Sk 2, 1-11; Rim 8, 8-17; Jn 14, 15-16. 23b-26

Na sviatok zoslania Ducha svätého nám, drahí bratia a sestry, Cirkev prestrela veľmi bohatý stôl Božieho Slova. Poďme sa teda pozrieť na jeho niektoré zaujímavé aspekty.

                Svätý Pavol nám v liste Rimanom píše: „Bratia, tí, čo žijú telesne, nemôžu sa páčiť Bohu.“ Čo to znamená žiť telesne? Väčšinou si pod tým predstavujeme hedonistický – pôžitkársky život. Človek žijúci telesne je ten, čo žije len pre pozemské veci, pre pôžitok, slasť, zábavu. Naproti tomu, duchovný človek je pre nás ten, čo týmto veciam odumrel. Lenže nie je to úplne tak. Telesne sa mnohí snažia približovať k Bohu. Často sa stáva, že niekto žije prísny život v odriekaní a predsa žije telesne. Naopak, človek si môže dopriať pôžitok a predsa žiť duchovne. Kedy žijeme svoj duchovný život telesne? Vtedy, keď ho žijeme z vlastných síl, ako výkon. Vidím aký by som mal byť a snažím sa dopracovať k tomu ideálu. Tvrdo sa zapieram, zriekam sa, tlačím na seba, prísne sa kontrolujem a som nahnevaný, keď som nedosiahol cieľ. Duchovný život žijem ako dril. Potrebujem vynaložiť úsilie, aby som toho divého koňa skrotil. Podobám sa športovcovi, ktorý tvrdo trénuje, len aby splnil kvalifikačný limit. Aj ja potrebujem tvrdo trénovať, aby som splnil potrebný limit na vstup do neba.

                Výsledkom takéhoto telesným spôsobom žitého duchovného života je buď zanechanie duchovného života, alebo upadnutie do priemernosti – to čo zvládam, to robím, čo nezvládam, to zanechám, alebo neurotická viera, plná strachu, hnevu, sklamania a beznádeje. Moje spovede potom vyzerajú tak, že sa obviňujem, lebo ešte stále sa nemodlím dostatočne dlho a kvalitne, ešte stále nie som dosť trpezlivý, ešte stále sa mi nedarí odpúšťať. Takýto duchovný život sa nemôže páčiť Bohu.

                Naproti tomu nám v Evanjeliu sv. Ján hovorí, že keď príde Duch svätý, On nám pripomenie všetko. Čo nám má pripomenúť? Je niekoľko podstatných vecí, ktoré musíme mať stále na mysli, ak chceme žiť duchovný život. Prvým je Kristova láska. On nás nesmierne miluje. Boh je náš otec, ktorý nás miluje a chce priviesť k sebe. Potom nám Duch neustále pripomína, akú máme hodnotu. Voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Teraz sme Božími deťmi a ešte sa neukázalo čím budeme (por. 1Jn 3, 1-2). No a napokon nám pripomína našu vlasť, ktorá je v nebi (por. Flp 3,20). Máme domov, máme budúcnosť a nádej (por. Jer. 29,11). Pripomínanie si týchto vecí, rozjímanie o nich, nás napĺňa nesmiernou radosťou. Tým sa pre nás Boh a stáva príťažlivým. Osoby, ktoré zažívajú tieto skutočnosti sú neustále ťahané k Bohu. Napriek všetkým ťažkostiam majú vnútorný pokoj a istotu, lebo vedia, že: Ak je Boh za nás, kto je proti nám? (por. Rim 8,31)

                Keď sme priťahovaní k Bohu, tak svoj duchovný život nežijeme ako náš výkon, ale ako rozhovor s Bohom. Boh je môj cieľ a jeho prosím – sprav srdce moje podľa srdca svojho. Samozrejme, ostáva aj potreba askézy a odriekania. Ale tá nie je o tom, aby som drilom niečo nacvičil, ale aby som odumieral všetkému, čo vo ma ťahá k niečomu inému ako je Boh.

                Práve prežívanie tejto radosti nás potom nadchýna a robí otvorených aj pre druhých: „Pane, vďaka za dar stretnutia sa s tebou. Vďaka za dar zmyslu života a nádeje. Ako by som ale mohol aj druhých urobiť súčasťou tejto nádeje a radosti? Vidím, že sa trápi, nevie čo so sebou, pričom by stačilo tak málo – dať ti šancu! Ako by som mu mohol pomôcť?“ Stávame sa potom vynaliezaví, tvoriví, trpezliví v hľadaní toho ako druhých urobiť účastných na tej istej radosti.   

                A čo s našimi slabosťami, ktoré ostávajú? Tie prestanú byť nástrojom, ktorý nás usvedčuje z našej nedokonalosti a začnú byť nástrojom, ktorý nás udržiava v pokore. Lebo vieme, ako by sme na nejaké situácie reagovali - netrpezlivo tlačili, vynadali by sme, hnev, dohováranie, a podobne. No a namiesto toho zrazu trpezlivo čakáme, vieme dať novú šancu, vysvetľujeme a svedčíme o Kristovej láske. Vidíme, že z vlastných síl by sme to nedali a predsa to ide. Tie naše slabosti ostanú a vždy sa dostanú k slovu akonáhle sa od Pána vzdialime. Nakoniec ich prestaneme riešiť, lebo si uvedomíme, že sú nástrojom, vďaka ktorému nás Pán chráni od pýchy a ešte viac žasneme nad jeho láskou a dobrotou. Vtedy potom môžeme spolu s Pavlom povedať – už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus (por. Gal 2,20).

                Sv. Pavol nás na záver upozorňuje, že aj napriek láske, ktorá nás ťahá k Bohu, ostáva utrpenie. „pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení“. Lenže aj tu je veľký rozdiel. My často trpíme, lebo nie sú naplnené naše túžby a predstavy. Tie môžu byť aj mimoriadne zbožné. Túžim po tom, aby som dokázal milovať svoju manželku a trpím, že to nedokážem a opäť som zlyhal. Lenže otázka je, či v tomto prípade neriešim viac seba a svoju neschopnosť ako dobro manželky. Či takéto utrpenie nie je skôr spôsobené zranenou ješitnosťou a pýchou ako láskou. Úplne iná je ale situácia, ak zažívam, že som Bohom milovaný a chcem túto lásku odovzdať ďalej. Chcem milovať tou láskou, ktorou Boh miluje mňa. Tu tiež trpím, lebo zažiť to, že niekto odmieta ponúkané najväčšie dobro – Krista - ma napĺňa bolesťou, tou bolesťou, ktorú zažíval Kristus na kríži keď povedal: „Otče odpusť im, lebo nevedia čo robia.“ (Lk 23,34)

                Učme sa teda počúvať Ducha Svätého, dovoľme mu neustále nám pripomínať veľké Božie diela a z toho čerpať svoju túžbu po Bohu.