Zástupná modlitba

28. katechéza marec 2019

Na minulej katechéze sme hovorili o pripútanosti k Bohu a o adorácii. Povedali sme si, že nábožnosť je čnosť, ktorá nás učí prijať všetky väzby medzi nami a Bohom a na ich základe rozvíjať pestrú sieť aktivít, ktorými prejavujeme Bohu našu poslušnosť a lásku. My sa pre túto záväznosť môžeme rozhodnúť slobodne, ak uveríme, že táto cesta je pre nás tá najlepšia. Lenže ona nie je na prvý pohľad lákavá, a preto sa často stáva, že naši blížni ňou nekráčajú. Najväčšie utrpenie rodičov je väčšinou to, keď vidia, že deti nežijú svoju vieru. Čo s tým?

Vieme, že existuje modlitba príhovoru, kedy vystupujeme ako prostredník, s cieľom získať pre niekoho nejakú milosť. Lenže Boh vo svojej dobrote ide ešte ďalej. Keďže nás stvoril jeden pre druhého a celé ľudstvo zviazal putom solidarity, umožnil nám tým mať aj zástupnú modlitbu. Tu nejde len o vyprosovanie dobra pre inú osobu, ale táto modlitba môže prerásť do zástupného vykonávania náboženských povinností – klaňania a chvály – ktoré táto osoba zanedbáva. Duchovní otcovia hovoria, že šancu získať úžitok zo zástupnej modlitby majú hlavne tí, čo sa nebránia tomu, aby im niekto túto službu preukazoval. Teda tí, čo nechávajú Bohu dvere otvorené, ale aj tí čo ich nechávajú len poodchýlené. Napokon aj všetci tí, čo síce žijú bez viery v Boha, ale aspoň mu už pripravili miesto vo svojich srdciach.

Je tu teda zaujímavá možnosť. Čo s ňou? Niekedy máme my sami problém nájsť si čas na modlitbu. Nebránime sa jej, len pod tlakom množstva povinností nám na ňu nejako neostane sily a času. Mám to teda robiť pre druhých, keď to sám nestíham? Nuž, táto úvaha nám pomôže uvedomiť si, ako hlboko po niečom túžim. Overuje to našu lásku. Totiž ľahko sa povie, že „urobil by som pre teba hocičo“, kým podvedome tuším, že to v blízkej dobe nebude potrebné. Lenže zástupnú modlitbu môžem konať vždy a vždy je potrebná. Takže skutočne milujem až tak, že som ochotný priniesť túto obetu?

Na druhej strane je tu aj nádej. Totiž, často si nenájdeme čas sami na seba, aby sme oddychovali, išli k lekárovi, lebo máme komplex nenahraditeľných, ale keď vidíme, že druhý sa preťažuje a tým si škodí, tak sme ochotní mu pomôcť, aby sa nezničil. Presne tak nás môže blúdenie, utrpenie, alebo bolesť druhého priviesť k modlitbe. Sám pre seba si na to čas nenájdem, ale pre druhých – manžela/manželku, deti, rodičov, súrodencov, priateľov som ochotný tento čas si nájsť. Tak nás núdza blížneho môže priviesť k modlitbe.

Samozrejme zástupná modlitba nie je jednoduchá. Opäť, ako upozorňujú otcovia duchovného života, každý, kto vykročí na cestu zástupnej modlitby nesie na svojich pleciach ťažké bremeno, ale zároveň sa môže opierať o zástupnú obetu nášho Spasiteľa, ktorú priniesol za nás všetkých. Presne tu je tá podstata. Kristus je prvý, ktorý nás zastupuje pred Bohom. On je ten, ktorý pre nás a za nás priniesol obetu. My žijeme vďaka jeho zásluhám. On nás miloval. Stáli sme mu za to, aby pre nás túto obetu priniesol. Priniesol ju za všetkých, aj za tých, ktorí si to uvedomujú, aj za tých, ktorí nie. Teraz nás, čo sme si vedomí jeho zástupníctva pozýva, aby sme urobili to isté. Ako som ja miloval vás, tak sa milujte aj vy navzájom (porov. Jn 15,12).

Zástupná modlitba má široký dosah. Môžu byť do nej zahrnutí všetci, ktorých už teraz prestáva napĺňať ich pohanstvo. A tých ľudí je nesmierne veľa. Konzum totiž nedáva zmysel, ale vyvoláva hlad. Hlad po zmysle. Samozrejme, my by sme radi videli okamžitý výsledok našich snažení, ale nezáleží na tom, kedy nastane tá veľkolepá chvíľa, keď Boha otvorenie príjmu do svojho života. Ich duše sú už teraz vystavené neviditeľnému pôsobeniu pomoci od inej modliacej sa duše.

Zástupná modlitba môže dať teda nášmu životu zmysel. Neraz sa stáva, že si manželia dôchodcovia doma lezú na nervy. Sú jeden z druhého podráždení a nevedia, čo so sebou. Všetko sa zmení, akonáhle sa jeden z nich stane odkázaným na pomoc druhého. Druhý zrazu nájde zmysel svojho života v službe, v opatrovaní. Presne takto isto môžeme v zástupnej modlitbe nájsť zmysel nášho života. Často sa točíme len okolo seba a svojich potrieb. Sme nervózni, lebo sa nám nedarí, nemáme čas a prosíme Boha, aby nám pomohol vyriešiť naše problémy. Často sa stáva, že aj keď sa modlíme za druhého, v konečnom dôsledku riešime seba. Modlíme sa za zdravie našich blízkych, aby sme nemuseli riešiť ich opatrovanie. Prosíme o milosť viery a požehnania pre deti, aby sme nemali výčitky svedomia, že sme nezvládli ich výchovu. Samozrejme, tie naše úmysly nikdy nie sú jednoznačné. Je tam aj úprimné prianie dobra pre blížneho, ale mieša sa to aj s práve spomenutými úmyslami, ktorými riešime seba a svoj problém.

Keď sa modlíme a obetujeme za spásu druhých, tu neriešime seba, ani náš vzťah k druhému, riešime len jeho spásu. Táto modlitba nás vnútorne pretvára. Učí nás sústrediť sa na to podstatné, učí nás zabúdať na seba a myslieť na večnú spásu, učí nás trpezlivosti a vytrvalosti. Veď spásu nedosahujeme teraz, ale až po smrti. Preto teraz nevidíme žiaden efekt našej modlitby, iba dúfame, že tak ako Kristova obeta pomohla nám, tak isto naša obeta môže pomôcť druhým. A taktiež nám pomáha prehlbovať našu vieru v Boha a lásku k blížnemu.

  • Uvedomujem si, že sa niekto niekedy za mňa modlil?
  • Pocítil som už silu zástupnej modlitby?
  • Za koho by som sa mohol modliť ja?
  • Kto mi je srdcu tak blízky, že by ma vedel motivovať k zástupnej modlitbe?

(Spracované podľa knihy Otec Hieronym, Žeravé uhlíky)