Vytrvať napriek stratenosti

24. katechéza január 2019

V minulej katechéze sme mali možnosť sledovať apoštolov, ktorí boli stratení na mori. Dôverovali Bohu a on ich poslal na rozbúrené more. Neviem, nechápem, nerozumiem, nedarí sa, to sú často aj naše prežívania. Poďme sa teraz pozrieť ako o tomto pocite stratenosti uvažuje trapistický mních otec Hieronym:

«Všimnime si, čo náš Pán vyčíta všetkým tým, ktorí sa pokladajú za jeho verných priateľov: „Vaša láska je ako ranný oblak a ako rosa, ktorá pominie za rána“ (Oz 6,4). Tento verš by sme mohli pretlmočiť aj takto: začnete, ale nevytrváte; prichádzate, ale vzápätí odchádzate. Vaša vytrvalosť nevydrží dlhšie ako jedno ráno, nanajvýš jeden deň! Nie je ťažké povedať: Milujem ťa! Ťažkosť sa objaví v momente, keď pripojíme k tomuto slovko: navždy, ale ešte viac, keď príde na to, aby sme premenili naše vyznanie na konkrétne skutky. Lebo „navždy“ trvá dlho, veľmi dlho. Pokiaľ je okúzlenie milovanou osobou ešte živé, zachovávanie vernosti nie je namáhavé ani strastiplné. Aby však toto očarenie postupom času, ktorý „odhaľuje realitu života“ , neochablo, mal by byť ten, kto miluje, schopný svoje očarenie v sebe prebúdzať, aby ho udržal v pôvodnej sviežosti. Žeby išlo o úklady lásky proti nej samej? Vôbec nie. Pravda je jednoducho taká. Lebo čo bolo príťažlivé pre vás ešte včera, si predsa zaslúži, aby vás priťahovalo aj dnes, pokiaľ máte dosť síl povzniesť sa od obyčajného citového roztúženia k vernosti, od sťažností a fňukania k melódiám. Nikto si nepraje povedať: Nedokážem milovať. Každému však hrozí, že jedného dňa sa pristihne, keď bude okolnosťami donútený povedať: Som v koncoch, už nedokážem milovať. Ak má totiž človek milovať stále ten istý predmet, v hĺbke jeho duše musí vytryskovať prameň. Na jednej strane nesmie zabudnúť na minulosť, na druhej strane musí byť schopný tvoriť. Každý deň treba objavovať niečo, čo má tvoriť náplň práve dnešného dňa. Láska môže byť niekedy aj slabosť, no zotrvať v láske či priateľstve je vždy prejavom veľkodušnosti a víťazstvom.

Milovať budeš Pána svojho Boha: toto prikázanie nekladie na nás bremeno, ktoré by sme neuniesli. Akú silu si však od nás vyžaduje ak ho máme plniť každý deň, bez zmeny a po celý život! A pritom možno stačí na dosiahnutie tohto cieľa úplne málo. Tak ako stačí málo, ak máme udržiavať oheň uprostred lesa, kde o drevo nie je núdza. A predsa aj toto minimum býva často nad naše sily. Sotva teda Božie priateľstvo prestáva pre nás byť príťažlivé, sotva nás začne gniaviť ťaživá sivosť každodennej jednotvárnosti, zostáva nám len jedna možnosť ako sa odpútať od sveta nížin a opäť začať stúpať hore: je ňou modlitba. Kto chce teda zotrvať v priateľstve s Bohom, musí vytrvať v modlitbe.

Nie je totiž maličkosť vytrvať v láske k predmetu, ktorý je mimo nášho zmyslového vnímania, a spoliehať sa pritom iba na jediný prostriedok, ktorý takisto nedokáže zasýtiť naše zmysly potravou, na akú sú prispôsobené. K Bohu nás púta iba teologická láska, dar Božej milosti. A vonkoncom pre nás nie je jednoduché, aby sme si zachovali bdelosť, každodenne i túto milosť prosili a dokázali ju prijať.

Naozaj úžasným úsilím je modlitba, v ktorej človek pokračuje, aj keď prameň jeho citov a túžob vysychá. Úžasná je aj ľudská trpezlivosť tvárou v tvár Božiemu mlčaniu. Úžasné je vytrvalé úsilie, s akým človek dokáže hľadať lásku, ktorá zostáva skrytá a ktorá akoby sa ani nechcela prejaviť. Úžasný je krívajúci chudák, ktorý neopúšťa Všemohúceho a snaží sa s ním držať krok». (otec Hieronym, Žeravé uhlíky, Lúč, 2017, str. 23-25)

Otec Hieronym ďalej vo svojich úvahách zdôrazňuje, že viera má vyústiť do úsilia vytrvať na nastúpenej ceste. Hovorí, že vytrvalosť musíme považovať za základnú hodnotu. Zakaždým totiž, keď sa svet uberá istým smerom, môžeme sa staviť, že Boží duch vanie tým opačným. Svet dnes viac ako inokedy dychtí po zmene a dobrodružstve. Z toho môžeme usúdiť, že Boh nechce pre svojich priateľov ani zmenu ani dobrodružstvo. Pozýva nás teda stavať na istotu a na vytrvalosť. Pozýva nás vylúčiť akúkoľvek pochybnosť o zmysle toho, čo robíme. Celú vytrvalosť prirovnáva k práci lesníka, ktorý dnes vysádza a rúbať prvé stromy bude jeho pravnuk o sto rokov.

Čo pre nás môže znamenať táto vytrvalosť? Neustály návrat k základom. Prvý krok na ceste evanjelizácie je náš oikos. Skupina ľudí, s ktorými máme vzťah. Preto asi tam môže najpomalšie vyschnúť prameň lásky a citov. Čiže keď sa už nevládzeme modliť za nič a nikoho, za nich to ešte môžeme dať. Máme sa za náš oikos modliť. Čo to znamená? Máme túžiť po ich spáse. Prosíme teda o Božie požehnanie pre nich. Povedať o nich Bohu, porozprávať sa o nich s Bohom môžeme vždy, aj keď sme úplne vyprahnutí. Neopúšťajme teda tento istý bod, sem sa môžeme vždy vrátiť.

  • Čo mne pomáha prebúdzať očarenie?
  • Čo je náplňou tohto môjho dnešného dňa?
  • Modlím sa za svoj oikos?
  • Odovzdávam členov svojho oikos Bohu?
  • O čom sa zdieľam na bunke pri otázke čo som urobil pre Pána? Lovím náhodné udalosti, alebo to čo som sa snažil urobiť pre niekoho zo svojho oikos, aby som mu sprítomnil Krista?
  • Ktorému členu môjho oikos by som chcel tento týždeň poslúžiť a čím?
  • Je už niekto, komu by som mohol o Bohu svedčiť, vysvetľovať, alebo ho pozvať?