Sir 27, 5-8, 1 Kor 15, 54-58, Lk 6, 39-45   

Drahí bratia a sestry,

                vieme dobre, že jazyk je nebezpečná zbraň, ktorá môže nesmierne raniť. No vieme aj to, že jazyk je krásny nástroj, ktorý môže uzdraviť. Prijmime teda inšpiráciu, ktorú nám ponúka dnešné Božie slovo a zamyslime sa nad používaním svojho jazyka.

                V čítaní z knihy Sirachovcovho syna sme počuli upozornenie: „Nechváľ nikoho, kým neprehovorí, lebo reč je skúšobným kameňom pre ľudí“. Áno, reč nás odhalí. Lenže nie je dôležité sústrediť sa na ten prejav, keď sa kontrolujeme. Odhaľuje nás to, keď sme vo svojom prirodzenom prostredí s tými najbližšími. Často sa totiž stáva, že v spoločnosti si dávame pozor. Na návšteve pochválime hostiteľov, nešetríme komplimentami na stravu a pohostinnosť gazdinej, poprosíme, poďakujeme. No doma vyžadujeme, očakávame, nikdy si nepýtame a ani neďakujeme. Berieme veci ako povinnosť toho druhého, veď takto to má byť. Skúsme sa teraz pozrieť na tri situácie, ktoré sú v našich životoch bežné a často ich ani nevnímame ako problém a pritom sú koreňom mnohých ziel.

                Mlčanie. Nie je jednoduché rozlíšiť, kedy mlčať a kedy hovoriť. Vieme, že Zlý nás chce pomýliť. Chce nás presvedčiť, aby sme mlčali, keď máme hovoriť a hovorili, keď máme mlčať. Keďže nie je ľahké rozlišovať, väčšinou si vyberáme jeden extrém a tým je mlčanie. Hovoríme potom už len vtedy, keď pohár pretiekol a už nevieme udržať jazyk na uzde. Žiaľ, vtedy potom používame spôsob, za ktorý sa neskôr aj hanbíme, ale už vyrieknuté slovo nezoberieme naspäť. Preto sa radšej snažíme udržať čo najdlhšie ticho. Veď tým nikoho nezraním. Lenže skutočne sa nedá tichom zraniť? Dá a ešte ako! Neraz som počul povzdychnutie: Keby povedal, čo si myslí, keby sme sa pohádali, bolo by to vždy lepšie ako to mlčanie. Totiž neistota je nesmierne bremeno. Vedieť na čom som, je väčšinou lepšia situácia ako neistota. Človek, ktorý nevie na čom je, prežíva traumu. Nie je totiž príjemné byť celý život v pozícii, keď treba hádať: ktoré riešenie sa mu bude páčiť? Totiž mlčanie nezakryje neverbálnu komunikáciu. Jazyk síce mlčí, alebo dokonca povie „dobre“, ale celé telo svojou neverbálnou komunikáciou hovorí niečo iné. Vyjadrenie nesúhlasu dáva druhému možnosť premyslieť veci, argumentovať, hľadať lepšie riešenie, alebo aspoň ho to konfrontuje s pravdou. Mlčanie necháva neistotu.

                Prečo mlčíme? Dôvody môžu byť rôzne. Máme strach pred konfliktom, lebo ten považujeme za hriech. Nechceme sa hádať a chceme mať pokoj. Máme strach povedať svoj názor, alebo žiaden názor nemáme. Považujeme za zbytočné niečo povedať, lebo aj tak si tá druhá osoba urobí svoje a náš názor potrebuje len na to, aby nás argumentami odstavila, znemožnila. Bojíme sa, že v konflikte neuspejeme a nebudeme vedieť odpovedať na otázku: „tak povedz, prečo sa ti to nepáči?“

                Skúsme si teda položiť niekoľko otázok: Ak mlčím, prečo? Uvedomujem si, že aj svojím mlčaním zraňujem? Mám vlastný názor? Viem ho primerane prezentovať? Čoho sa bojím? Ak som zranený mlčaním druhého, skúsme si najprv položiť otázku: Ak ten druhý povie svoj názor, rešpektujem ho? Nemám tendenciu odsudzovať druhých za svoje názory? Nedávam dôvod na to, aby mal strach? Dávam dostatok priestoru aby sa mohol slobodne prejaviť?

