Jer 17, 5-8; 1 Kor 15, 12. 16-20; Lk 6, 17. 20-26

Drahí bratia a sestry,

čítame dnes o blahoslavenstvách. Oni sú kľúčom k pochopeniu Ježiša a taktiež kľúčom k pochopeniu vlastného poslania. No nie je to ľahká téma. Počas jesenných duchovných cvičení, na ktorých som sa zúčastnil, sme rozoberali práve blahoslavenstvá. Exercitátor vtedy pravdivo pomenoval, že blahoslavenstvám vôbec nerozumieme, ale nejako nás to ani nevyrušuje. Nejako sa cez ne prešmykneme. Len občas, keď sú v nedeľnom evanjeliu a máme o nich kázať, vtedy máme problém. A má pravdu. Aj ja som mal problém, čo o nich povedať, preto som sa rozhodol čerpať práve z týchto duchovných cvičení.

Prečo je táto téma ťažká? Lebo nás pokúša k pochopeniu. Chceme blahoslavenstvá chápať. Lenže to nejde. Je to niečo tak radikálne, až nepochopiteľné. Sú ťažké, lebo sa ich snažíme vysvetliť. Lenže ako vysvetliť, čo sami nechápeme? Sú ťažké, lebo sa snažíme obhájiť Ježiša. Vysvetliť ako to asi myslel, aby to neznelo tak radikálne a neprijateľne. Totiž, kedy sme si naposledy dobrovoľne vybrali chudobu namiesto bohatstva? Kedy sme si vybrali hlad namiesto nasýtenosti? Kedy sme si vybrali plač namiesto radosti? Kedy sme si dobrovoľne vybrali byť nenávidení, vylúčení, potupení? Veď skôr naopak, chceme sa ľuďom páčiť, keď niečo urobíme, zisťujeme ako na nás budú ľudia reagovať, či nás pochvália a máme zovretý žalúdok, keď musíme robiť veci, ktoré sa druhým páčiť nebudú. A prečo musím trpieť, aby som raz mohol zažiť blaženosť?

Práve z tohto sme my kresťania najčastejšie obviňovaní. Obľúbeným osočovaním komunistov je, že viera je ópium ľudstva. Človek zažíva utrpenie, viera mu nedáva žiadne riešenie, ale sľubom blaženosti niekedy vo vzdialenej budúcnosti, mu chce utlmiť bolesť. Naproti tomu práve komunizmus chce riešiť chudobu, hlad, plač prenasledovanie a podobne. Kresťanstvo problémy človeka nerieši, len ho necháva trpieť a sľubuje mu spásu po smrti. Je Boh skutočne neschopný nám pomôcť a musí odkazovať len na budúcu blaženosť? Je viera skutočne o utrpení tu na zemi, aby sme potom boli blažení? Ako sa k tomu postaviť? Ako sa nechať viesť logikou blahoslavenstiev? Ako sa nimi inšpirovať? Ako podľa nich žiť, keď sú nám proti srsti?

Tu si potrebujeme prestať vymýšľať Krista. Je to také zaujímavé vyjadrenie, ale skutočne pravdivé. Často vymýšľame, čo asi Kristus chce. Lenže naším úsilím nemá byť to, aby sme ho pochopili, on nekonečne presahuje našu chápavosť. Našim úsilím má byť sledovať ho. Pozerať ako koná on a potom vstúpiť do jeho skúsenosti. Nesnažme sa teda pochopiť Krista, ale ho prijať. Pane nepoznám ťa, zjav sa mi! Určité veci totiž nepochopíme, kým do nich nevstúpime. Poďme teda vstúpiť do Ježišovej skúsenosti.

Blahoslavenstvá, totiž, hovoria o ňom. Hovoria o jeho vzťahu s Otcom. Blahoslavenstvá sú Ježišovým prežívaním, jeho skúsenosťou. On je ten chudobný, hladný, plačúci, odmietnutý, prenasledovaný, potupený. Keď sledujeme Ježišov život, ako on prežíva chudobu, utrpenie, plač, prenasledovanie, vtedy máme možnosť skúsiť, čo blahoslavenstvá znamenajú a vtedy sa môžeme inšpirovať ako ich žiť.

Nemáme teraz možnosť pozrieť sa na všetky blahoslavenstvá, vyberme si jedno. Blahoslavení plačúci. Prečo môžeme plakať? Dôvodom môže byť niekoľko. Sebaľútosť. Keď sme zahľadení do nášho problému a nevidíme cestu von. Keď sme znechutení zo seba samých. Keď chceme druhých manipulovať a plačom dosiahnuť to, aby si nás všimli, poľutovali, vyhoveli našej žiadosti. Keď sme zúfalí, bez nádeje. Keď nám druhí ublížili, keď sa veci nedejú podľa našej predstavy a podobne. Toto sú tie situácie, na ktoré myslí Kristus? Keďže sme povedali, že blahoslavenstvá sú Ježišovým svedectvom života, poďme sa teraz pozrieť na situácie, kedy on plače, aby sme videli, aký je to ten blahoslavený plač. Ježiš plače nad smrťou Lazára. Plače s plačúcimi. Spolucíti s biedou a utrpením ľudstva. Nie je mu ľahostajný osud človeka. Vie sa k nemu priblížiť a spolu s ním prežívať jeho utrpenie. Nedáva lacnú útechu, že všetko bude dobré, svojím plačom dovolí aj druhým vyjadriť bolesť.

Druhá situácia, kedy vidíme Ježiša plakať, je plač nad Jeruzalemom, lebo nespoznalo čas svojho navštívenia. Plače nad zaslepenosťou človeka, nad jeho neschopnosťou prijať to, čo mu prináša spásu. Plače nad tým nešťastím, ktoré si človek svojím hriechom vybral. Bolí ho, že ľudia odmietajú lásku.

Toto je ten blahoslavený plač. To je ten plač, ktorý dokáže obmäkčiť srdce. Ako počúvame v úvahách krížovej cesty pri ôsmom zastavení – plač matky. Keď už nič nepomáha, tak dúfame, že aspoň plač matky dokáže obmäkčiť srdce hriešnika. Aj my budeme blahoslavení, keď sa naučíme trpieť s trpiacimi a keď budeme zažívať bolesť nad svojimi hriechmi a nad hriechmi svojich blížnych.