Iz 43, 16-21; Flp 3, 8-14; Jn 8, 1-11

Drahí bratia a sestry,

dnešné evanjelium nám kladie neľahkú otázku: Čo s hriešnikom a čo s hriechom? Starý Zákon poznal jediné riešenie. To, ktoré navrhujú židia – hriech sa odstraňuje odstránením hriešnika. Ukameňovať hriešnika, aby sa hriech nešíril. No tento návrh židov nás môže znepokojiť. Totiž, oni si ho nevymysleli. Oni sa odvolávajú na Mojžiša a jeho Zákon. No a Mojžišovi Zákon zjavil Boh. Židia sa tu teda odvolávajú na Písmo – Lv 20, 10 a Dt 22, 22-24 (spravili si „len malé“ prispôsobenie, lebo Boží príkaz bol kameňovať oboch, nielen ženu). Mojžiš dokonca viackrát opakuje ľudu, aby odstránili zlo – veštenie, vyvolávanie duchov, čarodejníctvo, a všetky ohavnosti, čo národy žijúce na území zasnúbenej zeme robia. Boh viackrát napomína a trestá národ, že neurobili zadosť tomuto príkazu a neodstránili zlo.

Čo s tým? Ako to vnímať? Na pomoc nám môže prísť medicína. Keď sa nejaká časť tela nedá uzdraviť a hrozí, že hnisajúce, odumierajúce tkanivo otrávi celé telo, tak sa pristupuje k radikálnemu riešeniu – amputácii. Odreže sa časť tela, aby človek mohol prežiť. Keď to nevieme uzdraviť, treba to odstrániť. Aj toto ukazuje veľkosť hriechu. Väčšie dobro je smrť človeka, ako pretrvávanie hriechu.

Našťastie Boh neostal pri Mojžišovom zákone. V Starom zákone sa Boh zjavuje postupne, vždy v takej miere v akej ho je človek schopný prijať. Boh sa v dejinách spásy zjavuje stále jasnejšie ako milosrdný Otec, ktorý chce zachrániť hriešnika a nie ho zahubiť. Toto postupné zjavovanie sa Boha priviedlo už aj židov v Ježišovej dobe k poznaniu, že existuje aj iné riešenie na hriech, ako je odstránenie hriešnika. Preto prichádzajú s touto otázkou. Inak by nemala zmysel.

          Ježišovi dosiahne zjavenie Božieho milosrdenstvo svoj vrchol. On dáva to iné riešenie. On urobí zadosťučinenie, on nás zastúpi, on sa rozhodne zomrieť za hriešnika, aby hriešnik mohol žiť. Tým nám dáva nádej, nemusíme za svoje hriechy umrieť, ale môžeme byť uzdravení. Tu vidieť ten radikálny rozdiel: Bez Krista smrť, s Kristom znovuzrodenie. Tento rozdiel platí aj dnes. Dnes nás síce nikto nebude kameňovať za cudzoložstvo, ale vo večnosti spravodlivosti neujdeme a keď nebudeme konať pokánie, čaká nás večné zatratenie, večné odlúčenie sa od Lásky. Treba si tu ale uvedomiť jednu vec. Príklad s amputáciou bol dobrý, aby vysvetlil, prečo treba zvoliť radikálne riešenie, keď nevieme čo s hriechom. No v prípade medicíny existuje postupný rast. Stále viac vecí sa dá liečiť a stále menej treba používať radikálne riešenia. V prípade pôsobenia Krista nejde o vývoj, ale o radikálnu zmenu. Bez Krista smrť, s Kristom znovuzrodenie. Nič medzi tým neexistuje.

Ako prebieha toto znovuzrodenie a čo to znamená? Znamená to stať sa kajúcnikom. Nielen konať pokánie, ale stať sa kajúcnikmi. Netreba asi dlho vysvetľovať rozdiel medzi konaním a bytím. Všetci vnímame rozdiel medzi tým, keď je niekto lekárom a keď niekto iba vykonáva zamestnanie lekára. Ak je niekto rodičom, manželom, manželkou, alebo si iba plní rodičovské a manželské povinnosti. V prvom prípade svoju úlohu prijal a robí to ako normálnu súčasť svojho života, v druhom prípade to len prijíma ako nutnosť, ktorú musí teraz vykonávať, pričom čaká, kedy to obdobie starostlivosti skončí a konečne sa bude môcť venovať tomu čo chce. Podobne, robiť pokánie môže znamenať hnev na seba, že som opäť zlyhal, že som to zase nezvládol a zase musím ísť na spoveď a dúfam, že raz dospejem k tomu, že už to zvládnem a spoveď nebudem potrebovať. Naproti tomu, stať sa kajúcnikom znamená prijať pravdu o sebe. Kým žijem a dýcham, budem konať zlo a budem odkázaný na milosrdenstvo.

