Neh 8, 2-4a. 5-6. 8-10; 1 Kor 12, 12-31; Lk 1, 1-4; 4, 14-21

Drahí bratia a sestry,

často počúvame rôzne výzvy k jednote. Totiž, na každom kroku vidíme rozdelenie. Sú rozdelené rodiny, sú rozdelení kresťania, sme opäť pred voľbami, kedy ako kresťania budeme mať veľkú ťažkosť si vybrať, lebo sme ako kresťania rozdelení aj vo verejnom živote. Rozdelenia sa objavujú aj vo farnostiach, všade. Nejednota nás pohoršuje, sťažuje prácu, plytváme zbytočnou energiou a nakoniec nedosahujeme skoro nič, lebo máme síce krásny spoločný ideál, ale v pohľade na spôsob ako k nemu kráčať sa úplne rozchádzame. Ako teda hovoriť o jednote, aby to neboli len prázdne frázy, vzletné prejavy, zbožné túžby?

Svätý Pavol nám v dnešnom druhom čítaní z Prvého listu Korinťanom ukazuje cestu. V Korinte sa objavila nejednota. Nič nové pod slnkom. Od pádu do hriechu je človek týmto pokušením pokúšaný. Dokonca je to identita zlého. Má to aj v mene. Grécke „diabolos“ totiž znamená rozdeľovač. Túto nejednotu sa snaží Pavol riešiť svojím listom. Prináša obraz cirkvi ako tela, kde je jednota v rôznorodosti. Oplatí sa zastaviť sa pri tomto obraze, trochu nad ním uvažovať, meditovať a nechať sa ním premieňať. V tomto obraze poukazuje na tri dôležité momenty.

Prvým je cieľ. Hlava, ktorým je Kristus. K nemu všetko smeruje. On je počiatok a koniec. Bez hlavy nemôžeme nič urobiť. Preto ak chceme budovať jednotu, musíme mať spoločný cieľ. Tým posledným a najvyšším cieľom, ako sme si povedali, je Kristus. Lenže nie vždy sme schopní obsiahnuť tento cieľ, preto ho treba v jednotlivých situáciách konkretizovať. Čo v našej rodine znamená nasledovať Krista? Čo v našej farnosti znamená pracovať pre Božie kráľovstvo? Čo vo verejnom živote znamená uvádzať hodnoty evanjelia do života? Treba tu dávať pozor, aby to neboli nejaké abstraktné pojmy ako dobro, láska, pravda – pod nimi si totiž môže každý predstaviť čo len chce. Keď ideme do konkrétnej úlohy, tak aj cieľ musí byť konkrétne pomenovaný. Konkrétny cieľ môže znieť nasledovne: Chceme sa v rodine spoločne modliť. Chceme, aby farníci vnímali farnosť ako svoj domov, kde môžu rásť v poznaní a nasledovaní Krista. Chceme vo verejnom živote presadzovať spravodlivé zákony.

Druhým krokom je uvedomenie si, že sme súčasťou tela. Tak ako údy sú súčasťou tela, tak aj my sme súčasťou niečoho, čo nás presahuje. Nie sme sólisti, individuálni hráči, ale sme pozvaní učiť sa pracovať ako súčasť celku. Preto, ako nás vyzýva sv. Ján Pavol II., sme v prvom rade pozvaní pracovať „s“ druhými a „pre“ druhých. Kristus dáva smer. On si neprotirečí. Neprezentuje svoju vôľu jednému tak a druhému inak. Ak je protiklad, problém je v nás, v našom chápaní, schopnosti počúvať a rozlišovať. Preto aj cieľ objavujeme spoločne. Buď sa prijíma od autority, ktorú zaručuje Kristus, alebo sa spoločne hľadá. Čiže, každý úd vkladá svoju originalitu do spoločného, aby mohlo telo čím lepšie fungovať.

Keď sú prijaté a zvládnuté tieto dva kroky, potom prichádza tretí – originalita každého. Boh nechce uniformitu, ale aby každý úd konal svoju špecifickú úlohu. A čím lepšie ju koná, tým lepšie pre telo. Všimnime si ako je náročné robiť rukami dva od seba nezávislé pohyby. Jednou rukou pohybovať hore, dole a druhou doprava, doľava. Vyžaduje si to námahu, kým sa to človek naučí. Tak isto je zložité naučiť sa udržať jeden rytmus. A teraz sa pozrime na bubeníka. Naraz drží tri rytmy a oboma rukami a nohou robí od seba nezávislé pohyby. Keď to dokáže, vtedy je skutočný majster. Tu sa prejavuje jednota v mnohosti. Boh teda nechce nič potlačiť, on chce, aby sa každý naplno prejavil. No pod podmienkou, že prijmeme spoločný cieľ a uvedomíme si, že sme súčasťou niečoho, čo nás presahuje. Potom čím je niekto originálnejší a zdatnejší, tým lepšie.

Pavol týmto obrazom vysvetľuje, ako jednotlivé dary zapojiť do budovania tela. Na záver dnešného čítania sme počuli práve vypočítavanie týchto darov. Nie je viac a menej, dôležitejšie a menej dôležité. Každý dar je potrebný a každý má svoje miesto.

Treba si ešte všimnúť jednu veľmi dôležitú vec. Hneď za touto Pavlovou úvahou nasleduje jeho známy hymnus o láske, ktorý tak radi počúvame. Lenže tento hymnus nie je o emotívnej láske a o krásnom ideáli, ale je prirodzeným pokračovaním danej úvahy. Je to tá vznešenejšia cesta. Lebo nie to je rozhodujúce, čo robím, ale ako to robím. Pavol tu menuje jednu vznešenejšiu vec od druhej – mať dar proroctva, poznať tajomstvá, mať vieru, čo vrchy prenáša, rozdať majetok ako almužnu, obetovať svoje telo... Ak to celé nie je nasmerované na Krista a nerobíme to s vedomím, že sme súčasťou niečoho väčšieho, tak nám to nič neosoží.

Potom začína opisovať vlastnosti lásky. Láska je trpezlivá. Boh má s nami trpezlivosť, majme ju aj my sami so sebou a nevzdávajme sa, keď sa nám nedarí v jednote a ani keď vnímame druhých ako jednotu rozbíjajú. Kristus nakoniec zvíťazí a bude všetko vo všetkom.