Drahí bratia a sestry,

dnes stojíme pred témou, ktorá nás desí. Je ňou téma smrti. Samozrejme, keď počas týchto dní vyjdeme na cintorín, aby sme sa pomodlili za našich zosnulých, neprežívame takú hlbokú bolesť ako pri pohrebe, preto sa skúsme na túto problematiku pozrieť zbližša.

Pri strate milovanej osoby prežíva človek dvojakú traumu. Prvou je smrť blízkej osoby. Často nás táto skutočnosť privádza do beznádejnej situácie a pýtame sa prečo? Prečo niečo tak krásne ako život musí skončiť? Prečo mať niekoho rád, keď hrozí, že nás môže opustiť? Nie je lepšie nemilovať aby sme potom nemuseli zažívať bolesť odlúčenia? Táto bolesť v nás vyvoláva hnev na Boha, beznádej, možno až zúfalstvo. V tejto bolesti nám môže každé slovo útechy znieť ako prázdna fráza, ktorá je dobrá len na to, aby sa niečo povedalo. Áno, povieme si - čas všetko vylieči. Nevylieči. Len tým, že bolesť už bude vzdialenejšia, nie taká akútna, tak sa s ňou naučíme žiť. Ale trauma ostane.

Väčšina ľudí prichádzajúcich na pohreb ostane v tejto situácii. Iba stoja pri hrobe, možno aj odrecitujú nejakú modlitbu, ale pritom stoja bez ducha, bez nádeje, pozerajúc do prázdna. Odchádzajú s pocitom hlbokej krivdy, možno s predsavzatím nikoho si už v živote k sebe nepripustiť, aby opäť nemuseli zažiť traumu lúčenia a vrátia sa do svojho hektického života, kde sú dostatočne zamestnaní na to, aby sa opäť museli konfrontovať s otázkou smrti.

Lenže ako túto situáciu spracovať? Paradoxne, iba ten vykročí na cestu prijatia smrti, kto sa vystaví aj druhej ťažkej kríze, ktorá pri pohľade na nevládne telo milovanej osoby môže prísť. Tou krízou je vedomie, že aj ja raz umriem. Šokuje nás táto skutočnosť hlavne vtedy, keď prichádzame na pohreb osoby v našom veku. Veď ešte včera som s ním hovoril..., stačilo tak málo..., malá nepozornosť..., ale veď aj mne sa to môže stať... pokojne som tam mohol byť aj ja... Ak sa nás skutočne táto téma dotkne, tak sa začíname pýtať na podstatu. Načo som vlastne tu, aký to má celé zmysel, čo bude so mnou po smrti? Je to kríza, ale aby sme sa mohli niekým stať, posunúť sa vpred, musíme byť ponorení do skúsenosti. Preto cesta k tomu, aby sme sa niekým stali, vedie cez krízu. Kríze sa preto netreba vyhýbať. Skôr treba prosiť Pána, aby sme mali pri sebe niekoho, kto nás danou krízou prevedie.

V konfrontácii so smrťou je uvedená do krízy celá naša identita. Veď vždy keď niečo robíme, chceme, aby to pretrvalo. Lenže čo pretrvá aj za bránou smrti? Čo má teda skutočne význam? Boh nás práve v tejto chvíli môže prevádzať cez krízu. Tu nám môže ukázať skutočné a pravé hodnoty života.

Raz som mal možnosť tráviť päť týždňov v jednom kláštore sestričiek, kde som bol na jazykovom kurze. Na danom mieste žilo okolo deväťdesiat sestier. Bol to dom pre seniorov daného rádu a preto tam bol vekový priemer vyše osemdesiat rokov. Počas môjho krátkeho pobytu tam štyri sestry zomreli. Raz som sa s jednej z nich pýtal: čo tu robíte celé dni? Odpovedala mi – nič, pripravujeme sa na smrť. Lenže táto ich príprava nespočívala v pasívnom prijímaní toho, čo má prísť a v očakávaní, kedy to príde. Nespočívala ani v sledovaní ako kto postupne chradne a kto pôjde ďalší. Tá príprava spočívala v rozjímaní nad večnosťou. Každý mesiac mali duchovnú obnovu o smrti a večnosti. Každý mesiac mali možnosť hľadieť na smrť nie ako na strašiaka, ktorý prichádza a pred ktorým treba byť silný, aby sme to zvládli, ale ako na bránu, cez ktorú sa prichádza k Otcovi. Boli sa takto schopné pozerať na smrť, lebo prešli krízou konfrontácie so smrťou a prijali ju ako realitu svojho života.

Kým sa nás smrť nedotýka bytostne, zatiaľ sa jej len desíme, alebo pred touto témou unikáme. Akonáhle sa konfrontujeme z tváre do tváre so skutočnosťou, že aj mňa sa smrť týka a aj ja raz umriem, zažijeme síce krízu, ale táto kríza nás môže posunúť ku skutočnej podstate života.

Ťažkosť prijatia smrti sa často objavuje aj v našich modlitbách a prianiach. Želáme si dlhý život, modlíme sa za uzdravenie a v úplne poslednej chvíli za zázrak – čo keď sa Boh zmiluje a vráti nám ho... Najhoršie je, keď sa to prejaví v našom strachu zavolať kňaza – veď ešte neumiera, veď ho neplašme smrťou... No skúsme sa v takýchto situáciách modliť aj za spásu danej osoby. Či príde odchod teraz, alebo až neskôr, to až tak nerozhoduje. Dôležité je, aby bola daná osoba pripravená na stretnutie sa s Pánom. Skúsme sa v ťažkých situáciách modliť aj za prijatie Božej vôle, nech je akákoľvek. Často sa ľudia po smrti už prestanú modliť za svojich, veď načo, už zomrel, už sa neuzdraví... Lenže existuje aj zdravie duše a nielen tela a preto má modlitba zmysel aj po smrti.

Samozrejme, prijatie smrti neznamená, že nesmiem prežívať bolesť. Tá tu bude aj keď budem pevne presvedčený o zmŕtvychvstaní. Odlúčenie a strata vždy bolia. Ale je iné smútiť tak ako ľudia, čo nemajú nádej a iné smútiť tak, že našu bolesť postupne stále viac prežaruje nádej na vzkriesenie.

Verím vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen.