori – pamätaj na smrť. Nie je to niečo morbídne, čo nám bráni tešiť sa zo života? Veď sme mladí, máme život pred sebou, prečo myslieť na koniec? Lenže myslieť na smrť neznamená myslieť na koniec, ale myslieť na pokračovanie. Myslieť na nový začiatok, uvedomiť si, že tu som len do času a podľa toho, ako prežijem tých pár krátkych rokov tu na zemi, závisí celá moja večnosť. Brať Kristov príchod vážne znamená uvedomovať si, že tu som len do času a moja skutočná vlasť je v nebi.

            Položme si teraz druhú otázku. V čo skladám svoju dôveru? Čomu dôverujem? Totiž, často sa stáva, že robíme množstvo pekných vecí, aj sa modlíme, aj prijímame sviatosti, ale bez Krista. Robíme krásne a „zbožné“ veci, ale Krista k tomu nepotrebujeme. Hovorím o tých prípadoch, kedy je dôraz kladený na vonkajší skutok a nie na Krista. Kedy sa z nástroja stáva cieľ. Pomodlil som sa, ale nebol to rozhovor s Kristom. Bol som na spovedi, ale nebolo to zmierenie sa s Kristom. Bol som na omši, ale nebola to oslava Krista. Často sa, napríklad, ľudia pýtajú na dobré spovedné zrkadlo. Chcú nejakú pomôcku, vďaka ktorej môžu objaviť svoj hriech. No pritom sa nepýtajú Krista. Nesnažia sa postaviť do jeho prítomnosti a pozrieť sa na svoj život jeho očami. Stačí im nástroj, ale ten nech je dobrý, lebo chcú byť dokonalí. Dokonalí z vlastných síl vďaka nástroju a nie vďaka Kristovi.

            Aby sme lepšie vnímali čo chcem povedať, vráťme sa k minulotýždňovému evanjeliu. Čítali sme Lk 17,11-19 – uzdravenie desiatich malomocných, kedy sa iba jeden vrátil, aby sa poďakoval. Všimnime si niekoľko zaujímavých momentov. Malomocní z diaľky kričia na Ježiša, aby ich uzdravil. On ich pošle preč so slovami, aby sa išli ukázať kňazom. Posiela ich do Jeruzalema, kde majú zakázané ísť. Uschopňuje ich ísť tam, kde je chrám, kde je Božia prítomnosť napriek tomu, že sú nečistí. Tu kráčajú s Kristom. Berú istotu z Jeho slov a vykročia, napriek tomu, že ešte nie sú očistení. Cestou sa očistia. Uzdravenie sa deje cestou za Bohom. Keď si to všimnú, pokračujú ďalej. Iba jeden sa rozhodne obrátiť sa. Zdanlivo poruší Ježišov príkaz – Choďte sa ukázať kňazom. On nepokračuje v ceste, ale ide späť k Ježišovi. Lenže on neporušil Ježišov príkaz. On sa iba vracia k Ježišovi, aby išiel spolu s ním. Ježiš má totiž taktiež namierené do Jeruzalema. Ostatní sa nevracajú. Oni Ho už nepotrebujú, veď sú uzdravení a vedia prísť pred Božiu tvár do Jeruzalema aj bez Krista. Preto sa potom stalo, že v Jeruzaleme bolo množstvo kňazov, pútnikov, nábožných židov, ale veľmi málo tých, čo tam stretli Boha. Iba jeden z malomocných si uvedomil, že medzičasom Ježiša opustil, a preto sa vracia, aby opäť kráčal spolu s ním.

            Toto je riziko, ktoré hrozí nám všetkým. Kým sme na začiatku, tak si dávame pozor a snažíme sa neustále prichádzať ku Kristovi. No keď príde skúsenosť, prax, úspech, už sa nám nezdá tak potrebné vrátiť sa k Nemu. Už len robíme to, čo považujeme za správne a môžeme byť pri tom úplne ďaleko. Spoliehame sa na svoje schopnosti, skúsenosti, danosti, ale už nie na Krista. Prijmime preto dnešné pozvanie Krista a zamyslime sa: Keby dnes požiadali o moju dušu, aký by bol môj osud?