Zástupná modlitba – motivácia

31. katechéza apríl 2019

                Dnes Vás pozývam zamyslieť sa nad motiváciou k zástupnej modlitbe. Naša zranená hriešna prirodzenosť nás privádza skôr k pohodliu. Veď načo, netreba, stačí len toľko, nechce sa mi... a podobné pokušenia nás často oberajú o silu. Možno keď ešte ide o nás, keď máme o niečo bezprostredný záujem, tak sme ochotní premôcť sa. Ale ako ťažko sa premáha k niečomu, čo síce vieme, že je v náš prospech, ale vyžaduje si to námahu, alebo je to nepríjemné – ísť na spoveď, adoráciu, ísť na preventívnu prehliadku, zašportovať si, naučiť sa jazyk. Všetko sú to veci, ktoré by nás potešili, keby sme to už mali za sebou. Len donútiť sa k tomu... No a zrazu tu stojí pred nami problematika zástupnosti? Prečo by som sa mal obetovať v prospech niekoho?

                Otec Hrieronym vo svojej kniha Žeravé uhlíky opisuje túto dilemu nasledovne:

„Cestu do raja zaisťujú nebeské autobusy dobrého Pána Boha, bez nich by sme sa nikdy nedostali do cieľa. Niekoľko autobusov je vyhradených pre Božích priateľov, no dlhočiznú kolónu tvoria vozy, na ktorých sa vezú ostatní. Miesta v týchto druhých autobusoch sú síce zadarmo, ale za lístky v autobusoch Božích priateľov treba platiť, a to za vysokú cenu. Najhoršie na celej veci je, že Boží priatelia neplatia za svoje miesto len raz, ale desať alebo aj dvadsať ráz. Pán každú chvíľu prechádza autobusom, aby si vypýtal od cestujúcich ďalšie a ďalšie poplatky. Boží priatelia napokon pochopia, že zvýšené cestovné musia platiť aj za iných, čiže za tých, ktorí sa vezú v dlhej kolóne zadarmo. No keď už musia platiť po dvadsiaty raz, začnú sa sťažovať Pánovi, ale ich protest vyznieva len tak, naoko, pretože sú si vedomí, že neplatia naposledy. V rovnakom postavení sa nachádzajú aj tí, ktorí vzali na seba úlohu zástupnosti“. Str. 75-76

Tento text je veľavravný a dobre vystihuje dilemu každého jedného kto sa rozhodol žiť pre druhých. Je moje utrpenie daň za vernosť Bohu? Ale veď potom je lepšie byť tým, čo sa len vezie! Veď aj oni by mohli robiť to isté čo ja, prečo ja mám znášať cestovné ostatných a oni sa ešte na mne zabávajú? Týmito otázkami nás zlý dokáže poriadne nahlodať. To sú tie jedovaté hady, čo napadli Izraelitov a mnohých usmrtili. Aj nás napádajú a aj v nás môžu zabiť túžbu po nasledovaní Boha. Cez túto skúšku potrebujeme často prechádzať. Prijať obetu za svoje deti, nie je problém. Prirodzene vnímame, že rodič je za nich zodpovedný a preto sa snaží dať im to najlepšie. No čo v prípade, keď som zranený z toho, že v manželstve nedostávam od tej druhej stránky to po čom túžim? A čo keď ma opustil? On si užíva a ja sa to trápim v samote? Čo v prípade, keď nejaký kolega, alebo podriadený, ktorý by mal pomáhať a uľahčiť prácu mi „pije krv“? Čo v prípade ak kňaz, ktorý by mal byť oporou, povzbudením, ukazovať na milosrdného Otca, je nezrelý a jeho kázne ma skôr ubíjajú? V ideálnom prípade – keď sme v duchovnej pohode oddýchnutí a plný Ducha - nemáme problém prekonať sa. Lenže čo v každodennom živote zhonu, stresu, keď sme vyfľusnutí a očakávali by sme pomoc, ešte my máme platiť za toho, kto by nám mal pomáhať?

Odpoveď na túto otázku sa nedá dať raz a navždy. Odpoveď treba dávať každý deň. Lebo tá odpoveď, čo som dal včera, už dnes nestačí. Dnes sa potrebujem opäť rozhodnúť, namotivovať. Niekedy je to rozhodnutie ťažšie, niekedy ľahšie. Čo nám v tom pomáha? Dve veci. Rozjímanie nad smrťou a pohľad na kríž.

Vieme, že každý raz zomrie, len to nie vždy berieme vážne. Akonáhle sa ale zamyslíme nad hrôzou zatratenia, uvedomíme si, že to zlo, ktoré sme od daného človeka vytrpeli, je úplne zanedbateľné oproti zlu, ktoré jeho čaká ak nebude konať pokánie. Predstavme si, že by sme žili v čase druhej svetovej vojny. Krčmárovi, Židovi, u ktorého náš otec popíjal každý večer hrozí, že ho zoberú do koncentračného tábora do plynu. Kým nevieme kam ho berú, možno si aj s úľavou povieme - veď konečne ho zoberú, aspoň už otec nebude piť. (Aj keď je realita taká, že on si cestu k alkoholu aj tak nájde) No akonáhle viem aký bude jeho osud, hneď si uvedomím - toto nie! A budem sa ho snažiť zachrániť. V bezprostrednom ohrození života sme ochotní povzniesť sa nad naše zranenia a zachrániť. Presne tak sú hriešnici v ohrození života. Aj oni sú Božie deti, aj za nich Kristus zomrel, aj oni by mohli byť povzbudením a posilou, aj oni by mohli presadnúť do autobusu, kde sú Boží priatelia, ktorí platia lístky za ostatných. Je tu nádej, len im treba pomôcť.

Druhá pomôcka je pohľad na kríž. Tak ako Izraelitov zachránil pohľad na medeného hada, aj nás zachraňuje pohľad na kríž. Prečo sa On rozhodol za mňa zaplatiť cestovné? Prečo sa On nepýtal, či si to zaslúžim? Prečo On nezvažoval , či som súci alebo nie? Pane, čím som si zaslúžil, že si za mňa zomrel? Prečo teda nemám odvahu nasledovať ťa? Prečo si myslím ako ten človek, ktorému kráľ odpustil 10 000 talentov, že potrebujem len čas a všetko ti vrátim? Uvedomujem si, čo by bolo so mnou bez teba?

Teraz máme kríže zahalené. Sú zahalené pre to, aby sme sa na ne na Veľký Piatok mohli pozrieť novým pohľadom. Už nie tým obyčajným, každodenným – áno, kríž, je tam postava. Ale pozerať, že je tam Kristus, ktorý sa rozhodol takýmto spôsobom zaplatiť za mňa cestovné. Dal to úplne zadarmo, bez akejkoľvek podmienky. Ja potrebujem len nastúpiť na autobus a nechať sa viesť.

Otázky:

  • Uvedomujem si, že aj za mňa niekto zaplatil cestu do neba?
  • Rozjímam nad nebom a peklom? Uvedomujem si ich realitu?
  • Mám ochotu každý deň sa rozhodnúť žiť svoj život pre druhých?
  • Čo mňa motivuje prekročiť svoje pohodlie a nasledovať Krista v zástupníctve?