Zástupná modlitba – odprosenie

30. katechéza apríl 2019

               

Ako môže taká zástupná modlitba vyzerať? Typické prípady zástupnej modlitby máme v pobožnostiach k Božskému srdcu. Uvediem teraz niekoľko príkladov:

Odprosujúca modlitba na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho začína takto: „Najmilší Ježišu, ty skusuješ toľkú nevšímavosť, ľahostajnosť, opovrhnutie a nevďačnosť za lásku preukazovanú nám ľuďom! Hľa, my, sklonení pred tvojím oltárom, usilujeme sa osobitnou pobožnosťou odprosiť ťa za hriešnu nevšímavosť a krivdy, ktorými ľudia urážajú tvoje najláskavejšie Srdce“.

                V modlitbe zasvätenia sa Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorú sa my kňazi modlíme na každej rekolekcii (mesačná duchovná obnova kňazov) sa nachádzajú tieto slová: „Dobrý pastier, zmiluj sa predovšetkým nad kňazmi, našimi bratmi, ktorí z márnivosti svojej mysle žalostným odpadnutím zarmútili Teba a Tvoju milovanú nevestu Cirkev. Daj, aby sme ich priviedli naspäť do tvojho náručia alebo aby sme ťa aspoň uzmierili za ich hriechy, napravili škody a útechou našej lásky zmiernili bolesť, ktorú ti spôsobujú“.

                Naschvál som vybral takéto úryvky z modlitieb, ktoré môžu vyrušovať. Totiž znejú, ako keby sa tu delilo na zlých a dobrých. Ako keby sme my boli tí dobrí, čo sme verní Bohu a teraz my ideme milostivo konať pokánie a zadosťučinenie za tých čo sú zlí, odsúdeniahodní. Dnešná spoločnosť, ktorá je mimoriadne citlivá na seba a nemá rada keď sa poukazuje na jej hriechy, reaguje až agresivitou na takéto vyjadrenia. Preto sa v nových vydaniach modlitebníka snažia zjemňovať niektoré vyjadrenia až sa napokon môže úplne stratiť podstata, a človek si ani neuvedomí, že sa modlí odprosujúcu modlitbu. Preto sa treba vrátiť k podstate. Samozrejme, také explicitné vyjadrenie, ako je uvedené v modlitbe kňazov, nás skutočne môže pokúšať myslieť si, že my, čo ešte vykonávame svoju službu, sme tí bezhriešni, a tí čo opustili službu sú tí hriešnici. Pozor, toto by bolo veľké nepochopenie podstaty.

                Pri týchto modlitbách musíme mať na očiach podobenstvo o márnotratnom synovi a všímať si hlavne postoj staršieho syna. Totiž on má tu tendenciu vnímať seba samého ako toho dobrého, lebo je v otcovom dome, a toho druhého syna za toho zlého, lebo odišiel. Lenže pravda je taká, že ani starší syn nie je doma. Je síce tam, ale len fyzicky. Vykonáva síce všetko čo musí, ale len navonok. Jeho srdce je taktiež odvrátené od otca a iba závidí mladšiemu synovi, že mal odvahu odísť. Takže z tohto pohľadu sa modlitba odprosenia vzťahuje na obidvoch. Dokonca ten starší ju potrebuje omnoho viac, lebo on si ani neuvedomuje, že je preč. Mladší je na tom lepšie z toho hľadiska, že jeho hriech je verejný, teda ľahko rozpoznateľný a preto sa ľahšie vidí potreba pokánia. Akonáhle sa postavím do pozície spravodlivého, ktorý tu vyprosuje milosť pre toho chudáka, tak je to neklamný znak, že v prvom rade ja potrebujem konať pokánie, alebo aby mi túto milosť niekto vyprosil.

