Spoločenstvo ma odhaľuje

Hody - Slávnosť sv. Mikuláša 2018

Drahí bratia a sestry,

                nedávno sa dostal ku mne zaujímavý text, s ktorým by som sa chcel dnes, pri príležitosti oslavy nášho patróna, s vami podeliť. Tento text nádherne vyjadruje potrebu spoločenstva pri duchovnom raste a teda aj potrebu a zmysel existencie farnosti ako spoločenstva spoločenstiev ako rodiny rodín.

„Netreba dlho žiť v Kartúze, aby si človek uvedomil, že tu prekvitajú drobné úbohosti a o nič menej aj biedy ľudskej prirodzenosti, i keď sa každý lojálne snaží smerovať k dokonalosti podľa vzoru Otca. To nie je nič nové. História ukazuje, že kroniky starých kartuziánov alebo anály rádu sú odrazom komunít, v ktorých sú osoby veľkej svätosti , či vznešenosti naozaj zriedkavým javom. Život väčšiny kartuziánov sa odohráva v bezvýznamnej šedivosti. Hádky so susedmi, či rôzne udalosti v komunite. .. Môže to byť vôbec inak tvárou v tvár Absolútnu? Nie je to cena, ktorou sa platí za nebezpečné susedstvo s ohňom? S ohňom odkrývajúcim všetky nedostatky, všetky nerovnosti, všetky biedy, ktoré by za iných okolností zostali ukryté v prúde obyčajného okolitého diania. Chcieť čeliť Božiemu svetlu znamená, vedome sa vystaviť skutočnosti, že za jasného dňa vyplávajú na povrch všetky chyby, všetky malosti. Najskôr sa vyjavia iným a potom postupne, ako sa svetlo prečisťuje, ich uvidí aj zainteresovaný človek. Najskôr totiž odkrývame priemernosť iných, až potom našu vlastnú. To je riziko, ktoré na seba berieme vždy, keď mierime vysoko. A keďže máme pocit, že sme stále vzdialenejší od cieľa, trpíme ešte intenzívnejšie.“

Jacques Philip, Keby si poznala dar od Boha, str. 58

                Začiatok úryvku môže pohoršiť. Ale veď sú to kartuziáni! Veď oni by mali byť iní, veď predsa tak by to nemalo byť! Nemalo, ale je. Totiž ani kartuziáni nie sú dokonalí. Aj oni sú na ceste za Pánom a rastú v dokonalosti. My očakávame. Očakávame dokonalosť. Ak sa rozhodneme ísť do kresťanského spoločenstva, tak preto, lebo tam očakávame prijatie, pochopenie, istotu, úprimnosť, priateľstvo, dobro, lásku, pomoc. A sme znechutení, keď zbadáme realitu. Vidíme, že to nie je o nič lepšie ako inde, v iných vzťahoch, z ktorých utekáme. Preto si povieme: načo mi je ďalšie nedokonalé spoločenstvo, veď je len ďalším zdrojom napätia a konfliktov. To nepotrebujem!

                Čo teda môžem očakávať od spoločenstva? Samozrejme, môžem čakať aj istotu a prijatie. Lenže to je ovocie, ktoré sa postupne rodí. Spoločenstvo je na ceste, na ceste rastu. A ten rast začína odhalením. Jacques Philip to opise nesmierne krásne. Oplatí sa k tomu vrátiť: „Nie je to cena, ktorou sa platí za nebezpečné susedstvo s ohňom? S ohňom, odkrývajúcim všetky nedostatky, všetky nerovnosti, všetky biedy, ktoré by za iných okolností zostali ukryté v prúde obyčajného okolitého diania.“ Často počuť pri spovediach: „viete, pán farár, žiaden hriech nemám, s nikým sa nestretávam...“ A práve toto je ten prvý hriech. Ak sa s nikým nestretávam, to neznamená, že nemám hriech, znamená to len toľko, že som sa nepozrel do zrkadla. Totiž, v kontakte s druhými sa ukazuje moje sebectvo, pýcha, neschopnosť prispôsobiť sa, tvrdohlavosť. Keď ma všetci nechajú na pokoji a chodia okolo mňa po špičkách, len aby tá bomba nevybuchla, vtedy skutočne vzniká dojem, že je všetko v poriadku.

