Zbytočné zdroje hluku

36. katechéza, jún 2019

                Počas týchto katechéz uvažujeme nad tichom. O jeho potrebe asi nie je nutné veľa písať. Všetci túžime po tichu a sme nahnevaní, ak ho nemáme. No predsa je určitá oblasť nášho života, kde si ten lomoz vytvárame my sami. Nad tým máme moc. Ten vieme ovplyvniť.

                Thomas Merton napísal: „Potreba ticha je zvlášť citeľná v dnešnom svete zamorenom hlukom a nezmyselnými, bezobsažnými rečami. Len v tichu sa proti tomu možno vzbúriť, je nevyhnutné pre nápravu skazy a škôd spôsobeným ,hriechom´ hluku. Isteže, ticho ešte nie je čnosť a hluk nie je hriech. Ale ruch, zmätok a neutíchajúci hluk, ktoré vládnu v modernej spoločnosti, sú výrazom jej najťažších hriechov: bezbožnosti, zhýralosti a morálnej zvrátenosti, arogancie voči večnému Bohu a zúfalstva. Svet propagandy, nekonečných argumentácií, hanobenia, kritizovania alebo jednoducho len zbytočného tárania je svetom, v ktorom nestojí za to žiť. Katolíci, ktorí sa pripájajú k takémuto druhu hluku a vstupujú do babylonu hlasov, sami sa vylučujú z Božieho príbytku. Svätá omša sa stáva mätúcim lomozom, modlitba vonkajším alebo vnútorným hlukom, uponáhľaným a bezmyšlienkovitým omieľaním ruženca“.

                To bezmyšlienkovité omieľanie ruženca ma oslovilo. Minule som sa totiž pristihol pri tom, že počas voľnej chvíle som sa začal modliť ruženec. Potom mi prišlo, že by som mohol zájsť aj do kostola na tichú adoráciu. Tak som sa rozhodol rýchlo pomodliť ruženec, aby som stihol ešte aj modlitbu v kostole...

                Vieme, že dnes nie je možné ovládať masy cenzúrou. Dnes sa to robí inak – pretlakom informácií. Pekne o tom uvažuje Thomas Merthon. Netreba k tomu žiaden komentár. Len Vás pozývam zamyslieť sa nad hlukom vyvolaným sledovaním nezmyselných diskusií, čítaním si komentárov a blogov, sledovaním neriešiteľných vecí a podobne. Samozrejme, všetko sa nedá vylúčiť z nášho života. No skúsme si uvedomiť, koľko nepokoja nám prináša venovanie sa veciam, ktoré aj tak nevieme ovplyvniť. Sledovanie vecí, ktoré sú z pohľadu večnosti zanedbateľné, znepokojenie sa nad konaním druhého, pričom vôbec nič netušíme o okolnostiach, ktoré ho priviedli k danému rozhodnutiu. My sami, kresťania, sme zdrojom hluku vďaka mnohým rozdeleniam – v politike, vo viere, vo farnosti... Vďaka šíreniu nepokoja tým, že upozorňujeme na problémy vo vnútri Cirkvi, ktoré aj tak nevieme riešiť... Vďaka neschopnosti rozlišovať, nedostatku vedomostí, nedôvere v predstavených, spasiteľnému syndrómu, neschopnosti veriť v pôsobenie Ducha Svätého. Pričom by stačilo poznať Božiu vôľu a podľa nej konať. Koľko pokoja a ticha by to prinieslo do nášho života!

  1. uplynulých dňoch som mal zaujímavú skúsenosť s lomozom, ktorý ma obral o pokoj. V stredu neskoro večer, keď som končil ekonomickú radu, som sa dozvedel o kauze segregácie rómskeho dieťaťa počas prvého svätého prijímania v Trnave. Nič som dovtedy o tom nevedel. Správa ma rozrušila a začal som nad tým uvažovať. Na druhý deň som mal niekoľko stretnutí, jedno za druhým, čiže som nestíhal pozerať na mobil. Keď som okolo obeda skončil, mal som množstvo neprijatých hovorov. Samé cudzie čísla. Akurát som si nahlas povzdychol, čo to má znamenať a išiel som volať späť. V tom zvoní ďalšie neznáme číslo. Zdvihol som. Bol to hovorca KBS, ktorý sa ma pýtal, čo sa to stalo v Biskupiciach so svätými prijímaniami. Tak som sa od neho dozvedel, že už aj ja som v centre diania. Povedal mi, že ma budú kontaktovať novinári a taktiež ako mám reagovať, čo a akým spôsobom povedať. Mal som plno vecí na pláne. Konečne sa ukazovali voľnejšie dni a chcel som riešiť niektoré veci, ktoré stoja. Namiesto toho som sa rozklepal a pustil do riešenia absolútneho nezmyslu. Najviac ma hnevalo, že stačil jeden blog, ktorý bol napísaný za pár minút, ktorý stačilo zdieľať na sociálnej sieti a zrazu malo niekoľko ľudí postarané o zábavu na niekoľko dní a ďalších tisíc stráca čas a zapratáva si myseľ riešením neriešiteľnej veci.

                Priznám sa, že tieto dni som mal veľkú ťažkosť sústrediť sa na svätej omši. To bol možno môj jediný pokojný okamih dňa a preto sa tam tlačilo všetko. V duchu som riešil čo z toho bude, prečo to vzniklo, ako sa to bude vyvíjať a ako reagovať v jednotlivých prípadoch. Chcel som sa sústrediť, ale nedalo sa. Vtedy som začul jednu vetu z Písma: „nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať“ (Mt 10,19). Skutočne sa dá spoľahnúť? A čo keď budem nepripravený a nevládnem to? Ale veď Boh nezariadil, aby som prvý telefonát v tejto veci dostal od hovorcu KBS a nie od novinárov? Prečo je to potom také ťažké spoľahnúť sa?

                Ten hluk okolo sa nedal ovplyvniť, ale moja reakcia bola v mojej moci.

                Thomas Merton pokračuje: „Opustiť zdroje hluku bude pre mnohých znamenať veľkú skúšku odriekania a tvrdej disciplíny. Chápu totiž potrebu ticha, ale v obavách z okolia sa doň neodvážia ponoriť.“

  • Aké sú moje obavy z ticha?
  • Aké sú moje obavy z okolia?
  • Ktoré sú tie veci, ktorým by som sa nemusel venovať?
  • Ktoré veci čo sledujem v priebehu dňa sú potrebné pre moju spásu?
  • Čo by mi mohlo pomôcť zanechať zbytočný zdroj informácii?
  • Čo mňa pobáda k tomu, aby som sa venoval veciam, ktoré ma oberajú o pokoj?
  • Aké slová zo Svätého Písma by mi mohli pomôcť odovzdať moju znepokojujúcu situáciu Pánovi?