                Druhá vec, ktorú si treba uvedomiť je, že existuje rozdiel medzi hriechom a hriechom. Všetci sme schopní byť neverní. Lenže je rozdiel, či kráčam po ceste, ktorú som si vybral a na tejto ceste padám, hoci aj opakovane a do ťažkých hriechov, a tým, keď cestu opustím. Čiže pokiaľ som v otcovom dome, nie ako ten starší syn, ale tak, že tam chcem byť, túžim počúvať otca a opravdivo ho chcem milovať, tak aj keď nevládzem a padám, moja situácia je úplne iná, ako keď odídem a žijem tak ako keby otec neexistoval. Pozor, ani milosrdenstvo tento rozdiel nestiera. Máme totiž tendenciu interpretovať milosrdenstvo ako niečo, čo robí všetko relatívnym. Veď je to jedno, hlavne sa snaž. Nie, jedno to nie je. Lebo je podstatný rozdiel v tom, či sa snažím kráčať po ceste, alebo či som cestu úplne vzdal. Jednoducho povedané, je rozdiel medzi hriešnym stavom a hriešnym skutkom. Hriešny skutok sa dá odpustiť. Hriešny stav najprv treba zmeniť a až potom sa dajú riešiť ostatné veci.

                Samozrejme môže nastať situácia, kedy niekto opustí cestu – nastane rozvod, kňaz zanechá kňazstvo, ožení sa, ale v tomto novom spôsobe života sa snaží hľadať a plniť Božiu vôľu. Nemá už možnosť napraviť, čo sa pokazilo, ale je mu to ľúto a primerane okolnostiam sa snaží kráčať po ceste za Pánom. Toto je opäť iná situácia. Toto je už cesta návratu. Ale touto problematikou sa teraz nebudeme zaoberať.

                Tretia vec, ktorú si treba uvedomiť, je potreba vnímania seba ako súčasť ľudstva. Je to vyjadrené v každej jednej odprosujúcej modlitbe. Nielen oni zhrešili, ale k tým, čo Ťa zapreli, zradili, zneuctili patrím aj ja. A navyše nie sú to tí cudzinci – tak, ako hovorí starší brat: „Tento tvoj syn“. (Nepovie – tento môj brat, ale tento tvoj syn.) Ten, kto zhrešil, je môj brat. Opäť pozor. Nestačí len formálne vyjadrenie tejto skutočnosti. Zvykli sme sa v Cirkvi titulovať ako brat, sestra, tak to zachovám, ale bez toho aby som sa naňho ako na svojho brata pozeral. Nie! Je potrebné rásť v poznaní, že je to skutočne môj brat. Tak ako ma mrzí, keď si môj pokrvný brat ubližuje, tak ma má mrzieť aj to, keď môj spolubrat v kňazstve, farník, alebo niekto iný nekráča po správnej ceste.

                Môžeme to prirovnať opäť k deťom. Nejaké dieťa niečo vyvedie. Zaslúži si za to trest. Jeho kamaráti vedia, že bude mať z toho doma zle. Preto sa rozhodnú ísť spoločne za jeho rodičmi a prihovoriť sa zaňho. Ako zareagujú rodičia? Iste budú zarmútení tým čo sa stalo, ale keď uvidia solidaritu kamarátov, tak nebudú vnímať už len zlo, čo sa stalo, ale aj dobro, ktoré je prítomné. Vidia, že deti sú síce nezbedné, ale dokážu aj prekonať svoj bezprostredný záujem a egoizmus a postaviť sa za niečo, za niekoho. Ten skutok lásky obmäkčí srdce.

  • Vnímam rozdiel medzi hriešnym stavom a hriešnym skutkom?
  • Vnímam rozdiel medzi povyšovaním sa nad druhých, ktoré vychádza z pocitu vlastnej dokonalosti a medzi uvedomením, že patrím Bohu?
  • Nekladiem seba do pozície staršieho brata, ktorý je tak isto ďaleko od Boha, ale kritizuje druhých?
  • Mám potrebné sebavedomie k tomu, aby som si uvedomil, že keď kráčam po správnej ceste, tak aj napriek vlastnej hriešnosti môžem byť vzorom pre druhých?