Dan 7, 13-14; Zjv 1, 5-8; Jn 18, 33b-37

Drahí bratia a sestry,

            dnes, na slávnosť Krista Kráľa, vidíme Krista, ktorý prvý krát prijíma kráľovský titul. No nedeje sa to v čase, keď ho kráľom chcú urobiť ľudia, ale v čase, keď naňho kričia ukrižuj ho. Prijíma tento titul pred Pilátom. Chce tým vylúčiť každú pochybnosť o povahe svojho kráľovstva. Jeho kráľovstvo je iné ako si myslíme. Ale aké je? Aký je to kráľ, čo nemá moc? Alebo ju má? Keď sa lepšie zamyslíme, je to len o uhle pohľadu. Poďme sa na to pozrieť.

            Ľudský pohľad: Na Ježiša sa priam až poľuje. Jeho nepriatelia naňho číhajú, kedy by ho mohli podchytiť v reči, kedy by ho mohli zajať. Jediná jeho záchrana je dav, ktorý ho má za proroka a jeho nepriatelia sa boja niečo urobiť, lebo sa boja davu. Ježiš má teda ťažkú úlohu. Nesmie urobiť chybu. Nesmie dať zámienku na to, aby mohol byť obvinený. Nesmie stratiť priazeň davu. Nesmie sa ukazovať v Jeruzaleme bez prítomnosti davu. Večer sa musí vzdialiť na neznáme miesto. No a musí dávať pozor na svojich spolupracovníkov, dôverníkov, aby nebol medzi nimi zradca. Pomerne úspešne sa mu to aj darí. Tri roky odoláva, uniká. No žiť v takomto napätí nie je vôbec jednoduché. Ustavičný strach, podozrievanie, dávať na všetko pozor. Časom to môže zomlieť človeka. Ježiš potom začne až príliš riskovať. Ide do Jeruzalema, aj tu sa mu darí, ale žiaľ, nezvládol výber svojich spolupracovníkov. Zradca sa našiel a tým jeho kariéra skončila...

            Poďme sa ale na tú istú udalosť pozrieť očami Boha. Ježiša sa snažia od začiatku chytiť. Prvé ohrozenie jeho života je hneď na začiatku jeho verejného účinkovania, v Nazarete, kde sa v synagóge dostáva do konfliktu so svojimi, lebo im vyčíta, že proroka si uctia všade, len nie vo svojej vlasti. Končí to tým, že ho vyženú za mesto a chcú zhodiť z vrchu, na ktorom je mesto postavené. No Ježiš jednoducho prejde medzi nimi a odíde (pozri Lk 4,16-30). Podobne sa u Jána niekoľkokrát spomína, že ho chceli zajať, ale nik nepoložil naňho ruky, lebo ešte neprišla jeho hodina (pozri Jn 7,30; Jn 8,20). Naopak, 13. kapitola u sv. Jána - rozprávanie o poslednej večeri – začína jasným poukázaním na to, že už tá hodina prišla: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. ... Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza...“ Tesne pred svojou smrťou Ježiš viackrát upozorňuje svojich apoštolov, čo sa stane. Jasne im hovorí, že odchádza a je pre nich lepšie ak teraz odíde. Keď ho prídu zajať, tak sa ich opýta: Koho hľadáte? A všetci padnú na zem (pozri Jn 18,6). Tieto verše dávajú tušiť, že sa nič nedeje náhodne. A napriek tomu, že to tak nevyzerá, Boh má všetko pevne v rukách. Ježiš si je taktiež plne vedomý toho, čo ho čaká a slobodne si to volí.

            To sa v opise umučenia len potvrdzuje. Keď sa Židom naskytne príležitosť zajať Ježiša, tak sa chopia príležitosti a chcú vec rýchlo vybaviť. No toto náhlenie spôsobí, že sa naplnia slová Písma. Zomiera v čase, keď sa v chráme obetuje veľkonočný baránok. Tým sa On stáva veľkonočným baránkom. Tak ho zbičujú, že sa Rimania boja, aby nezomrel skôr ako ho ukrižujú. Lenže toto mučenie spôsobuje, že na kríži pomerne rýchlo zomiera, a preto mu netreba zlomiť kosti, aby sa už nenadychoval, iba mu prebodnú bok. A tak sa stáva bezchybným baránkom, ktorému sa nezlomila kosť a pozreli sa na toho, koho prebodli. Jeho pozbavenie všetkej dôstojnosti tým, že ho ukrižovali nahého umožňuje, aby sa naplnilo ďalšie proroctvo zo Starého zákona: „delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós“ (pozri 22. Žalm). Ježišov výkrik: „Bože môj, Bože môj prečo si ma opustil?“ nie je výkrikom zúfalstva, ale odvolaním sa práve na tento žalm, ktorý začína týmito slovami a kde je dopredu opísané celé jeho utrpenie.

Ježiš je teda kráľom: od začiatku až do konca je pánom situácie a nič sa nedeje bez jeho vedomia a súhlasu. Ľudské kráľovstvá sú veľmi nestabilné, lebo kráľ nikdy nevie, kedy má ešte moc v rukách, kedy on riadi okolnosti a kedy okolnosti riadia jeho. Preto sa kráľ snaží svojou autoritou budiť aspoň dojem, že je nad vecou. Ježiš je nad vecou do takej miery, že nepotrebuje žiadnu silu, aby svoje kráľovstvo dokazoval. On nemusí nikomu nič dokazovať. On má plnú moc.

            Poďme sa teraz pozrieť na svoj vlastný život. Je v Božích rukách, alebo nie? Pri pokuse udržať si ho vo vlastných rukách, vidíme ako sú pravdivé Ježišove slová: Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho (Mt16,25). Stojíme teda pred otázkou: Budem dôverovať Bohu a odovzdám mu svoj život a uverím, že on má moc spasiť ma, alebo si ho budem riadiť sám?

            Aby sme mali odvahu urobiť krok dôvery, potrebujeme skúsenosť. A Boh nám ju je ochotný poskytnúť. Skúsme sa aspoň v malých veciach spoľahnúť naňho. Alebo sa skúsme pozrieť späť na niektoré udalosti svojho života a uvažovať, ako to dopadlo, keď sme sa spoliehali na seba a ako to dopadlo vtedy, keď sme sa spoľahli na Boha. Ja osobne si uvedomujem koľkokrát som bol kŕčovitý a snažil sa mať všetko vo vlastných rukách, aby daná katechéza, prednáška dobre dopadla a stálo to obrovské množstvo energie a výsledkom boli nervy, podráždenosť, únava, hnev, nespokojnosť a pod. Na druhej strane, koľkokrát ma už Pán zavolal do situácií, ktoré ma presahovali, kedy som už bol vyčerpaný a vôbec sa necítil schopný a pripravený do toho ísť. No nebola možnosť cúvnuť. A tak mal Boh moc cezo mňa konať. Výsledkom bol úspech, na ktorom som vôbec nepracoval. Skúsme teda a presvedčme sa, aký dobrý je Pán! (por. Žalm 34).