Nebyť ustarostený, ale dávať pozor

22. katechéza december 2018

V minulej katechéze sme mali možnosť sledovať apoštolov Petra a Jána a uvažovať nad ich spôsobom konania – nebudujú ideál, ale žijú každodenný život a využívajú tie príležitosti, ktoré sa im naskytujú. Túto myšlienku je možné aplikovať aj na iné oblasti. Hlavne na oblasť svojej vlastnej ustarostenosti. Totiž, aj toto je oblasť, kde nie je ľahké rozlišovať medzi pravou a nepravou bezstarostnosťou. Dokonca aj v Písme nachádzame povzbudenia k obom. V niektorých situáciách nám Kristus hovorí, aby sme neboli ustarostení, v iných, aby sme dávali pozor.

Je známe, že nás vedia trápiť mnohé veci. Viac nás trápia tie vnútorné ako tie vonkajšie. Sv. František Saleský v tejto súvislosti vo Filotei píše: „Ľudia sa toľko nauvažujú o sebe, o svojich záležitostiach a o ich zmysle a bývajú tým tak popletení, že nevedia, čo by vlastne mali chcieť.“ Prílišná sebaanalýza, vŕtanie sa v sebe, vo svojich zlyhaniach, vo vlastnej hriešnosti, skutočne zabíja človeka. Podobne aj prílišná analýza toho, či sme na správnej ceste. Problém je v tom, že my nikdy nevieme seba samých objektívne posúdiť. Vždy sa hodnotíme podľa toho, aký máme zo seba pocit. Ubíja nás neúspech, tešíme sa z úspechu, kritika nám berie chuť do práce, prázdna chvála nás nerozumne povzbudzuje k tomu, čo nestojí za nič.

Ako teda máme konať? Máme sa starať a bdieť nad svojím životom, alebo sa máme úplne spoľahnúť na Pána a nechať sa viesť životom a neriešiť niektoré otázky? Máme sa strachovať o budúcnosť svojich detí, o svojich blížnych a kontrolovať každý ich krok, alebo sa máme spoľahnúť na Pána, že On sa postará a dôverovať, že to bude dobré? Máme tlačiť na kresťanskú výchovu detí a vnukov a stále im pripomínať ich povinnosti, alebo sa môžeme spoľahnúť, že k tomu dozrejú? Máme byť ustarostení o zajtrajšok a zabezpečovať sa, alebo sa môžeme spoľahnúť a žiť len pre dnešok? Máme sa analyzovať, vŕtať v sebe a objavovať korene svojich hriechov, alebo sa môžeme spoľahnúť, že oni sami vyplávajú na povrch bez toho, aby sme to riešili? Každý by vedel priniesť množstvo príkladov, kedy mu ustarostenosť pomohla a kedy škodila a tak isto, kedy spoľahnutie sa pomohlo a kedy škodilo. V tomto smere neexistuje jednoznačná odpoveď a aj v dejinách Cirkvi vidíme rôzne odklonenia sa buď k jednému, alebo druhému smeru. Napríklad, vznik žobravých reholí bol inšpirovaný evanjeliovou radikálnosťou zakladateľov, ale všade neskôr okolnosti donútili k tomu, aby sa miernilo nadšenie zakladateľov.

Psychológia jednoznačne rozlišuje medzi starostlivosťou a pripúšťaním si starostí. My sa máme starať, ale nepripúšťať si starosti. Pripúšťanie si starostí vedie k depresii, k úzkostlivosti, k strate slobody, k obmedzovaniu slobody druhého, k nedôvere, k túžbe mať všetko pod kontrolou, o všetkom vedieť a podobne. Falošná bezstarostnosť vedie k ľahostajnosti, k leňošeniu, k strate túžby rásť, ochromuje iniciatívu k dobrému.

Ako vo všetkom, aj tu platí, že každý z nás má prirodzenú tendenciu k jednému, alebo k druhému. Túto našu tendenciu je dobré objaviť a vyvažovať opakom. Ak mám tendenciu preháňať v ustarostenosti, tak je dôležité rásť v čnosti dôvery. Ak mám prirodzenú tendenciu veci neriešiť, tak je potrebné rásť v čnostiach, ktoré vedú k zodpovednej spolupráci. V tomto smere opäť prichádzame k rozdielnosti a komplementárnosti medzi mužom a ženou. Muži majú väčšinou tendenciu preháňať v bezstarostnosti, ženy v ustráchanosti. Naučiť sa dôverovať jeden druhému a počúvať sa, môže liečiť oboch. No opäť, pozor. Strach z jedného extrému, alebo znechutenie z toho, že niekto preháňa v jednom smere, ma môže veľmi ľahko utvrdiť v tom, že ten môj extrém je lepší.

Ďalšie usmernenie by sa dalo nájsť v nasledujúcom príklade: Je dobré, keď sa vodič nebojí zrážky, neláme si hlavu nad tým, čo sa mu môže stať. Nech si sadá za volant bezstarostne. No zároveň nech dbá o to, aby stroj bol v poriadku a on zachovával všetky pravidlá bezpečnosti a plynulosti premávky. Podobný postoj radí aj sv. František Saleský: „Viem, že si Boh praje, aby mi nezáležalo na chorobe ani na zdraví, ale viem aj to, že je vyslovene Božia vôľa, aby som zavolal lekára a užil lieky, keď je to potrebné.“

Pekný povzdych je: „Nechajme konať Pána.“ Ale, aby to bolo na správnom mieste, nezabúdajme na poznámku P. Surina: „Je dobré nechať Pána Boha, keď koná sám. Ale nie je správne ponechať všetko Pánu Bohu, keď on chce, aby sme niečo robili aj my.“

(Spracované podľa Tomáš Špidlík, Pramene svetla)

  • K čomu mám tendenciu ja? K ľahostajnosti alebo k vŕtaniu sa vo veciach?
  • Ako sa snažím kompenzovať svoju prirodzenú tendenciu?
  • Mám odvahu pripustiť aj opačné riešenie ako to, ktoré mi diktuje moje presvedčenie?
  • Viem sa spoľahnúť na Boha?
  • Viem hľadať spoluprácu s Bohom a jeho vôľu?