                Samozrejme, ani nestačí byť v kontakte s ľuďmi podobného razenia ako som ja. Tak môže opäť vzniknúť sebaklam. Ľudia nahnevaní na spoločného nepriateľa, ľudia nespokojní s tou istou vecou, ľudia podobne zranení môžu vytvoriť zdanlivo krásny súlad. Veď si rozumejú, nehádajú sa a spoločne vystupujú voči spoločnému problému. Ale to je len zdanie. Lebo ľahko sa spája proti niečomu, omnoho ťažšie za niečo.

                Podobne nestačí krásna služba pre spoločenstvo. Aj to môže byť únik. Nedávno som sa stretol s prípadom rodiny, kde je žena nešťastná. Má úžasného muža, aktívneho vo farskom spoločenstve, vzdelaného vo viere, ktorý dokáže argumentovať a presvedčiť. Robí veľa dobrého, len zanedbáva rodinu. Keď som sa ženy opýtal, či sa pokúsila o danom probléme porozprávať s pánom farárom povedala, že áno. No dostala odpoveď: „Ja ho nemôžem odmietnuť, veď čo by som robil bez neho?“ Lenže, čo má robiť tá žena bez svojho manžela? Nestačí teda ani účasť na živote spoločenstva, treba sa usilovať aj v danom spoločenstve žiť podľa Božej vôle. No a Božia vôľa nikdy neprotirečí nášmu prvotnému poslaniu. Samozrejme, môže byť Božia vôľa, aby som niečo obmedzil a prijal aj nejakú obetu na úkor svojich najbližších, ale nijaké vnuknutie nemôže odo mňa požadovať to, čo je proti povinnostiam môjho stavu. Božia vôľa je totiž v súlade so stavovskými povinnosťami, neodvádza od nich, ale naopak uľahčuje ich plnenie.

                Účasť na živote spoločenstva teda odhaľuje našu nedokonalosť a taktiež pomáha uvedomovať si, čo je Božia vôľa. No ani jedna z týchto vecí nám neprináša to, po čom aktuálne túžime: pohodu a dobrý pocit zo seba. Obe veci skôr prinášajú znechutenie, bolesť, úzkosť, pocit stratenosti. Presne to sa objaví, keď sa pozrieme do zrkadla. Ale netreba strácať nádej. Prvý krok smerom za Pánom je vždy spoznanie svojej vlastnej hriešnosti. Vtedy máme tendenciu utiecť a vrátiť sa do povrchnosti a sveta zdania, kde to tak pekne „funguje“. Lenže to nerobme. Namiesto toho sa snažme budovať spoločenstvo so svätými. Ich život svedčí o podobnej skúsenosti. Na ceste za Pánom prežívali presne to isté, až kým nedošli k tomu hlbšiemu pokoju, ktorý nepramení z príjemného pocitu zo seba, ale z vedomia, že plnia Božiu vôľu.

                Dnes, na sviatok sv. Mikuláša, by som chcel vyjadriť svoju radosť a vďačnosť za tie prejavy nášho farského spoločenstva, ktoré napĺňajú tento cieľ. A keďže sv. Mikuláša majú v obľube obzvlášť deti, konkrétne by som spomenul detský čin pomoci, do ktorého sa v rámci eRka zapojili. Boli pohrabať lístie cudzej osobe, napiekli medovníky a ich predajom prispeli na číselník v kostole a spravili adventný kalendár pre choré dieťa. Všetky tieto činy si vyžadujú ochotu vykročiť sám zo seba, opustiť svoje pohodlie, dohodnúť sa na spoločnej veci, spoločnom čase a spolupracovať. A práve to je cesta od sebestrednosti k tomu, aby centrom nášho života bol Boh.