1 Sam 26, 2. 7-9. 12-13. 22-23; 1 Kor 15, 45-49; Lk 6, 27-38

Drahí bratia a sestry,

                dnešné evanjelium je pokračovaním reči na hore, ktorú čítame v Lukášovej verzii. On vymenúva len štyri blahoslavenstvá, ale ostatné rozpisuje do podrobností. Dnes sme počuli, čo znamená v konkrétnom živote ”blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“.

                Pred tým, ako sa podrobnejšie pozrieme na toto blahoslavenstvo, si pripomenieme to, čo sme si povedali minulý týždeň. Blahoslavenstvá nie sú na to, aby sme ich pochopili, ony nás a našu ľudskú logiku zásluhovosti nekonečne presahujú. Blahoslavenstvá hovoria o Ježišovi. On je ten tichý, ten neprijatý, ten, čo prejavuje milosrdenstvo voči svojím nepriateľom. My teda máme hľadieť na Ježiša, pozerať, ako On žije blahoslavenstvá a nechať sa Ním viesť.

                Už v Starom zákone nachádzame predobrazy Krista. Jedným takýmto predobrazom je správanie sa Dávida voči Saulovi, o ktorom sme počuli v prvom čítaní. Dávid spoznal v Saulovi pomazaného. Pomazaný sa povie christos, čiže v ňom spoznáva Krista. Nie je to preňho nepriateľ. Dávid vidí za vonkajšie správanie a objavuje vnútornú dobrotu človeka, jeho dôstojnosť, hodnotu a možnosti, ktoré sa v ňom skrývajú. Vidí to napriek tomu, že sa teraz nespráva ako Kristus, ale práve ako tí čo Krista prenasledujú. Objavuje v ňom Krista, lebo sa pozerá Kristovým pohľadom.

                Všimnime si, že Dávid nedáva amnestiu. Amnestia nemení vzťah človeka k jeho skutku ani k ľuďom, voči ktorým bol spáchaný. Keď si prečítame celý príbeh, tak vidíme, že je v ňom hriech pomenovaný a odsúdený. Vinník je konfrontovaný so svojím skutkom s jeho vážnosťou a dôsledkami. To, čoho sa Dávid vzdáva je odsúdenie. Trest prenecháva na Pána. Nechce byť on vykonávateľ spravodlivosti.

                Všimnime si tu ešte dve dôležité skutočnosti. Saul koná pokánie a zmení svoje rozhodnutie. Dávidovo rozhodnutie prináša ovocie. Niekto by ale mohol namietať, že je to len dočasné. Saul sa síce teraz stiahol, ale neprejde dlhá doba a opäť vytiahne proti Dávidovi, kedy sa podobná situácia zopakuje v jaskyni. Dávid bude mať opäť možnosť zabiť Saula a neurobí to. A boj medzi Saulovým domom a Dávidovým domom bude trvať dlhých sedem rokov. Aj toto je pravda, ale to nemení nič na podstate, že vtedy obrátenie nastalo. Je to presne ako s nami. Boh nám odpúšťa a my potom chvíľu žijeme v súlade s jeho vôľou a časom opäť urobíme niečo zlé a sme opäť odkázaní na jeho milosrdenstvo.

                Ďalšia pozoruhodná vec je, že Dávid musí krotiť nielen seba, ale aj svojich mužov. Dávid síce bojuje za dobrú vec, ale predsa voči Saulovi bol rebel, mimo zákona. K jeho boju sa pridali iní rebeli, alebo žoldnieri, dobrodruhovia a zbehovia, ktorí nemali tie isté ideály ako Dávid. Oni chceli vládnuť a v Dávidovi vidia vodcu ktorý im dopomôže k vláde. A tu majú príležitosť. Zabijeme Saula a už sa nebudeme musieť skrývať, ale konečne bude po našom. Dávid ich krotí, ale nedarí sa mu vždy. Keď sa vzbúri proti nemu vlastný syn Absolón, tak pred rozhodujúcou bitkou žiada svojich veliteľov aby ušetrili jeho syna Absolóna. No a práve veliteľ vojska Joab jeho syna zabije (1. Sam 18, 9-15). Títo muži môžu symbolizovať všetky naše vnútorné sily, ktoré nás ovplyvňujú. Chceme síce konať dobro, ale naše zranenia, hnev, žiadostivosť, komplexy, verejná mienka, priatelia a podobne nám diktujú niečo iné.

                Poďme teraz ku Kristovi a pozrime sa ako On žije toto blahoslavenstvo. Ten predstavený ideál lásky k blížnemu je opäť ľudsky nemožný. My z vlastných síl nevieme udržať tú silu chlapov, čo s nami lomcuje keď sme zranení, nahnevaní. Milosrdenstvo je vlastnosť Boha, nie človeka. My len umožňujeme aby sa mohlo milosrdenstvo prejaviť tým, že uznáme svoje hriechy a prosíme o odpustenie. My prijímame toto Božie rozhodnutie. Prijímame to, že nám chce odpustiť, prijímame to, že nás neusmrtil za naše hriechy, ale nám dáva novú možnosť, ale nielen nám, ale aj tomu, koho by sme my najradšej usmrtili. Nie je to jednoduché. Jonáš chce radšej zomrieť, lebo nevie zniesť Božie milosrdenstvo. Je nahnevaný, že Boh nevykonal pomstu nad mestom, ale sa mu rozhodol odpustiť.

                Boh svojím milosrdenstvom chce všetko obnoviť, priviesť k životu. On je ten, čo sa vyberá z Jeruzalema – mesta Boha a ide do Jericha – mesta človeka a stretáva tam mňa, ktorého hriech olúpil o všetko. On nešetrí na prostriedkoch, aby ma zachránil. Je ochotný ísť aj do rizika, že ho zneužijeme. Ide do hostinca a sľúbi hostinskému: ak minieš viac, zaplatím. Nech to stojí, čo to stojí, chcem ťa zachrániť! Alebo inak povedané – On sa nechá hriechom olúpiť o všetko, o svoju dôstojnosť, o svoj život, aby prijal solidaritu s nami.

                Kristus je ten, čo hľadá tú jednu ovcu čo sa stratila. Nemá pokoja kým ju nenájde. Samozrejme, môžeme sa opýtať a čo tých 99? O tie sa nezaujíma? Oplatí sa potom byť vôbec verný? Lenže tých 99 sa najprv musí stratiť. Totiž aj ony sú stratené, len sa tvária, že to tak nie je. Až keď si priznajú svoju stratenosť, až keď prijmú, že ich Kristus hľadá, až keď si uvedomia, že sú odkázané na jeho milosrdenstvo, až potom ich môže nájsť. Potrebujeme si teda priznať našu závislosť. Sme závislí na Božom milosrdenstve a tejto závislosti sa nikdy nezbavíme. Ja sa môžem k tomuto milosrdenstvu pridať tak, že ho sprostredkujem ďalej iným, aby Kristus mohol konať cezo mňa.