Prvým krokom k tomu, aby sme sa stali kajúcnikmi, je teda odhalenie vlastnej hriešnosti. A tohto sa nesmierne bojíme. Zlý nás totiž neustále presviedča o našej nehodnosti a neustále v nás živí strach, že keby druhí vedeli aký som, tak by ma prestali mať radi. Preto sa skrývame a nie sme radi, keď nás niekto odhalí. Poďme sa preto pokúsiť vžiť do situácie ženy pristihnutej pri cudzoložstve. Už nás niekto niekedy odhalil? Chceme vyzerať dobre a preto povieme, že meškáme, lebo bola zápcha. Na to niekto povie – ale, veď ja som išiel tou istou trasou a dnes to išlo plynule... A toto sa týka len niečoho vonkajšieho. Byť odhalený v tých najvnútornejších nezriadenostiach, v rôznych sexuálnych túžbach a predstavách je omnoho bolestnejšie. Toto zažíva daná žena. Je odhalená a verejne konfrontovaná so svojím hriechom – toto som, cudzoložnica! Nie je to len neškodný úlet, malý milostný románik, na ktorý sa zabudne, chvíľkové odreagovanie, pri ktorom sa vlastne nič nestalo... Nie. Som cudzoložnica. V takýchto situáciách má človek chuť sa niekde utiahnuť, sklopiť oči a schovať sa do kúta. No jej to nie je umožnené. Práve naopak. Je hnaná ulicou. Ten ruch pritiahne pozornosť všetkých a evanjelista poznamenáva, že ju postavili do stredu. Jej hriech sa stal stredobodom. Možno samotné kameňovanie nebude také bolestivé ako táto situácia. Možno si želá – zabite ma, robte so mnou čo chcete, len nie takúto verejnú hanbu!

Tu v tejto svojej hanbe stojí pred Ježišom, dokonalým, bezchybným mužom. Ona, zranená mužmi, hnaná mužmi, stojí pred dokonalým mužom. Situácia, pri ktorej je aj prepadnutie sa do kanála málo. Konečne sa ozve otázka: Čo máme s ňou robiť? Mojžiš kázal ukameňovať! Žena dúfa, že sa už blíži koniec, už konečne padne rozsudok a ona nebude musieť byť v centre. Ale Ježiš nič nepovie, je ticho. To ticho je nekonečné a mučivé. „Povedz niečo, ukonči moje trápenie!“ Lenže On kreslí po zemi. Prečo ju tak trápi? Čo tým sleduje...? On tým tichom chce získať čas. Čas na premýšľanie, na uvedomenie si. No nie Ježiš potrebuje premýšľať, ale dav – kto som, aký som a čo tu vlastne robím? Keď emócie trochu opadnú, tak sa ozve: „Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameň“. Tu začína záchrana ženy. Ježiš ukazuje, že všetci sme na jednej lodi. Nielen ona si zaslúži smrť, ale všetci. Čo teda s tým? Našťastie si to uvedomili a jeden po druhom odchádzajú. Teraz tam ostáva len žena s Ježišom. To je tá najhlbšia konfrontácia. Ustáť túto chvíľu! Zachránil ju síce od kameňovania, ale kto ju zachráni od prísneho pohľadu Spravodlivého? To môže bolieť viac ako dopad kameňa. Ježiš sa pomaly vzpriami a položí otázku: „Žena nikto ťa neodsúdil? Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš.“ Aká to úľava! Žiadna ďalšia konfrontácia, či výčitka, ale odpustenie. Čím väčšia bola kríza konfrontácie, o to väčšia je teraz radosť z oslobodenia! Bez konfrontácie, odhalenia, bez uvedomenia si svojho stavu by nemohlo dôjsť k uzdraveniu.

Žena nebola odhalená dobrovoľne a ani láskavo. Našťastie nám Božie milosrdenstvo ponúka úplne inú príležitosť k odhaleniu. V tichu a prítmí spovednice, za mriežkou. Tam, kde ma nikto nevidí, mám príležitosť byť sám sebou. Tam môžem vypovedať kto som, aký som a čoho som schopný. Dokonca nemusím ísť ani priamo pred všemohúceho Boha, kde by som sa za seba asi poriadne hanbil. Stačí mi ísť pred jeho služobníka, ktorý je tu prítomný ako učiteľ, lekár, sudca a otec. Učiteľ, aby pomohol. Lekár, aby uzdravil. Sudca, aby pomohol posúdiť a rozlišovať a otec, aby mi ukázal na milosrdného Otca. Nebojme sa nabrať odvahu byť pri spovedi pravdiví. Nesnažme sa svoje hriechy zaobaľovať tak, aby sme ich síce vyznali, no pritom, aby kňazovi vôbec nebolo jasné čo sme to vlastne urobili. Nesnažme sa ospravedlňovať, ale ani obviňovať. Buďme pravdiví k sebe a k Bohu a vtedy budeme mať možnosť zažiť, čo znamená znovuzrodenie. Potom budeme môcť prejsť od hriešnika ku kajúcnikovi. Prosme o túto milosť pre seba, ale aj pre našich blížnych. Využime tento čas na dobrú prípravu na svätú spoveď.