Bar 5, 1-9; Flp 1, 4-6. 8-11; Lk 3, 1-6

Pripravte cestu Pánovi! Drahí bratia a sestry, táto výzva zaznela v dnešnom evanjeliu. Čo to znamená? V prvom čítaní z Knihy Barucha sme počuli o výzve Boha odložiť si rúcho smútku a obliecť si ozdobu slávy. Smútok, prirodzene, ľudsky prežívame, no k sláveniu potrebujeme milosť. Boh nám teda dáva nový odev. Odev slávy. Boh dáva oblečenie, no obliecť sa musíme sami. To je tá naša príprava. Prijať to, čo nám Boh teraz dáva.

  1. čom spočíva vyrovnávanie chodníkov, zníženie vrchov a vyplnenie dolín, aby sme mohli prijať Boží dar? Na prvý pohľad to vôbec neznie lákavo. Boh od nás žiada zemné práce. Vieme veľmi dobre, že práve tieto práce sú najdrahšie a najnáročnejšie. Boh nás teda pozýva do ťažkej práce odstránenia tých prekážok, ktoré nám bránia stretnúť sa s ním. Čo sú tie vrchy a doliny v mojom živote? Tými vrchmi by mohlo byť naše presvedčenie o vlastnej dokonalosti, ktorým sa obklopujeme a robíme nedobytnými a tými dolinami zase uzavretosť do vlastného sveta, ktorou sa chránime pred druhými. Poďme sa trochu nad tým zamyslieť.

Vrchy vlastnej dokonalosti: teoreticky všetci vieme, že nie sme dokonalí a sme hriešni, len prakticky to často nevieme vyjadriť. Často sa pred prípravou na spoveď pýtame - z čoho sa to vlastne mám spovedať? Veď mi nenapadá žiaden hriech. Ideme sa potom v sebe vŕtať, hľadáme nové spovedné zrkadlo, aby sme niečo nové na sebe objavili. Do tejto situácie sa môžeme dostať kvôli dvom veciam.

Prvá je povrchnosť. Neviem pomenovať svoje hriechy, lebo som povrchný. S nikým sa nehádam, lebo sa s nikým nestretávam. Vytvoril som si okolo seba svet, kde si sám postačím, nikoho nepotrebujem, kde mi všetci dajú pokoj, lebo vedia, že keby do mňa rýpali, tak by som vybuchol a lietali by hromy-blesky. Keďže teda do mňa nikto nerýpe a s nikým sa ani nestretávam, tak ani nemám šancu objaviť, že viem byť tvrdohlavý, ješitný, urážlivý, hrubý, panovačný a podobne.

Druhá príčina je duchovný pokrok. Už som niekam postúpil a tie základné veci som zvládol. Po nejakom čase námahy sa skutočne dá úspešne vyhýbať tým najčastejším vonkajším hriechom. Lenže podstata duchovného života nespočíva v bezhriešnosti, ale v nasledovaní Boha. No a žiaľ, my sme schopní upadnúť do stavu, kedy ku svojmu „duchovnému“ životu nepotrebujeme ani Boha. Veď sám si viem poradiť, sám to objavím, sám sa snažím. Lenže takto postúpim k len zdanlivej bezhriešnosti. To, čo sa potrebujem učiť, je pozerať sa na svoj život Božími očami, aby mi Pán dovolil odhaliť, čo ma od neho oddeľuje. Som síce zdanlivo bez hriechu, ale viem sa aj modliť? Viem počúvať Boha? Viem rozlišovať Jeho vôľu? Viem, kde ma pozýva, aká je moja služba na poli evanjelizácie? Čo mi bráni tieto veci objaviť? To práve je ten môj hriech.

Doliny vlastného sveta: je to pokušenie uzavrieť sa do vlastného sveta, kde všetko funguje, kde mám istotu, kde je to jednoduché, lebo držím všetko pevne vo vlastných rukách a všetko viem sám vyriešiť. Nič ma tam nemôže prekvapiť, preto sa cítim bezpečne. V tomto svete opäť nepotrebujem Boha. Veď načo, iba keď ma náhodou niečo vyruší, tak nech príde, dá odpoveď a opäť si vystačím sám.

Akonáhle sa oboch týchto obranných systémov vzdáme, ukáže sa naša nahota. Naša hriešnosť. A toho sa náramne bojíme. Lenže objavenie vlastnej hriešnosti je prvý krok na ceste za Pánom. My, totiž, žijeme na povrchu, ako keby na nejakej guli. Kristus je v nás, v našom vnútri. My o jeho prítomnosti v nás veľa nevieme. Keď sa rozhodneme vykročiť na cestu do nášho vnútra, najprv objavíme všetok ten neporiadok, čo v nás je. Toho sa zľakneme a pýtame sa, čo sa pokazilo, veď sa zdá, že sme horší ako doteraz. Nie, horší nie som, len lepšie vidím pravdu o sebe, lepšie vidím, čo všetko ma oddeľuje od Boha. Keďže ten prvý moment je hrozný, máme tendenciu vrátiť sa. Utekať späť na povrch a ostať vo svojej zdanlivej dokonalosti. Preto práve tu potrebujeme nádej. Nádej, ktorú nám dáva Pánov príchod.

Naša hriešnosť, totiž, nie je tá najväčšia tragédia. Boh si s našou hriešnosťou vie poradiť. Naša najväčšia tragédia je neochota ísť za ním, neochota obliecť si odev, ktorý nám dáva. Totiž, je veľký rozdiel medzi tým keď nevládzeme a keď nechceme.

Často sme znechutení vlastnou hriešnosťou a pýtame sa samých seba, či to nie je opovážlivosť ísť opäť na spoveď a vyznať sa z toho istého. Nuž, v tomto prípade treba rozlišovať. Môže byť situácia, kedy chcem žiť správne, mám túžbu nehrešiť a nasledovať Krista, len som slabý. Neviem odolávať pokušeniam, nemám síl vytrvať a preto padnem. Toto je úplne iná situácia, ako keď nechcem byť dobrý, nechcem sa zmeniť, nemám túžbu nasledovať Krista, ale robím to, lebo mám strach zo zatratenia. Robím, lebo musím. V prvom prípade človek hľadá ako sa dá vyhnúť hriechu, v druhom prípade hľadá ako sa dá skúsiť pôžitok, ktorý hriech prináša, ale pritom daný hriech nespáchať.

Ak má človek túžbu, Boh prichádza v ústrety jeho slabostiam. Dáva nádej - neboj sa, spolu to dáme! V tomto smere sú pre mňa veľkým povzbudením manželstvá, kde to nefunguje najideálnejšie, ale obaja chcú a preto bojujú. Sú síce zo seba často znechutení, lebo narážajú na tú istú svoju slabosť, ale pritom vydávajú obrovské svedectvo vytrvalosti a nádeje. Keď sa niekto na ich život pozrie s odstupom času, vidí akú úžasnú cestu prešli. Práve v živote ľudí, ktorí chcú nasledovať Pána, má on možnosť ukázať svoju moc. Preto sa pozrime na svoj život aj s odstupom a hlavne - učme sa pozerať na seba Božími očami.