                Ďalšia oblasť pri ktorej sa chcem zastaviť je hundranie. Neviem ako to nazvať, či je to zlozvyk, alebo životný štýl. Máme jednoducho tendenciu na veci reagovať negatívne. Niekto niečo povie, ešte sa nad tým ani nezamyslím a už to odmietnem, odpíšem, lebo je to niečo, čo vyrušuje moje pohodlie a ja zase niečo budem musieť meniť, robiť, prijať a podobne. Často našu poznámku ani nemyslíme vážne, ale druhý to nevie. On vníma len odmietnutie, čo ho oberá o silu, o nadšenie, o túžbu niečo urobiť. Takáto komunikácia časom otrávi život, urobí ho depresívnym, bez radosti a nádeje. Tak ako vie motivovať prijatie, ocenenie, presne tak vie znechutiť hundranie.

                Samozrejme aj tu sa dá pozrieť sa na veci z rôznych zorných uhlov. Ak som ten, čo hundre: Nedalo by sa to obmedziť? Nemohol by som sa pokúsiť byť skôr povzbudivý, oceňujúci? Aj keď občas zahundrem, nedalo by sa to na druhej strane kompenzovať práve povzbudením? Ak som ten, čo musí hundranie počúvať: Neprispievam ja svojím spôsobom konania k tomu, že ten druhý hundre? Nedalo by sa nejako naladiť na jeho vlnovú dĺžku, hľadať to čo naňho platí? Skutočne musím brať jeho hundranie vážne a musím sa ním nechať ovplyvniť? Môžem nabrať silu ku konaniu niekde inde?

                Tretia vec, na ktorú sa chcem dnes s vami pozrieť, je bezcitnosť. Hovorenie bez toho, aby sme si uvedomovali, čo môžu moje reči v druhých vyvolať. Často sa schovávame za pravdu a dokážeme ju veľmi tvrdo predostrieť druhému. Neraz som počul názor, že v manželstve si máme byť úprimný. Tak ja som svojmu manželovi/manželke na rovinu povedal, že už k nemu/k nej nič necítim. Veď je to pravda, tak potom čo... Áno, je to pravda. Ale musím danou pravdou raniť? Je manželstvo len o citoch? A nedá sa k tým citom opätovným rozhodnutím sa pre toho druhého opäť dopracovať? Nie je lepšie hľadať riešenie problému ako raniť druhého?

                Opäť sa na veci dá pozrieť z dvoch strán – ak zraňujem: Uvedomujem si dôsledky svojich prejavov? Nemohol by som sa skúsiť vžiť do jeho situácie? Ako by som sa ja cítil na jeho mieste? A nutne musí byť druhý taký ako ja? To, že mňa by to nebolelo nutne znamená, že ani jeho to nebolí? Nedala by sa vytvoriť prijateľná atmosféra na komunikáciu ťažkých vecí? Nedala by sa nájsť vhodná chvíľa? Ak som ten, ktorý je zranený: Skutočne to ten druhý myslel tak ako to povedal? Nebol sám ranený? Veď vieme, že ranený človek zraňuje. Nedalo by sa povzniesť nad spôsobom jeho prejavu? Nepovedal som už aj ja v ťažkej chvíli zraňujúce slová? Nepadlo mi dobre, keď sa druhý neurazil, ale povedal: viem, že to tak nemyslíš?

                V stredu začne pôstne obdobie. Skúsme sa zamyslieť nad nejakým konkrétnym predsavzatím. Skúsme sa zamyslieť, či by sme nemohli niečo zlepšiť v týchto oblastiach: mlčanie, hundranie, bezcitnosť. Skúsme si dať nejaké konkrétne predsavzatie. Nestačí povedať: chcem byť dobrý. To je neuskutočniteľné. Treba pomenovať, čo chcem zlepšiť. Napríklad: chcem poďakovať, chcem povzbudiť, chcem pochváliť, chcem vnímať prežívanie druhého. Toto sa dá konkrétne merať, skontrolovať. Potom je dôležité, aby to predsavzatie bolo atraktívne - niečo čo ma priťahuje. Ťažko zrealizujem niečo, k čomu mám odpor. No a musí to byť reálne. Čiže niečo, čo závisí odo mňa a nevyžaduje si enormnú námahu. Síce je pekné dávať si za cieľ veľké veci, ale tie nakoniec nezvládneme. Človek napreduje rýchlejšie, ak si dáva malé ciele.