Zástupná modlitba – Svätá omša

33. katechéza máj 2019

Na minulej katechéze sme sa začali zamýšľať nad svätou omšou z pohľadu zástupníctva. Snažil som sa poukázať na to, ako sa dajú zosúladiť zdanlivo protirečiace si veci – obeta a oslava. Ako sa dá obetou oslavovať? Tak, ako to ukazuje Kristus - cesta k oslave vedie cez obetu. Toto je princíp zástupníctva. Účasť na oslave Boha považujem za niečo tak výnimočné a dôležité, že som ochotný obetovať pre to všetko. No nielen preto, aby som tam bol ja, ale aj preto, aby tam boli aj moji blížni.

Svätá omša je teda slávenie, kde sa táto solidarita medzi ľuďmi najhlbšie prejavuje. Na svätej omši nie sú prítomní iba tí, čo sú fyzicky v kostole, ale je tam prítomná celá Cirkev. Pri slávení sv. omše sa zjednocujeme s oslávenou Cirkvou, teda s tými čo sú už v nebi. Pripájame sa k chóru anjelov a svätých. Oni sa tiež zjednocujú s nami a zastupujú nás pred Bohom. Za nás oslavujú Boha a tým nám uľahčujú cestu k Nemu. Tu sme pri dôležitom bode. V minulých katechézach sme sa snažili nájsť motiváciu k tomu, prečo by som sa ja mal za niekoho obetovať. No nesmieme zabudnúť na to, že je tu nesmierny zástup ľudí, ktorý sa za mňa obetuje. Som tam kde som, lebo mi niekto danú milosť vyprosil. Moja zásluha je len v tom, že som dovolil, aby Božia milosť nebola vo mne márna. Čiže som dal priestor milosti, aby mohla pôsobiť. Ak žijem svoju vieru ako bremeno, ku ktorému som donútený, tak to znamená, že ešte nenastalo moje obrátenie. Moja zbožnosť je viac o mojom úsilí niečo dosiahnuť ako o pôsobení Božej milosti.

Vráťme sa ale k oslávenej Cirkvi. Naši nebeskí priatelia sú tu prítomní, my ich oslovujeme a prosíme o ich príhovor. Pekne to vyjadruje úkon kajúcnosti:

Vyznávam všemohúcemu Bohu
i vám, bratia a sestry[1],
že som veľa zhrešil
myšlienkami, slovami, skutkami
a zanedbávaním dobrého.

Moja vina, moja vina, moja preveľká vina.

Preto prosím blahoslavenú Máriu, vždy Pannu,
všetkých anjelov a svätých,
i vás, bratia a sestry,
modlite sa za mňa k Pánu Bohu nášmu.

Podobne prosíme Pána, aby pripojil k nim naše hlasy, keď spoločne voláme na jeho slávu. To spoločne sa nevzťahuje len na tých, čo vidíme v kostole, ale na všetkých, ktorí na sv. omši majú účasť – anjeli a svätí. Túto prosbu v rôznych obmenách prednášame Bohu pri každej prefácii a potom nasleduje oslavná pieseň Svätý, svätý, svätý...

Cirkev trpiaca, čiže duše v očistci, ako aj cirkev bojujúca, číže všetci veriaci, sú tiež prítomní. Za nich sa my prihovárame. „Pamätaj Otče na svojich služobníkov a služobnice M. a M. Pamätaj i na všetkých tu prítomných. Ty poznáš ich vieru a vieš, že sú ti oddaní...“

„Pamätaj, Otče, i na svojich služobníkov a služobnice M. a M., ktorí nás predišli do večnosti so znakom viery a spia spánkom pokoja.“

Za živých a mŕtvych sa môžeme zvláštnym spôsobom prihovárať aj tým, že dáme za nich obetovať svätú omšu. Čiže kňaz si pri slávení liturgie vzbudí úmysel obetovať ju práve za nich. Naša účasť na danej obete je okrem modlitby aj ten milodar, ktorý za odslúženie svätej omše dáme. Čiže nekupujeme nič, ani za nič neplatíme, ale daným milodarom sa aj my zúčastňujeme na obeti.

Tu by som pridal ešte jednu poznámku. Voľakedy sa dávali omnoho prísnejšie skutky pokánia ako je tomu dnes. Nie všetkým bolo možné daný skutok pokánia vykonať, napríklad s ohľadom na svoje stavovské povinnosti. Napríklad šľachtic, ktorý musel spravovať nejaké územie a zabezpečovať tam poriadok, nemal možnosť stiahnuť sa do ticha kláštora a niekoľko rokov konať pokánie za svoje hriechy. Preto sa využila možnosť zástupníctva a nejaký mních zobral na seba úlohu konať pokánie namiesto šľachtica. Šľachticova účasť na danom pokání bola, že zo svojho majetku niečo daroval kláštoru. Táto myšlienka je v poriadku, pokiaľ si každý uvedomuje čo koná a aká je jeho zodpovednosť. Mních žije utiahnutý život v kláštore, v modlitbe a v pôste, takto koná pokánie za šľachtica, ktorý si uvedomuje, že to je vlastne jeho povinnosť, preto žije zbožný život, venuje sa tým povinnostiam, ktoré má a zrieka sa častí svojich príjmov, ktoré dáva kláštoru. Žiaľ, zneužiť sa dá všetko a aj tu sa vkradlo myslenie – ty sa modli za mňa a ja ti budem platiť. Dokonca to, žiaľ, skĺzlo aj do praxe kupovania si odpustkov. Človek veselo hreší, veď potom dá niekomu zo svojho prebytku nech zaňho koná pokánie a vec je vybavená.

Podobný omyl nám hrozí vždy, keď míňame podstatu a sústredíme sa len na vonkajšok: „Idem zaplatiť za omšu. Koľko stojí omša?“ Omša sa nedá zaplatiť, ani kúpiť. Dá sa ale mať účasť na obeti aj tým, že obetujem niečo zo svojich prostriedkov.

„Ja nejdem do kostola, choď sa pomodliť namiesto mňa.“ Samozrejme, vždy sa možno za niekoho modliť, otázne je ale do akej miery je osoba, ktorá sama nechce mať účasť na sv. omši, pričom vie aká je to hodnota, veď prosí, aby sa za ňu modlilo, disponovaná prijať milosť zo zástupnej modlitby.

Vráťme sa ale k svätej omši. Nedám teraz otázky, ale vás pozvem sledovať pri slávení svätej omše tie časti, kedy sa pripájame k nebeským zástupom a kedy sa prihovárame za nás samých a za duše v očistci.



Tu si tiež treba uvedomiť, že oslovenie bratia a sestry sa vzťahuje na celú Cirkev. Teda aj keď kňaz slávi omšu sám, alebo len v prítomnosti mužov (napr. bohoslovcov), alebo žien (napr. sestričiek), vždy hovorí bratia a sestry.